Leden 2009

ZOO na dlani

31. ledna 2009 v 13:45

Při ztvárnění podoby orla využil umělec klasické stínové hry dvou spojených dlaní.Italský malíř, grafik a fotograf Guido Daniele okouzluje řadu let veřejnost svými obrazy zvířat. Pro jejich ztvárnění si vybral neobvyklý materiál - lidskou ruku.

Daniele je zaníceným ochráncem přírody, proto se ve své tvorbě snaží skloubit výtvarnou stránku s užitečnými cíli. Zpočátku se věnoval realistické malbě různých zvířat pro reklamní účely. V devadesátých letech objevil nové pole působnosti - malbu na lidské tělo (bodypainting). Na lidská těla vytvářel projekty pro módní přehlídky a reklamní filmy.

Ukazováček proměnil na zobák a ze středu sevřené dlaně na nás hledí oko australské labutě.Inspirací k výtvarnému ztvárnění lidských rukou objevil při vzpomínce na dětské hry se stínovými obrazy zvířat. Kolem roku 2000 vytvořil první trojrozměrné barevné obrazy zvířat na živých lidských dlaních a prstech. Využil přitom svých zkušeností z cest po Asii, především dovednosti získané v kurzu tibetské miniaturní malby.

Na malou plochu lidské dlaně dokáže vtěsnat dokonalou podobu nejrůznějších živočišných druhů. Symbolicky tím vyjadřuje skutečnost, že člověk má osud přírody ve svých rukou a záleží jen na něm, jak svých schopností využije. Drobné obrazy rozhodně nevznikají rychle, jedna kreace trvá podle náročnosti objektu dvě až šest hodin. V případě orla s rozepjatými křídly využil malíř obou spojených rukou a strávil nad ním plných třináct hodin.

Podoba slona využívá kresby na kůži prstů.Všechny výtvory působí překvapivě přirozeným dojmem a zvířata jsou na nich vyobrazena se všemi detaily do poslední šupinky nebo pírka. Po dokončení zachycuje autor své pomíjivé obrazy fotoaparátem a zvětšuje je na rozměry 100 krát 150 centimetrů. Původně drobné kresby tak získají nový monumentální rozměr. Teprve po předvedení hotového obrazu a jeho zvěčnění si může figurant konečně umýt ruce.


myspace layouts, myspace codes, glitter graphics




Anjeli Monsu - pravda skrytá za legendou

30. ledna 2009 v 14:22


Píše sa rok 1914 a nachádzame sa v jednej z prvých veľkých bitiek prvej svetovej vojny pri Belgickom meste Mons. Britskí vojaci čelia obrovskej Nemeckej presile. Na tom by nebolo ešte nič zvláštne, keby celú bitku nesprevádzali zvláštne udalosti. Hoci Briti sú donútení pod obrovskou presilou ustúpiť, aj napriek tomu v priebehu bitky stratia iba niečo cez 1 500 vojakov. Na Nemeckej strane sa počet obetí vyšplhal niekoľkonásobne vyššie.

http://www.mysteria.sk/images/articles/ww1/02.jpg

V decembri 1915 sa do novín prvý krát dostávajú výpovede Britských vojakov, ktorí tvrdia, že im pri tomto boji pomohli nadprirodzené sily. Asi uprostred boja sa malo odohrať zvláštne zjavenie anjelov, ktorí ochraňovali Britských vojakov pri boji. Postavy anjelov boli o trochu vyššie ako ľudské a chránili Britov pri ústupe. Vojakov, ktorí anjelov videli je veľmi veľa. Podľa nich to mal byť samotný Sv. Juraj (patrón Anglicka), ktorý im prišiel na pomoc. Svedectiev je veľa. Asi najznámejším svedectvom je výpoveď britského vojaka, ktorý bol neskôr spisovateľom Arthurom Machenom aj knižne publikovaný. My teraz prinášame jeho výpoveď.
"Toho hrozného dňa, keď nás tisícky Nemeckých mužov prevýšilo a s plnou výbavou sa proti nám rútilo ako veľká voda. Nemci nás zatlačili a museli sme utekať. Všetko sa to začalo pri meste Mulhouse, potom nás tlačili okolo Lorraine, Ardennes, Charleroi, až sme nakoniec skončili v meste Mons. Naša divízia sa rozpadla a ostalo nás tam niečo okolo 2 000 mužov. Nemci na nás zaútočili hneď ráno. Bojovali sme dobre, ale guľky lietali z každej strany. Všetko čo nám ostávalo bolo spievať si. Postupom dňa sa tieto kanonády stupňovali, pomoc neprichádzala. Až napokon prišiel moment, keď sme sa zmierili s tým, že o chvíľu budeme všetci mŕtvi. Ostalo nás tam len niečo okolo 500 a proti nám boli desať-tisíce Nemcov. Hoci sme mali guľomety a Nemci nie, vedeli sme, že nám to nepomôže. Triasli sa nám ruky, báli sme sa smrti. A zrazu to prišlo.

"Svet bez konca, amen" povedal jeden vojak vedľa mňa a spadol na zem. Vyzeral ako mŕtvy, ale jeho ústa niečo hovorili. Mali sme na vojne kňazov, ktorí nás naučili modliť sa po latinsky, a preto sme latinčinu ovládali. "Adsit Anglis Sanctus Georgius" - presne toto boli slová, ktoré vyslovil. "Nech Svätý Juraj ochraňuje angličanov", znamenajú. Bolo to zvláštne. Zrazu sme uvideli za vedľajšou budovou silnú žiaru. Z ničoho nič sa tam objavili nejaké osoby, nikto nevedel, čo sú to zač. Okolo každého z nich bola zvláštna žiara. Nemecké guľky a šípy ich vôbec nezraňovali. Všetci sme začali kričať - "Božskí rytieri. pomôžte nám ! ". Videl to každý ! Pozrite ! Pozrite sa na nich !, kričal kolega. Vidíte ich ? Vôbec neumierajú ! To je neuveriteľné páni ! Nemecké guľky k nám vôbec neprelietavali, akoby sa zastavovali na tej "stene" pred nami. Nemci padali jeden za druhým. Trvalo to len niekoľko minút. V Nemeckých radoch zavládol chaos. Nemci sa báli, kričali a začali utekať. Niektorí dokonca padli na kolená a začali plakať. Ako sa Nemci dali na útek, tie postavy sa nejak vytratili, proste zmizli. Bolo to všetko ako z nejakej rozprávky, fakt, hovorím vám. "

Po tomto boji ostalo na Nemeckej strane viac ako 10 000 mŕtvych vojakov. Na telách mŕtvych nemeckých vojakov sa nenašli žiadne zranenia. Nemci sa preto domnievajú, že Angličania použili pri tomto incidente nejaký neznámy smrtiaci plyn, ale anglickí vojaci tvrdia, že vedia svoje....

http://www.mysteria.sk/images/articles/ww1/03.jpg




Dracula

29. ledna 2009 v 20:07

Vlad Ţepeş ako gróf Dracula


Vlad Ţepeş (čítaj cepeš) *1431 +1476, vládol v oblasti nazývanej Valašsko na Balkáne v polovici 15. storočia. Bol známy aj pod menami Vlad III alebo Vlad Dracula. Slovo Tepes znamená vo voľnom preklade "napichujúci". Vlad dostal toto pomenovanie kvôli svojej krutosti. Mal sklony k potrestaniu obetí takým spôsobom, že ich nechal napichnutých na kôl a verejne vystavených po celej krajine, pre odstrašenie svojich nepriateľov, ale aj pre udržanie rešpektu. Počas jeho vlády zomrelo týmto spôsobom takmer 100 000 ľudí.

http://www.draculas.info/_img/gallery/portret_of_vlad_the_impaler_2.jpg

PôVOD SLOVA DRACULA
Kráľ Žigmund, ktorý sa stal rímskym cisárom v roku 1410 založil tajný spolok pod názvom "the order of dragon" (rád draka), ktorý mal za úlohu ochraňovať kresťanské pamiatky a cirkev ako takú pred nájazdmi Turkov. V roku 1431 bol do tohoto spolku prijatý aj Vlad II, otec Vlada Tepesa. Od týchto čias začal vo svojom erbe zobrazovať aj symbol draka. Slovo drak je rumunsky "Drac". Slovo "ula" znamená syn, takže "Dracula" znamená v preklade "Dračí syn". Podľa tohto výkladu sa Vlad III stal Vlad Dracula, alebo tiež "syn draka", foneticky rumunsky Dra~culea.

ŽIVOT VLADA TEPESA
Vlad Tepes sa narodil v Decembri 1431 v Transylvánskom meste Sighisoara. Dom, v ktorom sa narodil ešte stále stojí. Jeho vzdelanie bolo typické pre synov urodzených panovníkov v Európe. Stal sa žiakom vojenskej školy Boyar, ktorá bojovala proti Turkom v bitke pri Nicolopolise. Vlad sa naučil všetky zručnosti vojny a mieru, ktoré boli potrebné pre kresťanského rytiera. Tepesove prvé vládnutie bolo pomerne krátke. Trvalo iba dva mesiace. Až v roku 1456 sa za pomoci Huňadyho znovu vrátil na trón. Menoval Tirgoviste ako hlavné mesto a začal budovať svoj hrad v neďalekých horách v blízkosti rieky Arges.

ZVERSTVÁ VLADA TEPESA
Ako už bolo naznačené, Vlad Tepes bol veľmi krutý panovník. Viac ako čokoľvek iné, ho v histórii preslávili najmä jeho krutosti. Vlad uprednostňoval na svojich zajatcoch alebo väzňoch tzv. smrť prerazením. Prerazenie bola jedna z najobávanejších smrtiacich metód, pretože bola obvykle veľmi bolestivá a pomalá. K obom nohám obete sa priviazali kone, ktoré postupne ťahali človeka smerom na naolejovaný kôl, ktorý nesmel byť príliš ostrý, aby obeť nezomrela v šoku. Spravidla vnikol kôl do tela cez zadok a kone ťahali obeť až kým kôl nevyšiel cez ústa. Záznamy ukazujú, že obete boli často prepichnuté tak, aby viseli hlavou dolu.

Tepes zvykol často prepichnuté telá vystaviť v meste alebo za mestom, usporiadané do rôznych geometrických obrazcov. Výška kôlu, na ktorom boli obete napichnuté bola úmerná jeho vojenskej hodnosti. Čím vyššiu hodnosť obeť mala, tým vyššia bola aj kópia, na ktorej bola napichnutá. Telá ostali ponapichované na kópiách aj niekoľko mesiacov, až kým sa nezačali rozkladať. V roku 1461 kráľ Mohammed II, pri jednom zo svojich Tureckých vpádov nariadil ústup po tom, čo zbadal dvadsať tisíc Tureckých hnijúcich väzňov napichnutých tesne pred mestom Tirgoviste.

Hoci prerazenie bolo jednou z Tepesovych najobľúbenejších metód, ani zďaleka to nebola jeho jediná metóda. Medzi jeho ďalšie metódy patrilo napríklad nabíjanie klincov do hlavy, orezávanie končatín, odrezanie nosa a uší, skalpovanie alebo upálenie za živa. Tepesovej krutosti neunikol nikto. Jeho obeťami boli aj ženy, deti, roľníci, veľvyslanci a obchodníci. Vlad totiž trval na tom, aby bol jeho ľud pracovitý a poctivý. Obchodníci, ktorí okrádali svojich zákazníkov neunikli jeho hnevu.


POČIATKY UPÍRSTVA
Legenda o upíroch je ešte aj dodnes silne zakorenená v celej Balkánskej oblasti. Skutočná "epidémia" upírstva sa údajne začala šíriť práve v okolí mesta Tigroviste. Počet hlásených prípadov dramaticky vzrástol, a to najmä na Balkáne a v Maďarsku. Začali sa množiť prípady výskytu ľudí so "syndrómom nemrtvych". Všetko to mal mať údajne na svedomí práve Vlad Tepes. Už počas jeho života sa začína šepkať, že rád obľubuje krv, díva sa na krv, dokonca sa v krvi aj kúpe. Postupom času sa začína v mestečku šíriť panika. Neprestáva ani po Tepesovej smrti. Mnohí sú presvedčení, že aj napriek tomu, že je mŕtvy, vídavajú ho po nociach prechádzať sa ulicami Tigrovista. Nosieva dlhý čierny plášť a na ruke má prsteň s červeným drahokamom - údajne presne ten, ktorý Tepes nosieval počas svojho života. Či sa táto legenda zakladá na skutočnosti, alebo je to číry výmysel je dnes len ťažko predpokladať. Pravdou ale je, že historky s upírmi sú ešte dodnes veľkou devízou tamojších obyvateľov.

V histórii bolo už viac ľudí označených za upírov. Medzi nimi napríklad aj Alžbeta Báthory, ktorá taktiež mala obľubu v krvi. Skeptici sa na to pozerajú z iného uhla pohľadu. Tieto historky podľa nich vymysleli len Tepesovi nepriatelia, aby ho zosmiešnili pred okolitým svetom.


ČO SÚ TO VLASTNE UPÍRI?
Upír je postava, ktorá figuruje v mnohých povestiach a bájach. Upírom sa stal človek, ktorý sám bol upírom uhryznutý, alebo zjedol mäso z upírom napadnutého zvieraťa. Ale nielen to. Upírmi sa vraj stávali aj ľudia, ktorí boli za svojho života čarodejníkmi, zločincami alebo ktorí zomreli neprirodzenou smrťou, napríklad samovraždou. Zahubiť upíra bolo možné niekoľkými spôsobmi, napr. zastreliť ho striebornou guľkou alebo - a to bol používanejší spôsob - otvoriť jeho hrob a prebiť mu srdce zaostreným dreveným kolom. Že tento postup nie je len čisto teoretický, dokazujú mnohé nálezy upírich pohrebísk, kde sú kumulované telá s jasnými protivampirickými zásahmi. Nie je tomu až tak dlho čo bolo takéto pohrebisko nájdené v Čelákoviciach u našich českých susedov. Veľmi zaujímavá je skutočnosť, že nájdené lebky boli odlišnej veľkosti, než je obvyklé, a naviac - v čeľustiach boli nájdené aj deviate zuby.

UPÍRI A DNEŠNÁ DOBA
Dnes už na upírov verí len málokto. Podľa súčasných názorov boli za upírov označovaní predovšetkým ľudia s väčšími zubami alebo ľudia trpiaci tuberkulózou. Nikomu snáď netreba presnejšie vysvetľovať, čo mohlo nevzdelaných ľudí ako prvé napadnúť, keď videli bledého, vychudnutého človeka, ktorý vykašliava krv. Najhoršie však bolo, čo robili s takýmito ľuďmi po smrti. V rodine, ktorej člen umrel na tuberkulózu (o ktorej samozrejme nevedeli, že je to tuberkulóza) sa totiž stávalo, že to nebol jediný člen, ktorý touto chorobou trpel (v tom období to bola najrozšírenejšia choroba). A keďže si zvyšní členovia mysleli, že strojcom ich trápenia je ich zosnulý príbuzný "upír", dali exhumovať jeho telo, spáliť ho a popol spoločne všetci členovia zjedli, lebo to pokladali za spôsob ako odvrátiť kliatbu. Tým však len umožnili ďalšie šírenie choroby. Nevysvetliteľné nákazy hubiace ľudí i zvieratá viedli myseľ vtedajších ľudí k tejto povere.

Ako to je napokon s upírmi ? Existovali, alebo ešte aj existujú ? Boli Vlad Tepes alebo Alžbeta Báthory skutočne ľudia, ktorých by sme mohli nazvať "upíri", alebo to boli len psychicky chorí jedinci ? Jedno je jasné - Balkánci nedajú na svoje historky dopustiť....ktovie prečo...


Mothman

29. ledna 2009 v 17:59

V rokoch 1966 až 1967, stvorenie zvané "Mothman" terorizovalo ľudí v Ohio River v Západnej Virginii. Viac ako sto ľudí uviedlo, že malo dočinenia s touto hrôzostrašnou okrídlenou bytosťou. Svedkovia ho opisujú ako okrídlenú bytosť vyššiu od človeka, sivej až čiernej farby, s červenými očami a s rozpätím krídel niečo okolo piatich metrov. Spolu so zjaveniami Mothmana sa často objavovali aj pozorovania UFO, návštevy mužov v čiernom a mrzačenie zvierat spolu s nevysvetliteľnými poruchami tv prijímačov, rádií, telefónov a automobilov.

http://www.freewebs.com/bfpteam/mothman.jpg

Mothman bol prvý krát spozorovaný 12. novembra 1966 piatimi hrobármi, ktorí pripravovali hrob na nasledujúci pohrebný obrad v meste Clendenin, Západná Virginia. Boli prekvapení mužom sivastej farby s krídlami, ktorý vyletel z neďalekého lesa a preletel tesne nad ich hlavami.

14. novembra 1966 na farme blízko mesta Salem, sa farmár Newell Partridge díval na televíziu, keď zrazu vypadol obraz a cez reproduktor sa ozýval kvičiaci zvuk. Jeho pes, Bandit, začal byť zmätený a bláznivo štekal. Partridge sa šiel pozrieť von, čo sa deje, keď ho zrazu vydesila osoba s červenými očami, postávajúca na lúke pred jeho domom. Zatiaľ čo sa jeho pes Bantit rozbehol za Mothmanom, Partridge sa rozbehol do domu po brokovnicu, ale napokon ostal celý večer v dome s nabitou brokovnicou v rukách, pretože sa bál vyjsť von. Nasledujúci deň sa Partridge odhodlal vyjsť von a preskúmať, čo sa stalo. Videl psie stopy vedúce k miestu, kde stál Mothman. Avšak stopy na jednom mieste skončili a stále sa len krútili dookola. Potom sa stopy stratili. Partridge už nikdy svojho psa nevidel.

Nasledujúci večer, štyria ľudia, Roger a Linda Scarberryoví a Steve a Marry Malletteoví cestovali okolo opustenej továrne, keď zrazu zazreli postavu ako človek, ale väčšiu, ktorá "mala krídla ako Batman" a veľké červené oči - opisovali. Osoba postávala pri vstupe do areálu továrne. Po niekoľkých kilometroch jazdy, uvideli tú istú bytosť ako prenasleduje auto a letí bez toho, aby mávala krídlami. Počuli silný, piskľavý zvuk. Bytosť ich prenasledovala celú cestu až k vstupu do mesta. Okamžite zavolali sheriffa Millarda Halsteada, s ktorým sa spolu s policajnou hliadkou vrátili k miestu továrne. Nikto tam však už nebol.

16. novembra 1966, pani Marcella Bennet videla poblíž tej istej továrne nejaké červené svetlo. Zrazu sa pred ňou zjavila sivá bytosť s hrôzostrašnými červenými očami. Vystrašená pani Bennetová zobrala svoju dvojročnú dcéru a utekala do najbližšieho rodinného domu. Zamknutí v dome onedlho počuli piskľavý zvuk zvonku a uvideli cez okno v spálni červené oči. Pani Bennetová trpela ešte mesiace po tom nočnými morami a nakoniec sa liečila na psychiatrií.

27. novembra 1966 sa Connie Carpenter vracal z kostola, keď zrazu zbadal nad sebou preletieť Mothmana. Na druhý deň ho navštívila podivný muž. Opísal ho ako dobre opáleného muža a napriek tomu, že bola obrovská zima, nemal ani čiapku, ani rukavice. Muž ho chytil za rameno a hneď odišiel. Večer našiel Carpenter pred domom na lavičke odkaz " dávaj si pozor chlapče, môžem ťa dostať"

Aj iní divní ľudia navštívili miestnych obyvateľov, a to nie len tých, ktorí boli očitými svedkami s Mothmanom. Novinári, ktorí boli zainteresovaní do objasňovania týchto prípadov boli taktiež cieľom čudných ľudí. Pani Mary Hyre pracovala vo svojej kancelárií, keď ju zrazu navštívil asi dva a pol metra vysoký chlapík v tmavých okuliaroch. Mal na sebe len obyčajné tričko s krátkym rukávom napriek tomu, že vonku bol mráz. Muž sa jej opýtal kadiaľ sa ide do mesta Welsh, ale zjavne vedel, kde to je a ako sa tam dostať. Po krátkej konverzácii si muž zobral zo stola guličkové pero, zasmial sa a odišiel. Neskôr ho cez okno videla, ako ju z ulice pozoruje. Keď si všimol, že ho zbadala, nasadol do auta a odišiel.

Novinár John A. Keel bol asi najznámejším človekom vyšetrujúcim kauzu Mothman a všetky svoje poznatky zdokumentoval aj vo svojej knihe "The Mothman Propercies". Keel dorazil do Point Pleasant v decembri 1966 a onedlho nato sa tiež stal súčasťou podivností. Bol sledovaný a otravovaný telefonátmi, v ktorých sa presne dozvedal veci, ktoré sa udejú.

Mothman, muži v čiernom, UFO a ostatné podivnosti náhle skončili po páde mosta 15. decembra 1967. 46 ľudí zomrelo. Žena, ktorá bývala v blízkosti mostu uviedla, že videla dvoch mužov liezť na most noc pred obrovskou tragédiou.

Takže kto je Mothman a čo stojí za celou tragédiou v Point Pleasant ? Čokoľvek táto bytosť je, nie je to výmysel. Jednoducho je až príliš veľa dôkazov a svedectiev ľudí, ktorí videli "niečo". Celý prípad je preplnený viacnásobnými svedectvami, ktoré sa zhodujú. Medzi svedkov patria dokonca aj príslušníci zákona, kňazi, úradníci a podobne.

John Keel si myslí, že udalosti v Point Pleasant majú niečo spoločné s pozorovaniami Mothmana, UFO a mužov v čiernom. Ak sa tieto veci dejú v Západnej Virgínii, prečo sa nedejú aj inde ? Mnoho ľudí verí, že oblasť je prekliata legendárnou indiánskou kliatbou, ktorá bola uvalená na Point Pleasant ešte v roku 1770. Veď napokon posúďte sami udalosti, ktoré sa tu udiali:

1967: Zrútenie Strieborného Mosta (Silver Bridge) - 46 mŕtvych.

1968: Lietadlo Piedmontských aerolínií sa zrútilo neďaleko letiska Kanawha - 35 mŕtvych

1976: Mestečkom Point Pleasant otriasla okolo polnoci obrovská explózia. Za všetkým stala osoba menom Harret Sisková, ktorá bola zadržaná za vraždu svojej dcéry a väznená v miestnej väznici Masou County Jail. Jej manžel prišiel do väznice obložený výbušninami a vyhodil sa do vzduchu spolu s celou budovou - 11 mŕtvych

1978: Vlak prevážajúci tisíce galónov toxického materiálu sa vykoľajil a chemikálie otrávili všetky zásoby pitnej vody.

1978. V apríli toho istého roku sa v mestečku St. Mary (južne od Point Pleasant) zrútilo lešenie s 51. robotníkmi - všetci zomreli.

Okrem toho v tejto lokalite bolo mnoho iných katastrof ako povodne, požiare a podobne.

Kto je teda Mothman? Bol to anjel, ktorý prišiel varovať obyvateľov ? Bol to démon z pekiel, ktorý sa prišiel pomstiť ? Alebo to bola nejaká bytosť z inej planéty ? Čokoľvek sa tu stalo a ktokoľvek za tým stojí, s touto oblasťou nie je niečo v poriadku. Je za tým kliatba ? Stojí za tým vláda ? Sú to mimozemšťania ? Raz sa to možno dozvieme...

http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/5/51/Mothman_statue_2005.JPG
Pamätník Mothmana v Point Pleasant

http://www.wvculture.org/History/thisdayinwvhistory/1215.jpg
Zrútený Silver bridge



Jánošík

27. ledna 2009 v 18:38

Zbojník

Jánošík sa stal legendou, hoci jeho skutočný život a smrť nemali s neskoršími mýtmi veľa spoločného.
Prešiel od kurucov k labancom a slúžil svojim niekdajším nepriateľom, kradol a lúpil, a predsa sa stal hrdinom, dokonca legendou. Vďaka povestiam je neveľmi úspešný zbojník vari najznámejšou postavou našich dejín. Pomenované sú po ňom kadejaké skaly a diery po strednom Slovensku, dokonca má dnes v rodisku svoju sochu i slávnosti - Jánošíkove dni v Terchovej. Skutočnosť je však dosť odlišná od mýtov, ktoré sa dostali do literatúry a na filmové plátna.

http://img.geocaching.com/cache/a2c3eaf2-ca7f-4dae-8f55-027ecb6ba8e0.jpg

JÁNOŠÍKOVA DOBA:
Prelom 17. a 18. storočia bol pre Uhorsko ťažký. Krajina sa síce vymanila spod poldruhastoročnej nadvlády Turkov, no súčasne sa začala séria protihabsburských revolt uhorskej šľachty, čo život obyvateľstvu vyčerpanému vojnou ešte zhoršilo. Najväčším stavovským povstaním bola kurucká vojna z rokov 1703 až 1711. Zostali po nej spustošené celé oblasti Slovenska a ozbrojené zrážky si vyžiadali 80-tisíc obetí. Mnohí sa preto snažili dostať z bezvýchodiskovej situácie akýmkoľvek spôsobom. Hoci aj zbojom. To bol jeden z hlavných dôvodov, prečo sa v celej krajine zbojníctvo v tom čase rozrástlo do nebývalých rozmerov. "Hôrni chlapci" už nelúpili len v horských oblastiach Karpát, čo bolo oddávna tradičné, ale začali sa čoraz častejšie objavovať aj na západnom Slovensku. Prepadávali vo Svätom Jure, v Pezinku i Modre, ba sem--tam vtrhli aj na predmestia Bratislavy. Na zbojnícke chodníčky sa dokonca občas vydali i niektorí šľachtici. Cisár Leopold preto vydal osobitný prípis o postupe proti zbojníkom. Neodporúčal v ňom nákladné vojenské akcie, ktoré sa ukázali už v minulosti ako málo účinné, ale boj s pomocou špicľov, infiltrovaných do zbojníckych skupín. Motiváciou mali byť aj odmeny, za udávanie zbojníkov či prezradenie ich úkrytov. Takýmto spôsobom, teda pomocou zrady, sa podarilo chytiť aj Jánošíka.

JÁNOŠÍKOV ŽIVOTOPIS:

Narodil sa pod Rozsutcom, niekedy okolo 25. januára 1688, podľa všetkého na laze, asi štyri-päť kilometrov nad Terchovou. Presný dátum nie je známy, pretože Terchová v tom čase nemala kostol ani farnosť, a tak sa vie len to, kedy ho zapísali medzi novorodencov. V matrike varínskeho kostola stojí čierne na bielom, po latinsky, že je synom Martina Jánošíka, poddaného z Terchovej, a Anny, rodenej Cesnekovej. Mal štyroch súrodencov - staršiu sestru Barboru a troch mladších bratov. Jána, Martina a Adama. O jeho mladosti nie je známe nič, štúdium v kňazskom seminári je iba ničím nepodloženou legendou. Dobre sa počúvajúcou a ešte lepšie sa hodiacou do filmových scenárov.
Ako devätnásťročný sa ocitol v radoch kurucov. V decembri 1707 ho medzi nich zlanáril rákociovský plukovník Viliam Vinkler. Jánošíkovi však nešlo pri vstupe medzi povstalcov iba o boj za slobodu, bola to predovšetkým možnosť, ako získať zdroj obživy pre seba i rodinu. V radoch kurucov nepobudol dlho, no prežil s nimi aj ich najväčšiu porážku v auguste 1708 pri Trenčíne. Krátko po nej sa ocitol, či už dobrovoľne, alebo nie, v rovnošate cisárskeho vojaka. Na Bytčianskom zámku potom strážil svojich bývalých druhov. Zavretý tam bol však aj zbojnícky kapitán Tomáš Uhorčík z Predmiera, s ktorým sa Jánošík nielen spriatelil, ale pravdepodobne mu aj dopomohol k úteku.

http://plus7dni.pluska.sk/images/gallery/plus7dni/casopis/historia/janosik.jpg

JÁNOŠÍKOVA ZBOJNÍCKA KARIERA:
Bola nielen krátka, ale oproti iným zbojníkom aj vcelku bezvýznamná. Jánošík zbíjal vlastne len jeden a pol sezóny. Keď v roku 1711 odišiel z armády, vyhľadal Uhorčíka, ktorý ho zaradil do svojho zeleného regimentu. Keď sa Uhorčík oženil a odišiel žiť pod menom Martin Mravec do Klenovca, vystriedal ho Jánošík na čele družiny. Ešte predtým ich však spolu chytili, no aj prepustili. Stalo sa tak po zákroku podžupana malohontskej stolice Pavla Lániho. Zbojníci sa mu za to odvďačili líščími kožušinami a oštiepkami. A Uhorčík mu podaroval aj vyzdobenú pušku, ktorú ukoristil barónovi Révaiovi. Druhý raz Jánošíka chytili vo februári alebo v marci nasledujúceho roku. Skončil vo väzení v kaštieli Vranovo v Palúdzke, spolu so svojím bývalým kapitánom Uhorčíkom. Jánošíka obvinili z dvanástich prepadov a pripísali mu i zabitie domanižského farára Vrteka. Prsty v smrti duchovného však podľa všetkého nemal, pri prepade v Suchej doline pri Fačkove dokonca asi ani nebol. Zbojnícka družina totiž nebola, ako sa ukazuje vo filmoch, nejakým kompaktným celkom, tráviacim celý čas spolu. Jej členovia prichádzali a odchádzali a sem-tam zbíjali aj na vlastnú päsť. Tak to asi bolo aj počas prepadu pri Fačkove, kde zbojnícky kapitán chýbal. Navyše, farár zomrel až mesiac potom, čo ho zranil výstrel z pištole niektorého zbojníka.
Legenda je i to, že zbojnícky kapitán bohatým bral a chudobným rozdával. V zápisnici zo súdu nie je o niečom takom zmienka. V skutočnosti si zbojníci na tých naozaj bohatých netrúfali, prepadávali zväčša kupcov a zemanov, sem-tam nejakého baróna. A brať mohli iba toľko, čo sami uniesli. Boli to okrem peňazí predovšetkým cennejšie predmety, ktoré neskôr predávali alebo vymieňali za stravu. Práve tak mohla vzniknúť aj legenda o štedrých zbojníkoch. Na vozoch kupcov býval totiž nezriedka tovar, ktorý bol hôrnym chlapcom premiestňujúcim sa z miesta na miesto nanič. Baly súkna, vrecia s múkou, remeselnícke výrobky, potraviny a podobne. To si občas rozobrali obyvatelia okolitých dedín, ktorých možno niekedy zbojníci na miesto prepadu sami poslali. Legendu o štedrosti mohol podporiť tiež fakt, že Jánošík pred súdom vypovedal, že niektoré ulúpené veci rozdal dievčatám a ženám v Terchovej a okolí. Nevedno, za akú protislužbu. Ľahko sa dá vyvrátiť aj ďalší mýtus - Jánošíkov zlatý poklad. Nijaký nebol a ani nemohol byť. Zemania a kupci žiadne veľké bohatstvo pri sebe nemali, neprevážali truhlice plné šperkov ani dukátov. Jánošík sa počas mučenia však sám zmienil o tom, že akýsi lup zakopal kdesi pod jedľu. No treba brať ohľad na to, že ho mučili dosť kruto, a ak aj hovoril pravdu, mohlo ísť nanajvýš o pár zlatiek, pretože k väčšej koristi sa nikdy nedostal. Počet jeho prepadov bol známy a o žiadnom veľkom lupe sa nikdy nikde nehovorilo.

JÁNOŠÍKOVA SMRŤ:
Hrach pod nohami statného zbojníka odolávajúceho v krčme presile pandúrov je tiež len výmysel. Rovnakého kalibru ako krepčenie odsúdenca pod šibenicou. Nie tak už zrada. Tá sa podľa všetkého pod jeho dolapenie skutočne podpísala. Načapali ho u Uhorčíka, kde prečkával zimu, a ktosi, kto vedel, že Jánošík je zbojnícky kapitán, to oznámil vrchnosti. Ako sme už spomenuli, za udanie zbojníka bola odmena, čo bolo v tom čase viac ako dostatočnou motiváciou pre chudobných dedinčanov. Asi tridsať drábov z liptovskej sedrie obkolesilo jednej jarnej noci roku 1713 dom Martina Mravca v Klenovci a Jánošíka spolu s domácim pánom bez väčších problémov odviedli. Netušili ešte, že pod menom Martin Mravec im padol do rúk bývalý zbojnícky kapitán Tomáš Uhorčík. To vyšlo najavo až počas súdneho procesu, ktorý sa začal v Liptovskom Mikuláši 16. marca 1713. Kedže Jánošík sa priznal, súd netrval dlho. Už na druhý deň vyniesli rozsudok, ktorý nemohol byť podľa vtedajších zákonov iný než smrť. Otázkou bolo iba to, akým spôsobom odsúdenca popravia. Či bude trpieť viac alebo menej. Mohli ho sťať, obesiť, lámať v kolese alebo napichnúť na hák, čo bola najťažia forma, určená mimoriadne ťažkým zločincom. A podľa súdu to bol prípad Jánošíka. Ortieľ vykonali kati, boli vraj až traja, 18. marca. Takýto výnimočný trest už na Liptove v tých časoch nepadol, hoci zbojníkov súdili na smrť aj potom. Uhorčíka napríklad neskôr lámali v kolese a v tom istom roku popravili aj Jánošíkovho mladšieho brata Jána, ktorý tiež patril do zelenej družiny. Obesili ho v Tepličke.

File:Terchová - Socha Jánošíka.jpg
Terchová - Socha Jánošíka




Beatles: Biely album

26. ledna 2009 v 18:58

Jediný dvojalbum v histórii BEATLES si vyslúžil prívlastky desiaty najlepší album všetkých čias či siedmy najlepší britský album vôbec. Platňa z roku 1968 bez názvu, v bielom obale, bola akousi predzvesťou rozpadu slávnej kapely.

http://www.babble.com/CS/blogs/famecrawler/2008/02/08-15/beatles-grammy-tribute-2008-hanks-across-universe.jpg

The Beatles sa pri nahrávaní svojej deviatej ofi ciálnej platne zišli v máji 1968 a nahrávali ju do októbra vo veľmi napätej situácii. "Ľudia si často myslia, že všetko, čo robíme a spievame, je politická výpoveď, ale nie je to pravda. Na konci je to vždy iba pieseň," tvrdil vtedy Paul McCartney. V kapele to vrelo, medzi autormi vzrastalo napätie, každý sa snažil presadiť svoje vlastné obľúbené piesne. Tak sa stalo, že z obyčajného klasického vinylového albumu boli nakoniec rovno dve platne a na štyroch stranách bola tridsiatka skladieb. Prvý a jediný dvojalbum v histórii kapely. Beatles si nápady naň priviezli z pobytu v Indii u guru Maharišiho. "Väčšinu skladieb sme napísali pri gitarách, pretože do Indie sme si iné nástroje nevzali. Chýbal mi klavír, na ňom skladám inak ako na gitare, hoci na ňom hrám oveľa horšie. Ani akordy poriadne neovládam, takže je dobre, že som mal obmedzené možnosti," komentoval jeho obsah John Lennon ešte v roku 1968.

Aliancia talentov
Album mal niekoľko zvláštností, okrem toho, že bol dvojitý, upútal aj čistým bielym obalom s nápisom The Beatles, ktorý vymyslel popartový umelec Richard Hamilton. Na bielej ploche bol vtlačený názov kapely a sériové číslo. Tento obal mal pri neskorších vydaniach niekoľko variácií. "Úplne prázdny obal Bieleho albumu bol určitým symbolom. Kapela nedokázala nájsť úprimný spôsob, ako sa prezentovať ako celok. Každý z troch hlavných autorov presadzoval vlastnú víziu a ostatných členov odsúval do pozadia. Beatles sa stali alianciou jednotlivých talentov," rozšifroval jeho zmysel hudobný magazín Rolling Stone.

George Harrison na nahrávanie v Abbey Road Studios spomínal: "Pamätám si, že sme nahrávali v troch štúdiách naraz. Paul niečo majstroval v jednom, John bol v druhom a ja som nahrával nejaké rohy v treťom." Bubeník Ringo Starr bol celou situáciou taký znechutený, že z kapely odišiel - vrátil sa až po dvoch týždňoch. Čo v tejto čudnej atmosfére vôbec neutrpelo, bola hudba - skvelé kusy ako Lennonova Julia, McCartneyho Back in the U.S.S.R alebo Harrisonova While My Guitar Gently Weeps - patria k tým najlepším od Beatles. Zábavné vraj bolo nahrávanie legendárnej Hey, Jude. "Ringo vyšiel zo štúdia na záchod a ja som si to ani nevšimol. Začali sme nahrávať a až po chvíli som zbadal, že Ringo sa po špičkách presúva k bicím. Pridal sa až po hodnej chvíli, ale to načasovanie bolo perfektné," prezradil Paul McCartney.


Skryté odkazy?
Indické inšpirácie a vplyv geniálneho pesničkára Boba Dylana sa na tomto albume prejavili v plnej sile. "Biely album bol plný napätia. Boli sme zahalení v psychedelickom opare, z ktorého sme práve vychádzali," spomínal si po takmer dvadsiatich rokoch Paul. Deti kvetov hľadali v textoch tajné odkazy a posolstvá, radikáli videli v Lennonovej Revolution výzvu k násilným akciám. Charles Manson dokonca pomocou drog presvedčil svoju "rodinu", že texty na tomto albume sú v skutočnosti apokalyptickým odkazom, ktorý predpovedá rasovú vojnu a odobruje vraždy boháčov. Bohužiaľ, jeho šialené výplody sa skončili brutálnymi činmi. Ďalšiu neuveriteľnú teóriu, ktorá sa nakoniec stala mestskou legendou, propagovalo rádio v Detroite. Podľa "odkazov" na rôznych beatlesáckych albumoch vraj zistili, že Paul McCartney umrel a namiesto neho vystupuje dvojník. O skladbe Happiness is a warm gun (Šťastie je teplá zbraň) boli mnohí presvedčení, že hovorí o drogách, ale "bítlov" inšpirovala reklama v časopise o zbraniach.

Ďalšie vychádzali z naozaj neobvyklých zážitkov v Indii. Dear Prudence napísal John pre sestru Mie Farrowovej. "Príliš dlho meditovala, trčala zavretá v dome tri týždne a pokúšala sa dosiahnuť Boha rýchlejšie ako ostatní. V Maharišiho kempe sme súťažili, kto dosiahne kozmickú múdrosť prvý. Prudence jednoducho odmietala vyjsť von. Keby sa to stalo na Západe, odvezú ju do blázinca," vysvetľoval Lennon. "John jej jednoducho zaspieval - Milá Prudence, nevyjdeš sa von zahrať a práve to pomohlo," dodal Paul.

Obrovský úspech
Rok 1968 bol pre Beatles taký zvláštny. Nový producent, začínajúci Lennonov vzťah s Yoko Ono a pokračujúce nezhody. "Bolo to veľmi čudné. Nikdy predtým sme nenahrávali s posteľami v štúdiu a s ľuďmi, ktorí tam trávili hodiny. Vládlo obrovské napätie, pretože sme boli tesne pred rozpadom," hovorí o tomto období Paul McCartney. "Vrátili sme sa k viac rokenrolovému zvuku. Cítili sme, že treba urobiť krok späť, pretože sme to tak chceli. Dobrú hudbu môžete robiť aj vtedy, keď nejdete vpred," tvrdil a čas mu dal za pravdu. Biely album sa stal ich najlepšie predávaným, prekonal všetky ich nahrávky a dostal 19 platinových platní! V USA bol dokonca desiatym najpredávanejším albumom všetkých čias a dokopy sa ho predalo viac ako 9,5 milióna kusov. Muzikou, textmi a aj samotným obalom ovplyvnil množstvo umelcov, vyšli z neho mnohé reedície. "Myslím si, že je veľmi dobrý," zhodnotil ho Paul McCartney. "Vyčnieval, ale práca na ňom príjemná nebola."

BEATLES.pps (4,85 Mbyte - Stáhnout souborStáhnout soubor)



Mate Hari

26. ledna 2009 v 17:41

Záhadná žena

Svet ju spoznal ako tanečnicu, bola však aj prostitútkou a milenkou mocných - aby napokon zostala v pamäti ľudí ako špiónka. Ozajstná pravda o MATE HARI však zrejme navždy zostane tajomstvom.


Svedectiev o posledných okamihoch jej života je veľa, ťažko však jednoznačne povedať, čo je pravda a čo fáma. Traduje sa napríklad, že keď ju postavili pred popravnú čatu, povedala len: "Smrť nie je nič, je to len súčasť života," potom si roztiahla kabát a ukázala vojakom svoje nahé telo. Podľa iných zase poslala svojim popravcom vzduchom bozk a hľadiac im do očí, pokojným hlasom povedala: "Páni, ďakujem vám!" Nech bola skutočnosť akákoľvek, isté je, že výstrely, ktoré pred deväťdesiatimi rokmi zneli na popravisku v lesíku Vincennes neďaleko Paríža, ukončili život jednej ženy a zároveň odštartovali mýtus o Mate Hari. Mýtus o osudovej žene a veľkej špiónke.

http://www.mata-hari.com/img/mata-hari.com-portrait.jpg

Orientálna hviezda
Pôvodom Holanďanka, vlastným menom Margaretha Geertruida Zelleová, nadobudla už v mladosti presvedčenie, že nič v živote nemôže nechať na náhodu. Mala osemnásť, keď sa prostredníctvom inzerátu zoznámila s dôstojníkom holandskej koloniálnej armády Campbellom Rudolphom MacLeodom a zakrátko sa zaňho aj vydala. Manželstvo bolo sprvu šťastné, narodil sa im syn, neskôr aj dcéra. Istý čas žili v Holandsku, neskôr v Indii a na ostrove Jáva, kam Rudolpha odvelili. Časom sa však objavili nezhody, manžel na svoju o dvadsať rokov mladšiu ženu stále žiarlil a ich hádky boli na dennom poriadku. Rodinná kríza vyvrcholila záhadnou smrťou ich syna, po ktorej sa rozhodli vrátiť do Holandska, kde sa manželia definitívne rozišli. Dcéru si odviedol Rudolph a Margaretha zostala úplne sama, navyše bez akýchkoľvek prostriedkov.

Rozhodla sa odísť do Paríža, svojho vysnívaného mesta. Najskôr sa tam vydávala za vdovu po vojnovom hrdinovi, neskôr tvrdila, že pochádza z Jávy, kde sa od detstva živila tancovaním. Tento príbeh ľudí zaujal a Margarethe zmenil život. Atraktívna čiernovláska s uhrančivými očami, ktorá si zmenila meno na Mata Hari (po malajsky Oko dňa) sa ako orientálna tanečnica stala okamžite hviezdou európskych salónov. Muži pri jej vystúpeniach vraj doslova strácali dych, aj keď nie je jasné, či ich viac očarúval tanec alebo jej kostým. Mata Hari totiž tancovala prakticky nahá, zahalená iba v závoji, k
torý si podchvíľou odhŕňala - až ho nakoniec odhodila.

http://img.dailymail.co.uk/i/pix/2007/08_01/matahariREX_468x311.jpg

Osudná slabosť
Nová identita priniesla Margarethe slávu, peniaze a otvorila jej aj dvere medzi smotánku. Stala sa nielen známou tanečnicou, ale aj prostitútkou. Nebolo žiadnym tajomstvom, že sa v jej posteli striedajú politici, vysokopostavení vládni úradníci i dôstojníci. Tí poslední častejšie, vždy totiž mala slabosť na uniformy. A práve to sa jej napokon stalo osudné.

http://www.greatwar.nl/executions/mhmugshot.jpg

Dvojitá agentka?
Ani prvá svetová vojna spočiatku nič nezmenila na jej zabehnutom spôsobe života. Skutočnosť, že ako občianka neutrálneho Holandska môže aj počas vojnového konfliktu voľne cestovať z krajiny do krajiny, však zaujala niektorých jej milencov. Najskôr vraj dostala ponuku pracovať pre nemeckú tajnú službu. Ako to bolo v skutočnosti, dnes už nikto nevie. Podľa niektorých zdrojov ponuku aj s tučnou odmenou prijala, absolvovala dokonca aj akýsi kurz pre vyzvedačov a stala sa agentkou H-21, podľa iných spoluprácu odmietla. Neskôr ju oslovili Francúzi a ich ponuku, samozrejme, aj s prísľubom slušnej odmeny prijala.

Parížska väznica St. Lazare, v ktorej strávila Mata Hari posledných osem mesiacov svojho života. Ako špiónka však Mata Hari ani jednej strane veľa úžitku nepriniesla. Nedokázala získať žiadne cenné informácie, zrejme ani preto, že jej tajné služby nedôverovali a podozrievali ju ako dvojitú agentku. Jej špiónska "kariéra" sa skončila 13. februára 1917, keď ju v Paríži práve pre takéto podozrenie zatkli. Krátko predtým totiž francúzska tajná služba zachytila komunikáciu medzi Berlínom a nemeckým veľvyslanectvom v Madride, v ktorej sa hovorilo o odmene pre agenta H-21. A spomínaný šek údajne objavili v v hotelovej izbe Maty Hari. K tomu, že peniaze dostala z Madridu, sa dokonca priznala, tvrdila však, že neboli za špionáž.

Za zradu smrť
V neverejnom súdnom procese napokon nad 41-ročnou Matou Hari vyriekli 25. júna 1917 najťažší ortieľ. Za špionáž v prospech nepriateľského Nemecka dostala trest smrti. Verdikt vraj prijala pokojne, bez akejkoľvek známky vzrušenia. Bývalá slávna tanečnica a milenka mocných strávila ešte takmer štyri mesiace vo väzení. Podľa vtedajších francúzskych zákonov oznamovali odsúdenému termín popravy až hodinu pred jej vykonaním. Po Matu Hari takto prišli skoro ráno 15. októbra 1917. V kancelárii veliteľa väznice mohla napísať tri listy na rozlúčku. Prvý adresovala dcére, druhý jednému zo svojich milencov a tretí akémusi neznámemu človeku. Či sa tieto listy k adresátom aj dostali, sa však nevie. O šiestej hodine a pätnástej minúte postavili Matu Hari pred dvanásťčlennú popravnú čatu a tá vykonala rozsudok. Z tucta striel, ktoré vyšli z hlavní, ju zasiahli iba dve, pričom len jedna z nich bola smrteľná.

http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/0/08/The_Execution_of_Mata_Hari_in_1917.jpg
Popravoprava MATA HARI v lesíku Vincennes pri Paríži v roku 1917.

http://girlspy.files.wordpress.com/2008/06/366px-mata_hari_2.jpg

http://greatwar.nl/kleur/matahari.jpg



Mária Antoinetta

25. ledna 2009 v 17:46

Alexandre Dumas vo svojich románoch čerpal z jej života plným priehrštím. FRANCÚZSKA KRÁĽOVNÁ to vôbec nemala jednoduché a nedožila sa ani tridsiatich ôsmich rokov. Hlavu jej pred dvestopätnástimi rokmi od tela oddelila gilotína.



Pätnástym potomkom mocnej a vplyvnej cisárovnej Márie Terézie a cisára Františka I. bolo dievčatko. Maria Antonia Josepha Johana von Habsburg-Lothringen sa narodila 2. novembra 1755 vo viedenskom Hofburgu. Rakúska arcivojvodkyňa vyrastala na dvore, ktorý patril k najpokrokovejším v Európe. Cisársky pár oddeľoval súkromný život od oficiálneho, a tak sa ich deti mohli hrať i s tými obyčajnejšími, obliekať sa voľnejšie a mali k dispozícii aj záhradu či súkromnú zoo. Keďže malo dievčatko veľa starších sestier na vydaj, matka ho tak trochu zanedbávala. Prejavilo sa to aj na vzdelaní - dvanásťročná Mária vedela v rodnej nemčine čítať a písať iba s veľkými problémami.

Svadba ako politika

Keď Mária Terézia roku 1765 ovdovela a začala vládnuť spolu so synom Jozefom II., mala už premyslené, ako cez sobáše svojich dcér upevní postavenie krajiny. Pred dvoma rokmi sa totiž skončila sedemročná vojna a ona potrebovala posilniť zväzky s bývalými spojencami. Jej plány trochu narušila epidémia kiahní medzi dcérami na vydaj, a tak Mária nakoniec bola jediná vhodná na sobáš so šestnásťročným následníkom francúzskeho trónu. Štrnásťročná Mária sa 19. apríla 1770 vydávala na diaľku doma - ženícha zastupoval jej brat František a dostala oficiálne meno Mária Antoinetta. Francúzom ju odovzdali 7. mája 1770 a svadba s následníkom trónu Ľudovítom bola o deväť dní neskôr v paláci vo Versailles. Po nej nasledovalo rituálne uloženie do postele - v tých časoch platil zvyk, že manželstvo sa má naplniť vo svadobnú noc. Tomuto mladučkému páru sa to nepodarilo dlhých sedem rokov. A nielen to, ako sa neskôr ukázalo, primladý panovník nepripravený vládnuť krajine nikdy nekonal tak rozhodne, ako by to Francúzsko potrebovalo. Štrnásťročnú Máriu Antoinettu prijali vrelo. Keď sa mesiac po sobáši prvýkrát oficiálne predstavila verejnosti v Paríži, prišlo sa na ňu pozrieť 50-tisíc nadšených ľudí. Na kráľovskom dvore však až takú popularitu nemala, dvorné dámy ju medzi sebou pohrdlivo prezývali Rakúšanka.

Matkine výčitky

Mária Terézia dala svoju vydatú dcéru vo Francúzsku sledovať a vedela o každom jej kroku. Pravidelne jej v listoch vyčítala, že nevie vzbudiť vášeň vo svojom manželovi. Ľudovít so svojou ženou totiž spal iba občas. Kríza v spálni a matkine výčitky spôsobili, že sa budúca kráľovná vrhla na hazard - hrala karty a utrácala na konských dostihoch, za výlety do mesta, za nové šaty, topánky, šminky - až sa dostala do vážnych fi nančných problémov.

Kiahne sa opäť zamiešali do jej osudu, keď na ne v máji 1774 zomiera šesťdesiatštyriročný francúzsky kráľ Ľudovít XV. Máriinho manžela korunujú za kráľa Ľudovíta XVI. o mesiac neskôr. Situácia mladej kráľovnej sa komplikuje, keď jej švagriná kontesa dˇArtois porodí syna. Paríž vzápätí zaplavia satirické pamflety, ktoré kráľa obviňujú z impotencie a mladú kráľovnú zo sexuálnych orgií nielen s mužmi, ale aj so ženami. A podobné pamflety ju budú sprevádzať po celý jej krátky život, budú ju spájať s viacerými mužmi, ale všetko to budú iba výmysly. Historici totiž neobjavili nikde ani náznak dôkazu, že by kráľovná bola svojmu manželovi niekedy neverná. Očiernená Mária Antoinetta ešte väčšmi prepadla kartovým hrám. Od kráľa dostala peniaze na prebudovanie Malého Trianonu a jeho záhrad - čo neskôr zlé jazyky takisto prirátali k jej poburujúcim extravaganciám. Spálňa Márie Antoinetty v Malom Trianone - zámoček dala zrekonštruovať, čo jej neskôr vyčítali, lebo krajina sa topila v dlhoch.

Lekcia zo sexu

Francúzsko neplatilo dlhy zo sedemročnej vojny, a tak brat kráľovnej cisár Jozef II. pozval panovnícky pár v apríli 1777 na dlhšiu návštevu. Popritom chcel zistiť, prečo sa im nedarí mať potomka. Všeobecne sa predpokladalo, že mladý Ľudovít XVI. trpel na fimózu, čiže zrastenú predkožku, a potreboval korekčnú operáciu. Podľa dostupných prameňov vraj cisár pri rozhovore so švagrom zistil, že francúzsky panovník má uspokojivú erekciu, ale zrejme nezostáva vo svojej manželke tak dlho, aby stihol aj ejakulovať. Lekcia zo sexuálnej výchovy (alebo operácia) mladému panovníkovi prospela - Mária Antoinetta totiž konečne otehotnela, čo oficiálne potvrdili v máji 1778. Devätnásteho decembra sa jej po veľmi ťažkom pôrode s komplikáciami narodila dcéra Marie Thérese Charlotte. Parížski pamfletári okamžite začali uvažovať, či je kráľ jej skutočným otcom, ten to však nikdy nespochybnil a k maličkej mal veľmi vrúcny vzťah. Samozrejme, tlak na kráľovnú neustal - potrebovala porodiť mužského dediča trónu. Druhé tehotenstvo však neprinieslo vytúženého chlapca, v lete 1779 potratila. Až o dva roky neskôr sa 22. októbra narodil Márii Antoinette chlapec Ľudovít Jozef. Hoci ľudia oslavovali malého následníka trónu, politický vplyv na dvore si neupevnila.

Klesajúca popularita

Mária Antoinetta sa snažila svoje deti vychovávať sama odlišne od versailleských tradícií, podľa vzoru cisárskeho dvora vo Viedni. V júni 1783 otehotnela, ale v novembri opäť potratila. Aby prišla na iné myšlienky, začala čítať historické romány a dokonca sa venovala aj vede, keď sa zúčastnila na skúške vypúšťania teplovzdušných balónov. Najviac sa však starala o zdravie svojho syna, o ktorom všetci predpokladali, že sa dospelosti nedožije.

S manželom ĽUDOVÍTOM XVI. a rodinou, oficiálne portréty starostlivej matky jej mali zlepšiť imidž. Potom urobila Mária Antoinetta ďalšiu netradičnú vec, na ktorú vo Francúzsku neboli zvyknutí. Kúpila si zámok Saint-Cloud, ktorý chcela nechať ako dedičstvo svojim mladším deťom. U šľachty to však vzbudilo veľkú nevôľu, ktorá sa rozšírila po celej krajine. Francúzov šokovalo, že by ich kráľovná mala mať vlastnú rezidenciu nezávislú od kráľa. Navyše, za zámok zaplatila skoro šesť miliónov, zrenovovala jeho interiér a krajina to vnímala tak, že na splatenie dlhu Francúzska zase nebude dosť peňazí. Málo sa pozeralo na to, že kráľovná sa snažila pomáhať starým, slepým a vdovám a dokonca vo svojom paláci zriadila útulok pre nevydaté matky. Dvadsiateho siedmeho marca 1785 porodila druhého syna Ľudovíta Karola, našťastie, zdravšieho než jeho starší brat. Na verejnosti sa opäť objavili pamfl ety spochybňujúce otcovstvo kráľa. Máriu Antoinettu vykresľovali ako záletnicu z cudzej krajiny, ktorá má prázdnu hlavu a vie len utrácať.

Aféra s náhrdelníkom

Niekoľko mesiacov po pôrode dostala Mária Antoinetta list od známych klenotníkov Boeh mera a Bassenga. Písali v ňom o diamantovom náhrdelníku, ktorý si u nich mala potajme objednať cez prostredníka kardinála Rohana. Kráľovnú to šokovalo. Kardinála totiž neznášala a o masívny náhrdelník, ktorý dal pôvodne vyrobiť Ľudovít XV. pre svoju milenku du Barryovú, vôbec nemala záujem. Navyše, klenotníci jej ho už niekoľkokrát predtým ponúkali a ona ho vždy odmietla.

Napokon vyšlo najavo, že Rohan, ktorý sa zúfalo pokúšal získať jej priazeň, naletel svojej milenke podvodníckej kontese Jeanne de Lamotte-Valois. Tá sa spojila s falšovateľom Rétauxom de Villette a Rohanovi pomocou falošných listín nahovorila, že je kráľovninou priateľkou a Mária Antoinetta chce, aby Rohan pre ňu pompézny klenot kúpil. Kardinálovi dohovorila s dvojníčkou kráľovnej Nicole dˇOliviou tajnú schôdzku vo Versailles. Rohan uveril, klenot kúpil a manžel kontesy Jeanne ho potom predal londýnskym zlatníkom Greyovi a Jeffriesovi. Samozrejme, kardinál ani nemeckí klenotníci nevideli z peňazí nič.

Bol z toho obrovský škandál a jeho aktéri - kardinál, falšovateľ, kontesa Jeanne a dvojníčka Nicole skončili vo väzení. Bohužiaľ, prípad sa dostal pred parížsky parlament a na verejnosť. Obvinená kontesa sa obhajovala falošným tvrdením, že kráľovná mala sexuálny pomer s kardinálom ako odmenu za náhrdelník. Rohana nakoniec síce zbavili viny, ale aj všetkých titulov a vykázali ho z kráľovského dvora. Lamottovci dostali doživotie, hoci kontesinho manžela odsúdili v neprítomnosti - ešte stále bol v Londýne. Najhoršie z celej aféry vyšla kráľovná. Hoci s ňou nemala nič spoločné, intrigy a reči, ktoré sa okolo nej za tie roky šírili, spôsobili nedôveru celého Francúzska. Ľudia boli presvedčení, že klamala. Mária Antoinetta v tieni tohto procesu oslávila tridsiatku - začala sa serióznejšie obliekať a pribrala. Onedlho sa ukázalo, že je zase tehotná. Jej druhá dcéra Sophie Hélene Béatrix sa narodila 9. júla 1786 niekoľko týždňov pred termínom.

V politike

Ľudovít XVI. sa pokúšal o fi nančné reformy, ktoré mali pomôcť zadlženému Francúzsku, ale nemal podporu šľachty. Mária Antoinetta sa pomaly začala angažovať aj v politike, hoci nie v záujme Rakúska, ako to kedysi naplánovala jej matka, ale pre svojich synov. Potrebovala si zlepšiť imidž pošramotený aférou diamantového náhrdelníka a podržať kráľa, ktorého trápili vážne depresie a začal sa politickým rozhodnutiam vyhýbať. V pamfl etoch príznaky jeho choroby označovali za alkoholizmus, a tak Mária Antoinetta získavala v politike vplyv, čo vôbec neplánovala. Finančné problémy v krajine však sama nedokázala vyriešiť, a tak opäť na jej hlavu padla vina za to, že sa Francúzsko topí v dlhoch. Dostala prezývku Madam Defi cit. Okrem toho sa jej protivníčke z kauzy náhrdelník Jeanne de Lamotte-Valois podarilo ujsť z väzenia do Londýna a odtiaľ zásobovať Francúzsko ďalšími lžami o afére.

Politická situácia sa začala zhoršovať, keď začali kráľove skutky verejne spochybňovať. Mária Antoinetta sa zatiaľ starala o chorého následníka trónu, ktorému tuberkulóza zničila chrbticu. Život v krajine sa nezlepšoval, ale kráľovná myslela iba na zdravie svojho syna. Ten, bohužiaľ, 4. júna 1789 zomrel. Inokedy by boli Francúzi smútili, ale v tomto období ich najviac zaujímalo, aký osud čaká krajinu a ako dopadne potravinová kríza. Kráľovnú vezú na popravu v obyčajných šatách. V dvojdňovom procese nemala šancu obhájiť sa.

Smrť gilotínou

Situácia vo Francúzsku bola neudržateľná a vyžadovala si reformy. Uprostred politických pohybov a zmien Márii Antoinette a jej rodine jednoducho osud neprial. Existovali rôzne plány na jej útek z krajiny, premrhalo sa však množstvo vzácneho času a ten jediný, ktorý sa 21. júna 1791 uskutočnil, sa skončil fiaskom. Jakobíni to šikovne využili a volali po úplnom zrušení monarchie v krajine. Situáciu kráľovnej nezlepšilo ani to, že jej brat rakúsky cisár Leopold II. sa pokúsil využiť chaos, v ktorom sa Francúzsko nachádzalo. V apríli 1792 Francúzsko vyhlasuje vojnu Rakúsku a na kráľovnú sa ľudia pozerajú ako na nepriateľku. Tridsiateho prvého júla kráľa oficiálne zbavujú trónu a jeho rodina končí za mrežami v paláci Marais, 21. septembra ofi ciálne zrušia monarchiu. Ľudovíta XVI. sa jeho bývalí poddaní chystajú súdiť. Samozrejme, výsledok je jednoznačný - 21. januára 1793 ho čaká smrť gilotínou.

Vdova od žiaľu odmieta jesť a jej zdravie sa rapídne zhoršuje. Má tuberkulózu a pravdepodobne i rakovinu maternice, často krváca. O jej osude sa vedú diskusie - hovorí sa o exile v Amerike, ale aj o súdnom procese. Pred revolučný tribunál ju nakoniec postavia 14. októbra a nedajú jej ani šancu pripraviť si poriadnu obhajobu. Obvinia ju z organizovania orgií vo Versailles, z toho, že do Rakúska posielala francúzske milióny, že plánovala vraždu vojvodu z Orleansu, že vyhlásila svojho syna za kráľa Francúzska a pripravila masakru Švajčiarskej gardy. Najvážnejším obvinením však bolo, že sexuálne zneužila svojho syna. Jej reakcia bola taká emotívna, že sa na jej stranu priklonili aj ženy z ľudu. Márii Antoinette to však nepomohlo. Po dvojdňovom procese ju 16. októbra, oblečenú ako bežnú gazdinú, dva a pol týždňa pred jej 38. narodeninami popravili gilotínou. Jej telo hodili do neoznačeného hrobu na cintoríne La Madeleine, ktorý oficiálne zatvorili v roku 1794. Telá Ľudovíta XVI. a jeho manželky Márie Antoinetty exhumovali až v januári 1815 a ich ostatky po kresťansky pochovali vedľa ostatných francúzskych panovníkov v Bazilike sv. Denisa.

Soubor:Marie-Antoinette, 1775 - Musée Antoine Lécuyer.jpg

Súbor:Marie-Antoinette; koningin der Fransen.jpg

Soubor:Vigée-Lebrun Marie Antoinette 1783.jpg
Portrét od Élisabeth Le Brun z roku 1783 

Soubor:Marie Antoinette Adult8.jpg
Maria Antoinetta s deťmi Marií Terezií a Ludvíkom Josefom od Adolfa Wertmüllera
z roku 1785

Súbor:Lebr04.jpg
Maria Antoinetta s detmi od Elisabeth Le Brun v roku 1887

Soubor:Arrest of Louis XVI and his Family, Varennes, 1791.jpg
Uväznenie královskej rodiny

Soubor:Marie-Antoinette;temple;koningin der Fransen.jpg
Bývalá královna, "občanka Kapetová", v Templu

Soubor:Marie Antoinette Execution.jpg
Poprava Marie Antoinetty



Iman Maleki

24. ledna 2009 v 14:39

IMAN MALEKI

Iránsky maliar Iman Maleki génius realizmu, vyhral cenu
Williama Bouguereau a "Chairman´s Choise" behom
ll. Medzinárodnej súťaži umenia.Renewal Center.

http://i136.photobucket.com/albums/q188/dandadanakka/Iman%20Maleiki/iman-maleki.gif

Je považovaný za najlepšieho realistického maliara na svete.


Jeho obrazy sú precízne ako 10 megapixelový fotoaparát ,!
potvrdzujú špecialisti.

http://i136.photobucket.com/albums/q188/dandadanakka/Iman%20Maleiki/iman5.jpg

http://farm1.static.flickr.com/139/328822068_0556dbe537.jpg?v=0

http://i136.photobucket.com/albums/q188/dandadanakka/Iman%20Maleiki/A-Tar-player.jpg

http://i136.photobucket.com/albums/q188/dandadanakka/Iman%20Maleiki/Composing-music-secretly.jpg



Jim Warren

24. ledna 2009 v 14:31

 Je jedným z najlepších a najúspešnejším maliarom dneška!
Vďaka svojim nádherným obrazom sa zapísal do sŕdc mnohým ľudom
na celom svete.
Už teraz je považovaný za "žijúcu legendu sveta umenia".
http://img148.imageshack.us/img148/3722/finecircleoffriendsyi0.jpg

Jim Warren.pps  Stáhnout soubor Stáhnout soubor