Únor 2009

Potopenie Titanicu

28. února 2009 v 14:28


Keď Titanic vyplával na prvú plavbu 10. apríla 1912, ľudia ho "len" obdivovali. Na to, aby si ho zamilovali, sa musel potopiť. Bola to taká výnimočná a veľká loď, že si na nej každý dokázal nájsť svoj príbeh. Hollywood nás opakovane presviedča, že plavidlo s deviatimi palubami poskytuje dosť priestoru na stvárnenie zamilovanej banality na pozadí veľkej ľudskej tragédie. Do obrovskej kryhy narazil Titanic štyri dni po vyplávaní z prístavu v Southamptone. Ľadový kolos sa zaryl do oceľového plášťa krátko pred polnocou a zanechal v ňom 90-metrovú trhlinu. Presne toľko rokov v nedeľu uplynie od chvíle, keď sa začala jeho nezabudnuteľná cesta na morské dno.

Čo ľudí na tomto príbehu tak fascinuje? Je to tragédia zahalená záhadou. Dovtedy najväčšie plavidlo na svete, údajne nepotopiteľný parník zlyhal už počas prvej plavby. Do hĺbky viac než 3000 metrov sa s ním potopili boháči z luxusných kajút aj "chuďasi" z podpalubia. Odvážni námorníci, ktorí bojovali do posledných minút, šli ku dnu so zbabelcami, ktorí chceli predbehnúť na záchranných člnoch matky s deťmi. Na palube Titanicu smerujúceho do New Yorku boli zastúpené národnosti takmer z celej Európy.
Je to aj príbeh ľudskej nadutosti. Nepotopiteľná loď nemala dosť záchranných člnov a hliadkujúci muži nemali ani ďalekohľady.


Titanic sa potopil najmä preto, že jeho posádka podcenila množstvo telegrafických správ od lodí smerujúcich do Spojených štátov. Upozorňovali ich na neobvyklé množstvo morských ľadovcov pri Veľkých novofoundlandských plytčinách, teda oveľa južnejšie ako obyčajne. Loď napriek tomu veľkou rýchlosťou, 22 uzlov (40 kilometrov za hodinu) smerovala k záhube.

Keď hliadkujúci Frederick Fleet vykríkol: "Pred nami je ľad!" a trikrát trhol zvonom, bola ľadová hora len pol míle od obrovského parníka, s ktorým sa ťažko manévrovalo. Napriek pohotovej reakcii posádky sa loď pravobokom obtrela o ľadovec, hoci sa už zdalo, že sa jej podarí tesne mu vyhnúť. Na palube to pocítili vraj len ako také ľahké ťuknutie. Ak by loď do ľadovca vrazila čelne, zrejme by sa len poškodila, ale nepotopila by sa.

Príval vody najprv šokoval mužov v jednej z kotolní. Tam zahynul aj prvý muž. Kto mohol, pomáhal, do zaplavených komôr naťahali hadice a tisíce ton vody sa prelievali späť do mora. Zaplavovanie sa tak veľmi spomalilo. Obyčajní robotníci zostali na svojich miestach do poslednej chvíle, vďaka čomu Titanic tak dlho svietil.
Ľudia spočiatku neverili, že sa lodi mohlo stať niečo skutočne vážne, veď aj kapela tak dlho vyhrávala.

Loď vysielala signály žiadajúce o pomoc, ale radista na najbližšom plavidle Californian spal. Prvá na miesto tragédie dorazila Carpathia, ktorá bola od Titanicu štyri hodiny plavby. Pozbierala už len ľudí na záchranných člnoch.
V posledných chvíľach odznelo na palube viacero pozoruhodných viet. Majiteľ baní a oceliarní Benjamin Guggenheim potom, ako už odplávala väčšina záchranných člnov, povedal: "Obliekli sme sa do toho najlepšieho a sme pripravení potopiť sa ako džentlmeni." Okrem seba mal na mysli aj svojho komorníka.

Peniaze v posledných chvíľach o záchrane života nerozhodovali. Ženám a deťom, ktoré cestovali treťou triedou, nikto nebránil, aby vyšli na člnovú palubu, dokonca ich na to aj vyzývali. Dokazuje to aj príbeh Johna Jacoba Astora, ktorý sa pýtal jedného z najvyšších dôstojníkov Lighthollera, či nemôže nastúpiť do záchranného člna so svojou mladučkou ženou, ktorá bola tehotná. "Nie, pane. Muži nesmú nastúpiť, pokiaľ nie sú naložené ženy a deti." Astor, ktorý si so svojím majetkom mohol kúpiť aj 20 Titanicov ani slovom nezaprotestoval a pokorne prijal osud.

Lightholler, ktorý akýmsi zázrakom potopenie lode prežil, spomínal aj na to, ako si niekoľko minút pred potopením zavtipkoval s námorníkom Hemingom. "Prečo už odtiaľto nie ste preč?," skríkol naňho dôstojník. "Ešte je veľa času, pane!" odpovedal Heming, hoci vedel, že loď sa zakrátko potopí.

Kapitán lode E. J. Smith aj staviteľ Thomas Andrews sa utopili v studenom oceáne spolu s vyše 1500 ľuďmi. Zachránilo sa 705 ľudí. Vďaka telegrafistom to bola zrejme prvá globálna tragédia, o ktorej sa veľmi rýchlo dozvedel celý svet.
Vrak sa tímu vedcov podarilo objaviť až v roku 1985. Obrovskú trhlinu, o ktorej hovorili námorníci, sa nájsť nepodarilo a trup bol podľa doterajších výskumov zničený len veľmi málo.

http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/f/f0/EJ_Smith.jpg
Kapitán Edward J. Smith

http://upload.wikimedia.org/wikipedia/commons/6/6e/St%C3%B6wer_Titanic.jpg

Súbor:Titanic-bow seen from MIR I submersible.jpeg
Prova Titanicu





Stalinova smrť

28. února 2009 v 14:21

"Židia chcú otráviť Stalina!" vykrikoval opilec trasúci sa zimou. Ľudia, ktorí si prišli nakúpiť na Tišinské trhovisko v centre Moskvy, chúlili hlavy medzi ramená. Bolo 13. januára 1953 odpoludnia a sovietska tlač v ten deň zverejnila šokujúcu správu o skupine slávnych lekárov pracujúcich v Kremli. Vraj si brúsili zuby na vodcu najvyššieho, ale i na jeho podriadených. Stalin ich stačil poslať do sibírskych lágrov v poslednej chvíli. Zomrel o necelé dva mesiace, 5. marca 1953.
Dodnes je mýtus o jeho smrti tým najrozšírenejším zo všetkých "stalinských mýtov". Naostatok, kto vie, kde je pravda?

Veľa Rusov, predovšetkým príslušníkov staršej generácie, sa domnieva, že Josifa Vissarionoviča Stalina zavraždili. Napokon, dodnes má 53 percent Rusov k Stalinovi vzťah pozitívny a jeho vraždu pokladá za jeden z veľkých zločinov minulého storočia. Najčastejšie sa hovorí, že ho otrávili. Ako hlavný argument slúži fakt, že umieral niekoľko dní.
Zaujímavé na celej fáme sú dve veci. Po prvé, že sa zrodila ešte pred tým, než Stalin skutočne zomrel, a to vo chvíli, keď zatkli slávnych lekárov, a po druhé, že ju spoľahlivo nedokážu vyvrátiť ani solídni historici, ktorí dokonca vo svojich publikáciách v záujme objektivity hovoria o okolnostiach jeho smrti ako o nejasných.

A tak sa vlastne o tomto mýte nedá ani povedať, či mýtom vôbec je. Nepomohli ani rozhovory s tými najzasvätenejšími - lekármi Vladimirom Negiovskim a Galinou Česnokovovou, ktorých zavolali ku Stalinovi, aby sa ho pokúsili oživiť. Za fakt sa považuje, že sa akoby náhodou nachádzal v kritickej chvíli bez dozoru a po záchvate sa tak ocitol bez pomoci.
Obaja lekári pred niekoľkými rokmi vyhlásili, že Stalin zomrel prirodzenou smrťou, napokon, to sa v sedemdesiatich troch rokoch občas stáva. Tú časť ruskej verejnosti, ktorá verí, že šlo o úkladnú vraždu, však nepresvedčili.

O ďalší zo stalinských mýtov sa nechcene postarala Galina Česnokovová. Podrobne popisuje, ako sa mŕtvole márne niekoľkokrát snažila zatlačiť oči, ale ona sa na ňu stále prenikavo pozerala. Táto historka dokonale spadá do tej časti stalinskej mytológie, ktorá sa venuje nadprirodzeným schopnostiam vodcu.

Tvrdí sa napríklad, že Stalin vôbec v roku 1953 nezomrel. Všetko vraj sám pripravil, aby mohol po svojej "smrti" pozorovať, ako sa správajú jeho súdruhovia, ktorých zo zákulisia spravodlivo, ale kruto trestal. Sem spadajú i legendy o neuveriteľne podobných dvojníkoch.
Veľká časť mytológie zasahuje Stalinov vzťah k ženám. Najväčším tajomstvom je opradené druhé manželstvo Stalina s Nadeždou Allilujevovou. Podľa oficiálnej verzie spáchala v roku 1932 samovraždu. Naposledy sa údajne Stalin s Naďou verejne skoro pobili 7. novembra na bankete na počesť 15. výročia Októbrovej revolúcie.

Ľudová tradícia hovorí, že Stalin hádzal na ženu cigaretové ohorky a pomarančové šupky, až z oslavy rozzúrená odišla. Ráno ju našli mŕtvu. Hovorí sa, že verzia o samovražde trochu narúša fakt, že Nadežda mala otvor po výstrele v zátylku, čo by si sama dokázala spôsobiť len ťažko. Vraj ju Stalin po oslave napadol a keď sa mu snažila uniknúť, zozadu ju zastrelil.
Pravda je, že koncom tridsiatych rokov zatkli alebo zlikvidovali skoro všetkých príbuzných Allilujevovej, ktorí by mohli k tejto verzii i niečo dodať, ale historici sa aj tak prikláňajú k tomu, že Naďa jednoducho nevydržala despotické a drastické zaobchádzanie a vzala si život sama.

Kto je vlastne Stalin a aký ozaj bol, sa snažili seriózni historici popísať v stovkách kníh. Tí menej seriózni vytvorili spolu s ľudovou tradíciou stalinskú mytológiu, ktorá zahŕňa obrovské množstvo príbehov o Stalinových neobyčajných vlastnostiach, dobrých i zlých, o jeho vzhľade (je známe, že do krásy Josifovi veľa chýbalo, ale retušovanie fotografií všeličo napravilo), o jeho rodine, fyzickej sile i duševných schopnostiach, o celom jeho živote a predovšetkým smrti.

Jeden mýtus sa týka i Stalinovho narodenia. O jeho otcovi je známe málo, snáď len to, že bol nevzdelaný Gruzínec, grobian a opilec a Josifa často tvrdo bil. Možno preto sa objavila historka o "pravom otcovi" Stalina, ktorým mal byť znamenitý geograf a cestovateľ, generálmajor Prevalský. Dokonca existuje špeciálne vyhotovený obraz Prevalského, na ktorom sa jeho autor snažil tvár cestovateľa pripodobniť Stalinovi, aby bolo otcovstvo dokázané.

Stalin vo svojej dobe vytvoril takú atmosféru, že ľudia klamali i vo svojich osobných denníkoch. Je tak len ťažké zistiť, ktoré z mýtov sa aspoň čiastočne zakladajú na pravde a ktoré sú výplodom bujnej fantázie ľudových rozprávačov alebo svojráznou pomstou.

Soubor:Joseph Stalin Colour.jpg

Soubor:JStalin Secretary general CCCP 1942.jpg





Medzi nebom a zemou III. - Tajomná diaľnica M6

25. února 2009 v 15:54


Anglicko je krajina známa svojou dlhou históriou, pamiatkami, premenlivým a chladným počasím, ale tiež krajinou fantómov, duchov a rôznych zjavení. K známym miestam, kde sa vyskytujú nevysvetliteľné javy, určite patrí aj najdôležitejšia tepna Veľkej Británie - diaľnica M6. Svedectvá niektorých ľudí vás o tom môžu presvedčiť.


Prečo diaľnica M6?
Diaľnica M6 vedie zo stredného Anglicka z Birminghamu až do mesta Carlisle k hranici so Škótskom. V stredoveku práve tadiaľto viedla stará rímska cesta, ktorá spojovala Anglicko so Škótskom. Prišlo tu k viacerým krvavým bitkám, a násilnostiam, ktoré sa podpísali pod veľa ťažkých ľudských osudov. Možno aj z toho dôvodu sa na diaľnici z času na čas objavujú prízraky, na ktoré sa len ťažko hľadá logické vysvetlenie. Čo sa na diaľnici M6 deje?

Diaľničné prízraky a zjavenia
Kto prízraky nevidel, len ťažko uverí - je to v povahe každého človeka. Neverili predtým na ne ani ľudia, ktorí prízraky na diaľnici M6 spozorovali na vlastné oči. Jedným z nich bol Evans Benson, jeho manželka Judith, a v tom čase kedy sa to stalo, aj jedenásťročná dcéra Karin. Autom cestovali do Prestonu a pri Birminghame na odstavnom pruhu spozorovali kompletne vyzbrojených vojakov zo starovekej rímskej légie.

V Anglicku na prvý pohľad možno nič nezvyčajné, keď sa tam nakrúca veľa historických filmov. To napadlo aj rodine Bensonových, preto zo zvedavosti pri nich zastavili. No hneď ako sa na nich bližšie pozreli neverili vlastným očiam - nohy každého vojaka sa podľa slov Evansa Bensona "akoby strácali v asfalte."

Vystrašená rodina si to nevedela vysvetliť, no nasledovalo ešte niečo podivnejšie. Rímsky vojaci naraz vztýčili oštepy, a začali pochodovať k diaľnici. Niektorí prešli kapotou ich auta, prešli cez cestu, a stratili sa na druhej strane za zvodidlami diaľnice. Videla rodina Bensonových rímskych vojakov len podvedome alebo sa im naozaj zjavili?

Niečo podobné však o pár mesiacov neskôr, na tomto úseku diaľnice, zažila aj Sue Cowleyová z Coleshillu. Vtedy sa tak vydesila, že zavolala na tiesňovú linku, kde nahlásila, že práve videla oddiel rímskych plne vyzbrojených vojakov, ktorí pochodovali cez cestu tak, akoby sa brodili vodou. Dve výpovede, v rozdielnom čase, skoro na rovnakom miesta. Čo si o tom myslieť?


Novodobé prízraky
Na diaľnici sa neobjavujú len prízraky z dávnych čias, ale tiež také, ktoré by sa dali zaradiť medzi novodobé. Jedným z takých fantómov je mladá uplakaná stopárka, na ktorú upozorňovalo už veľa vodičov. Stopárka zúfalo máva na okoloidúce autá, a pokiaľ jej niekto zastaví, do auta si aj nastúpi. Podľa výpovedí vodičov, ktorí jej zastavili, sa mladé dievča s vodičom rozpráva, no po nejakom čase sa náhle stratí. Môže to byť len halucinácia?

Ďalší fantóm je ešte šokujúcejší, teda hlavne pre vodičov. Neidentifikovateľná osoba straší vodičov tým, že sa hádže pod kolesá idúcich áut. Keď však vodič auto zastaví, aby osobe pomohol, nikoho nenájde.


Určite prekvapením pre všetkých vodičov idúcich po diaľnici M6 je kamión rútiaci sa v protismere. Nie je to však skutočný kamión, ale prízrak, ktorý pri čelnom náraze prejde autom ako hmla. Stalo sa to viacerým vodičom, a jedným z nich bol aj anglický spisovateľ literatúry faktu Paul Devereux, ktorý prízrak podrobne popísal.

Ak budeme veriť vodičom, ktorí nejaký ten prízrak na diaľnici M6 videli, ako sa dá tento paranormálny jav vysvetliť? Je možné, že by sa na diaľnici prelínali paralelné svety?
"Záhadológovia" sa domnievajú, že je to spôsobené hlavne tým, že diaľnica prechádza po starovekej ceste, na ktorej sa odohralo v stredoveku veľa krviprelievania, a súčasnosť sa tak môže prelínať s minulosťou.

Ako je to však možné sa dôveryhodne vysvetliť nepodarilo nikomu. Ľudia k takému poznaniu asi ešte nedospeli, a nejaký čas to určite ešte potrvá. Aj prízraky na anglickej diaľnici M6 sú zatiaľ odložené ad acta.



Alžbeta Báthory

24. února 2009 v 20:38 ANYTHING



Alžbeta Bátoriová (- Nádašdy) (v maďarčine Báthory Erzsébet) (* asi 7. august 1560, Nyírbátor - † 21. august 1614, Čachtice), prezývaná Čachtická pani, bola uhorská grófka. Je pokladaná za najznámejšiu masovú vrahyňu v slovenských a maďarských dejinách.


Bátoriovci vlastnili rozsiahle majetky najmä však v Sedmohradsku. Ich predok Vid v ečedskom močiari zabil podľa legendy draka, preto majú v erbe tri dračie zuby. V 14. storočí sa ich rod rozdelil na dve vetvy: ečedskú a šomlyóovsku.

Jej rodičia boli Juraj Bátori z ečedskej línie rodu Bátori (Báthory) a Anna Bátoriová zo somlyóovskej línie (manželstvo s Jurajom Bátorim bolo jej tretie). Väčšinu Bátoriovcov z oboch vetiev charakterizovali výstredné povahové vlastnosti. Viacerí z nich mali sklony k samoľúbosti, pýche, tyranstvu, zmyselnosti a aj k sexuálnej zvrátenosti. Sprievodným príznakom degenerácie rodu boli práve spomínané povahové vlastnosti, rod aj onedlho vymrel. Somlyóovská línia vymrela roku 1635 a ečedská po meči v roku 1605, kedy zomrel Štefan Bátori, Alžbetin brat.

Manžel František Nádašdy bol tak ako Alžbeta, tiež z magnátskeho rodu. Bol hlavným županom v stoliciach Vaš, Fogaraš a Šopron, bol magistrom kráľovských koniarní, panovníkovým radcom a od roku 1578 hlavným kapitánom uhorských vojsk. Vynikal veľkou telesnou silou a mal prudkú povahu. Počínal si odvážne v niekoľkých bitkách proti Turkom, medzi nimi bol známy ako "čierny beg". 3. januára, deň pred smrťou napísal priateľovi Jurajovi Thurzovi list, v ktorom mu zveril do ochrany a priazne svoju rodinu.

Nádašdy a Bátoriová uzavreli manželstvo vo Vranove 8. mája 1575. Manželia boli kalvínskeho vierovyznania. Narodilo sa im päť detí: Anna, Katarína, Uršuľa, Andrej a Pavol. Uršuľa a Andrej zomreli ako deti. V roku 1604 sa Anna vydala za Mikuláša (VI.) Zrínskeho. 13. júna 1604 boli zasnúbení v Kerestúre, na hostine bol prítomný aj palatín Juraj Thurzo, ktorý bol s Mikulášom (VI.) Zrínskym v rodinnom pomere, keďže Thurzova matka Katarína Zrínska bola sestrou Juraja (VI.) Zrínskeho, ktorý bol Mikulášovým otcom.

Bátoriová a jej štyria pomocníci boli obvinení z mučenia a zabitia veľkého množstva mladých žien (20 až 2000 obetí, zdroje sa rozchádzajú). V roku 1610 bola daná do samoväzby, kde ostala až do svojej smrti o štyri roky neskôr. Pochádzala z jedného z najvplyvnejších a najbohatších šľachtických rodov tej doby.

Strýko Alžbety Bátoriovej Štefan Bátori (pochádzal zo somlyóovskej línie, bol bratom jej matky) bol poľským kráľom. Jej pôvod zabránil jej poprave, tej však neunikli jej (údajní) pomocníci.

K jej životu sa viažu rôzne legendy vrátane jej údajných kúpeľov (či pitia) krvi slúžok, ktoré pomohli vzniknúť početným upírskym mýtom (či konkrétnejšie sexuálne-sadisticko-upírskym).


Súd - Prvé informatívne vyšetrovanie začalo v marci 1610. Zanedlho potom, ako ju palatín Juraj Turzo 29. decembra 1610 prichytil pri čine v Čachticiach, sa začal 2. januára 1611 súd v bytčianskom kaštieli nad pomocníkmi Alžbety Bátoriovej. Vďaka palatínovi Jurajovi Turzovi pred súdom chýbal hlavný vinník : Alžbeta Bátoriová. Sudcovský zbor tohto zaujímavého trestného prípadu odsúdil pomocníkov na trest smrti. V rozsudku sa o Alžbete Bátoriovej spomína len toľko, že ju nechali vo väznici na Čachtickom hrade, kde zostala až do svojej smrti 1614. Pochovaná je v Čachticiach [1].

Jej pomocníkmi boli Ján Ujvári (Ficko), Helena Jóová a Katarína Benecká. 7. januára 1611 v Bytči bol vynesený rozsudok. V ten istý deň bola Helena Jóová zaživa upálená, Ján Ujvári bol pre mladý vek sťatý a telo bolo spálené. Katarínu Beneckú súd pre nedostatok dôkazov oslobodil. Liečiteľka Majorová z Myjavy, ktorá pomáhala Bátoriovej pri rôznych chorobách bola obvinená z čarodejníctva a zaživa upálená 24. januára 1611. Dôkazy a priznania boli získané s použitím mučenia.

Pri súde svedčilo veľké množstvo osôb. Napríklad evanjelický kazateľ Ján Abrahamides Ponický, ktorý Bátoriovú priamo na súde obvinil z kanibalizmu. Žiadny dôkaz však nepredložil.

Dievčatá týrala horiacimi sviečkami, rozpáleným železom, pichala ihlicami, polievala studenou vodou na mraze. Nie vždy ich zabila. Svedkovia vypovedali, že videli dievčatá také popálené, že nemohli nastúpiť do koča. Mučením oslavovala aj Vianoce (palatín Turzo ju pristihol pri mučení tesne po Vianociach) a aj svadbu svojej dcéry, počas ktorej zomreli dve nemecké slúžky. Mŕtvoly pochovávali rôzne - na cintoríne, v poli, v obilných jamách. Raz ich zahrabali tak nedbanlivo, že rozkladajúce sa telá vyhrabali psy a roznosili ich po dvore.


Файл:Erzsebet Bathory.jpg

Datei:Slovakia Cachtice hrad 2.JPG
Hrad Čachtice



Slony

23. února 2009 v 15:29

Slony nikdy nezabúdajú

Obrázek “http://i117.photobucket.com/albums/o52/MrsTeddyGeiger9/pixels/24dowat.gif” nelze zobrazit, protože obsahuje chyby.

Mozog slona predstavuje navigačný zázrak - sú v ňom uložené poznatky stoviek generácií celých krajín s tisíckami chodníkov.
Hajati má 52 rokov. Táto slonia samica prešla za svoj život po Afrike 23 000 kilometrov, prežila osem útokov pytliakov, tucet požiarov a tri suchá. Pozná 107 miest, kde je voda, a vyše 540 chodníkov, ktoré k nim vedú. Samica má v mozgu uložený priestor s rozhlohou 18 000 km štvorcových. "To znamená, že slony nikdy nezabúdajú, " tvrdí vedecký pracovník Dr. Charles Foley.
Pamäť ako slon
Tím doktora Foleyho analyzuje pohyb niekoľkých sloních stád za posledných päťdesiat rokov. Údaje dokazujú, že zvieratá si skutočne ukladajú do pamäti všetko, čo by mohlo stádo ochrániť pred vonkajšími hrozbami. "Najstaršie vedúce samice si pamätajú chodníky, ktoré dokázateľne videli len jediný raz," vravý Foley. "A to pred vyše piatimi desaťročiami, keď boli ešte len cicajúcimi mláďatami."
Pocta predkom
Slonice si pamätajú núdzové cestičky, po ktorých sa stáda vydali počas sucha v roku 1963 a na ktoré odvtedy ani raz nevkročili, na podzemné pramene, ktoré im ako mláďatám ukazovali dospelé slony, keď okolo nich prechádzali, a bez výnimky poznajú všetky miesta, na ktorých kedysi zomreli členovia ich stáda. Vedúce samice sa na nich zastavia aj vtedy, keď sa už kostry ich spoločníkov dávno rozpadli na prach.

Slony vymierajú
Staroby vo veku 70 rokov sa dožíva menej ako desať percent afrických slonov, čiže len hŕstka tých, čo prežijú, môže ďalej odovzdať vedomosti svojich pramatiek. Táto skutočnosť má katastrofálne následky: "Pred sto rokmi križovalo Afriku desať miliónov slonov,"vysvetľuje Foley. "Dnes je ich už len 500 000. Mnohé mláďatá vychovávajú neskúsené mladá matky, tie už nevedia to, čo by mali vedieť, lebo sme im vzali šancu, aby sa to naučili." Len v Tanzánii dnes žije menej ako dvadsať starých vedúcich samíc, ktoré sa ešte pamätajú na zabudnuté chodníky, na nebezpečenstvá a zázraky Afriky.


Prečo začali útočiť na ľudí?
Americká výskumníčka Gay Bradshaw dokázala pomocou neurologických snímok, že u mladých zvierat sa vyskytujú rovnaké poškodenia mozgu ako u ľudí po ťažkom zranení, ktoré mávajú za následok nenormálne sociálne správanie a stupňujúcu sa agresivitu. Z toho vyplýva, že každý rok zomrie po sloňom útoku asi 500 ľudí. Zvieratá útočia na turistické autobusy, dovolenkárov, osady. Súčasne sa zoskupujú stovky mladých samcov bezcieľne blúdia po divočine a terorizujú iné zvieratá. Desivé súboje zvádzajú aj medzi sebou. V národnom parku Addo takto zomiera 90 percent všetkých sloních samcov. Slony zabíjajú, hoci nič v ich povahe takéto správanie nepredpokladá. "Už nie sú schopné reagovať normálne, stratili akúkoľvek oporu" vysvetľuje Gay Bradshaw.
"A kým si človek neuvedomí svoje chyby a nezačne konať, budú slony reagovať presne tak, ako to robia ľudské obete násilia - násilím.


SLONIE REKORDY
*Na sloňom chobote sa nachádza 60 000 svalov, toľko sily nemá ani dospelý lev v celom tele. V Keni kopú slony svojimi chobotmi 500 metrov dlhé tunely vo vrchu Elgon.
*Na svojom putovaní prejdú slony približne 14X okolo zemegule. V stáde sa ujíma vedúcej pozície najstaršia slonica. Po jej smrti prechádza tento post na najstaršiu dcéru. Vodcovstvo sa nikdy nespochybňuje.
*Slony zožerú až 200 kilogramov potravy za deň. Aby mohli také množstvo stráviť, vybavila ich príroda megačrevom - meria 35,5 metra. Ich slepé črevo je dlhé 1,5 metra a tak je väčšie ako celý žalúdok. Napriek tomu tieto zvieratá veľmi zle zhodnocujú krmivo, až 60 percent potravy vylúčia - to znamená 100 kilogramov hnoja denne. Ak si chcú slony udržať hmotnosť, musia žrať až 18 hodín.

Obrázek “http://i117.photobucket.com/albums/o52/MrsTeddyGeiger9/pixels/24dowat.gif” nelze zobrazit, protože obsahuje chyby.




Medzi nebom a zemou II. - Hlasy zo záhrobia

23. února 2009 v 11:18

Počuli ste už o jave zvanom transkomunikácia? Termín vznikol na začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia, kedy sa začali predávať prvé kazetové magnetofóny. Transkomunikácia je záznam hlasov zomrelých ľudí z druhej strany. Dá sa veriť tomuto fenoménu?



Prvý záznam hlasov zo záhrobia
Prvý hlas z druhej strany sa pravdepodobne podarilo zachytiť, vtedy ešte na tzv. kotúčový magnetofón, švédskemu maliarovi Friedrichovi Jurgensonovi v roku 1959 úplnou náhodou. Z rádia BBC si nahrával inštrumentálnu skladbu Mesiáš od Händela, keď v polovici prenosu asi na minútu počul nezvyčajné hlasy. Potom opäť znela z rádia len skladba.

Nahrávku si po skončení koncertu pustil znova, a zistil, že hlasy sú na páske naozaj zaznamenané. Jurgenson nechcel veriť vlastným ušiam, pretože počul tajomné slová:
"Nie sme mŕtvi, ale žijeme… Sme živí, naša zem je…" a tieto slová sa niekoľkokrát dookola opakovali.

Záhadné hlasy si nevedel vysvetliť, a preto o pomoc požiadal svojho priateľa - režiséra švédskej televízie Arneho Weissa. Pásku si i on vypočul, a preto požiadal o vysvetlenie rádio BBC, ktoré mu však potvrdilo, že vysielanie koncertu nebolo ničím rušené. Jurgenson sa preto začal hlasmi zo záhrobia zaoberať, a podarilo sa mu zdokumentovať niekoľko stoviek záznamov. Transkomunikácia sa stala fenoménom, pretože Jurgenson nebol jediný, ktorý ich počul, a dokázal ich aj nahrať.

Transkomunikácia - výmysel alebo realita?
Mnohých ľudí teraz napadne, že to je jednoznačne výmysel, tak ako na to myslel aj Jurgenson. Čo však ak sú zaznamenané hlasy naozaj hlasmi zomrelých ľudí? Ak v niečo neveríme, neznamená to, že to neexistuje. Presvedčiť nás o tom môžu aj ďalší ľudia, ktorí majú s transkomunikáciou skúsenosti.

Jedným z nich je aj hrobár z Marylandu - Glenn Ward. Dopočul sa o transkomunikácii, a tiež o tom, že sa dá nahrať. Dostal teda nápad nechať spustený magnetofón na nahrávanie pri hrobe zomrelého človeka. Myslel si, že by magnetofón mohol niečo zaznamenať, aj keď tomu sám neveril.

Na druhý deň si však spustil kazetu, na ktorú nahrával
"nič". Z kazety však po nejakom čase začul niečo ako spev. Ward to s úžasom samozrejme porozprával ďalším ľuďom, ktorí mu však neverili. Veď, kto by aj veril?

Prehovoril teda starostu mesta, aby sa presvedčil sám. Starosta nakoniec súhlasil, a nechal na cintoríne zapečatený spustený magnetofón na nahrávanie. Cintorín nechal strážiť tiež, aby si bol úplne istý, že si z nich niekto "nevystrelil". Ráno sa všetci pobrali k magnetofónu, z ktorého po nejakom čase naozaj zaznel spev dotyčného zomrelého. Glenn Ward v nahrávaní pokračoval ďalej, a podarilo sa mu zdokumentovať ďalšie nahrávky zo záhrobia.

Podobné skúsenosti majú aj ľudia inde vo svete, ale i u nás, hlavne počas sedemdesiatych a osemdesiatych rokov minulého storočia, kedy transkomunikácia zažívala veľký boom. Robili sa rôzne pokusy, a zisťovala sa pravdivosť nahrávok rozličnými testmi. Niektoré dopadli úspešne, iné boli vyhodnotené ako podvod. Vysvetliť fenomén transkomunikácie - ako je možné, že zo záhrobia sa dajú počuť zomrelí, sa presvedčivo nepodarilo nikomu.


Čo na to hovoria odborníci?
Rozdeľujú sa na dva tábory, kde jedni sa k tomu stavajú s dôverou, a druhí skepticky, keď hovoria, že to je výmysel, a transkomunikácia nie je kontaktom so záhrobím, ale s vlastným podvedomím. Ako sa dá teda vysvetliť skutočnosť, že ľudia, ktorí transkomunikáciu zažili, a dokonca so zomrelými komunikovali, sa dozvedeli od "hlasov" rodinné tajomstvá, alebo im prezradili skryté predmety, o ktorých vedeli len tí, ktorí už neboli medzi živými?

Dokonca aj Thomas Alva Edison, ktorý neveril na paranormálne javy už v roku 1920 povedal, že rádio by mohlo slúžiť ako nástroj na komunikáciu s mŕtvymi. Predpokladal, že medzi okruhom krátkych a dlhých vĺn je frekvencia, ktorá umožní kontakt s druhou stranou. I podľa Edisona je logické, že keď zomrelí "odchádzajú" na druhý svet, telo zomrie, no pamäť, rozum a skúsenosti zostávajú v duši človeka. Edison to asi vystihol, keď povedal:
"Ak osobnosť naozaj existuje, možno usúdiť, že tí, ktorí odišli, budú chcieť komunikovať s tými, ktorí tu zostali."

Transkomunikácia zostane aj naďalej nevysvetliteľným fenoménom, pretože odpoveď je skrytá len niekde medzi nebom a zemou. Ak existuje nejaká hranica medzi živými a mŕtvymi, je pravdepodobne tenšia ako sme si doteraz mysleli. Hlasy zo záhrobia sú preto tiež odložené ad acta.



Medzi nebom a zemou: Austrálska hora smrti

23. února 2009 v 10:54

Nevysvetliteľných fenoménov je na celej našej planéte Zem nespočetné množstvo. Niektorí nad nimi len mávnu rukou, iní sa nad tým aj pozastavia. Naslovovzatí vedci dávajú záhadám primerané vysvetlenie, no je aj veľa ľudí, ktorých takéto záhady fascinujú, a vedecké vysvetlenie im vôbec nepostačuje. V našom novom seriáli vám preto chceme niektoré tajomstvá medzi nebom a zemou priblížiť.



Záhadná hora u protinožcov
Nachádza sa v austrálskom štáte Queensland pri meste Cooktown. Pohorie sa skladá z tmavých žulových balvanov, a preto aj dostalo pomenovanie Black Mountains alebo Čierne hory. Domorodí obyvatelia, ale aj zvieratá sa Čiernym horám už dlho vyhýbajú, pretože v skaliskách sa už stratilo veľa ľudí aj zvierat.

Na pohorí sa nachádza len veľmi málo rastlinstva, no za to sa tu vyskytujú živočíchy, ktoré inde na svete nenájdete. Kamene, z ktorých sa pohorie skladá však nie sú čierne akoby sa na prvý pohľad zdalo, ale farbu im dodáva tmavý mach, ktorý na kameňoch rastie. Pohorie je podľa geológov sopečného pôvodu, a v jeho útrobách sa nachádza labyrint jaskýň. Nikdy však neboli poriadne preskúmané, pretože strach z Čiernych hôr tu má každý.


Čo hovorí legenda?
Austrálski domorodci pohorie nazývajú Kalkajaka, čo v preklade znamená hory oštepu, alebo hory smrti. Najznámejšia legenda, ktorá sa viaže k Čiernym horám je o čarodejníkovi, ktorý bol kanibalom. Do skál ho vyhnal jeho kmeň, pretože zjedol jedného súkmeňovca. Legiend sa k pohoriu viaže viacero, no všetky majú jedno spoločné - kto vstúpi do skalísk Čiernych hôr, nemusí sa už vrátiť živí.

Stratení ľudia
Legendám len málokto v dnešnej dobe uverí, no každá sa väčšinou zakladá na skutočnosti. Presvedčiť vás o tom môžu aj novinové výstrižky i archív policajnej stanice v Cooktown.

Z novinového článku z júna 1972 sa môžete napríklad dozvedieť, že v blízkosti hory sa stratili traja muži, po ktorých nezostala žiadna stopa. Pátrala po nich polícia, miestni stopári a obyvatelia, no nikto ich už nikdy nevidel. I autor článku hovorí o veľkej záhade, ktorá zostane asi navždy nevyriešená.

V archívoch cooktownskej polície je aj zmienka o nosičovi z roku 1977, ktorý sa volal Grayner. Do čiernych skalísk sa vydal hľadať zatúlaný dobytok. Nosiča ani dobytok už nikto viac nevidel.

Čierne hory sa stali osudnými aj pre austrálskeho kriminalistu Ryana, ktorý v roku 1980 pátral po zločincovi, ktorý sa ukryl v meste Cooktown. Pátranie kriminalistu priviedlo až k jaskyni na pohorí, kde však miznú aj stopy zločinca i jeho. Napriek tomu, že polícia opäť vyhlásila pátranie aj po nich, nepodarilo sa ich už nikdy nájsť.
Nepoučiteľní boli aj dvaja miestni študenti, ktorí chceli záhadu Čiernych hôr vyriešiť. Vydali sa preto za hľadaním pravdy, no stratili sa aj oni.


Záhada zostáva nevyriešená
Na to, prečo sa ľudia v pohorí strácajú majú geológovia jednoduché vysvetlenie. V Čiernych horách sa nachádza nespočetné množstvo jaskýň, ktoré svojím jedinečným prepojením vytvárajú obrovský labyrint. Ľudia alebo zvieratá, ktorí do jaskýň vstúpili už nenašli cestu von, a zostali v ňom blúdiť. V jaskyniach, ale tiež v skaliskách sa môžu nachádzať i veľmi hlboké prepadliny, v ktorých mohli nájsť smrť ľudia aj dobytok, ktorí sa tu stratili.

Miestni obyvatelia majú však aj iné vysvetlenie. Údajne sa v horách nachádza vyhynutý tasmánsky tiger, pre ktorého boli ľudia i dobytok vítanou korisťou. Zoológovia však pátrali aj po tasmánskom tigrovi, no nenašli nič, čo by potvrdzovalo jeho výskyt v skaliskách.

Austrálska hora smrti tak skrýva tajomstvo vo svojich útrobách. Či majú pravdu geológovia alebo miestni obyvatelia, by sa podarilo vyriešiť len preskúmaním údajného jaskynného komplexu. Odvahu však po prípadoch, kedy sa tam veľa ľudí stratilo, nenájde asi nikto. Záhada Čiernych hôr je preto odložená ad acta.



Pancho Villa: Lotor aj hrdina

23. února 2009 v 10:31

Niektorí ho odsudzujú ako notorického vraha a banditu, iní oslavujú ako bojovníka za slobodu. Pravda je jedno i druhé, no pre väčšinu Mexičanov je PANCHO VILLA najmä národný hrdina.


Viac než polovicu svojho života unikal pred zákonom a bojoval. Začiatkom 20. storočia sa bez Pancha Villu nezaobišla žiadna zmena na čele mexického štátu. Podieľal sa na zvrhnutí dvoch diktátorov, zbraň však obrátil aj proti svojim niekdajším spolubojovníkom, ktorí sa chopili moci. On sám si ju užil iba krátko, keď bol pár mesiacov provizórnym guvernérom. Za ten čas stihol vydávať vlastné peniaze a skonfi škovať majetky bohatých vlastníkov pôdy, aby mal dosť prostriedkov na vyzbrojenie novej armády. Keď práve s nikým nebojoval, trávil čas bankovými lúpežami, krádežami dobytka a koní alebo prepadávaním vlakov a bohatých usadlostí. Do dejín sa však nezapísal len revolúciami a zločinmi, ale aj úspešným útokom na územie Spojených štátov amerických. Trestnú výpravu pod velením slávneho generála Pershinga, ktorá ho mala dolapiť, potom dva roky doslova vodil za nos, až sa svojho plánu vzdala. Obyčajní ľudia ho obdivovali, jeho spolubojovníci verne nasledovali, veľmi veľa však bolo aj tých, ktorí by sa ho najradšej zbavili. Niekto z nich to napokon urobil, paradoxne to bolo už v čase, keď tento večný bandita a revolucionár dávno zložil zbrane a venoval sa pokojnému životu v ústraní.

Pomstil sestru a zmizol

José Doroteo Arango Arámbula, ako znelo jeho pravé meno, pochádzal z mexického štátu Durango. Kedy sa tam však narodil, nikto presne nevie. Pochádzal z rodiny chudobného roľníka, ktoré boli väčšinou negramotné. Pomôckou nemôže byť ani záznam z matriky či krstu, pretože väčšina dokumentov bola zničená počas revolúcie. Z väčšiny neskorších záznamov sa však dá usúdiť, že muž, ktorý si neskôr zmenil meno na Francisco "Pancho" Villa, sa narodil pred 130 rokmi v júni 1878. Otec mu zomrel, keď bol chlapec. Zostali po ňom dlhy, a tak práve on musel zabezpečiť ich splácanie a obživu pre matku a svojich štyroch súrodencov. Od rána do večera preto drel na poli. Možno by sa roľníčeniu venoval celý život, nebyť udalosti, ku ktorej došlo v roku 1894. Jedného dňa sa vrátil z poľa a našiel svoju dvanásťročnú sestru v šoku a slzách. Krátko predtým ju v ich dome totiž znásilnil muž, ktorý obďaleč dozeral na plantážových robotníkov. Doroteo neváhal, zobral pištoľ, vyhľadal ho a zastrelil. Mužom zákona sa vyhol útekom do hôr.

Mexický Jánošík

Na viac než štyri roky sa takmer stratil a objavil sa až v roku 1899, keď sa prisťahoval do mesta Parral v štáte Chihuahua. Pracoval tam ako baník, zároveň si však privyrábal krádežami a predajom dobytka. Časom k tomu pridal aj bankové lúpeže, na svedomí mal niekoľko vrážd, a tak nie div, že po ňom vláda vyhlásila pátranie. Útočiskom sa mu stali opäť hory, v ktorých sformoval a rozšíril svoju bandu a začal sa s ňou púšťať aj do väčších akcií. Prepadávali bohaté haciendy, pričom veľkú časť ulúpeného majetku rozdávali chudákom, v očiach ktorých sa vďaka tomu stal hrdinom a legendou. Villistas, ako sa jemu a jeho chlapom medzi ľuďmi hovorilo, zišli z hôr v roku 1910 a zmenili sa z banditov na odbojárov. Division del Norte, ako Pancho Villa svoju "armádu" nazval, sa totiž pridala k silám vodcu mexickej revolúcie Francisca Madera a spolu sa im zakrátko podarilo zvrhnúť diktátora Porfi ria Díaza. Novým prezidentom sa stal práve Madero.

Kto z koho

Tým sa však boj Pancha Villu, ktorý dokonca získal generálsku hodnosť, ani zďaleka nekončil. Zakrátko totiž musel Madera brániť počas pokusu o prevrat, ktorý zorganizoval jeden z prezidentových vojenských veliteľov. Villa, ktorý medzitým sformoval elitnú jazdu zvanú Dorados, napokon zlikvidoval pokus o prevrat spolu s generálom Victorianom Huertom. Ten v ňom však viac než spolubojovníka videl konkurenta. Obvinil ho teda z krádeže a zo vzbury a dal ho uväzniť. Traduje sa dokonca, že Villa už stál pred popravnou čatou a len vďaka zásahu prezidenta Madera v poslednej chvíli unikol smrti. V každom prípade však strávil niekoľko mesiacov vo väzení, z ktorého sa mu napokon podarilo ujsť. Pobyt za mrežami bol preňho osožný, naučil sa tam čítať a písať.

Útočisko našiel v Spojených štátov amerických, doma medzitým zavraždili prezidenta Madera a moci sa chopil práve Huerta. To Pancha primälo k návratu do Mexika, kde opäť sformoval svojich bojovníkov a spolu s revolučnými vodcami Ventusianom Carranzom a Alvarom Obregónom napokon Huertu zvrhli. Zdalo sa, že divoký život banditu a revolucionára sa týmto skončil. Pancho Villa, ktorý bol na vrchole svojej slávy, sa totiž stal guvernérom štátu Chihuahua, hoci len provizórnym. Okamžite však pristúpil k radikálnym opatreniam. Začal vydávať vlastné peniaze, ktoré si bohatí museli pod hrozbou popravy meniť za zlato, a konfiškoval majetky veľkých vlastníkov pôdy. Vďaka takto získaným prostriedkom vyzbrojoval svoju revolučnú armádu a veril, že s podporou americkej vlády sa stane mexickým prezidentom. Spojené štáty však stavili na Ventusiana Carranza a z nedávnych spojencov sa tak zrazu stali sokovia.

Neporaziteľný

Teraz išlo o to, kto získa v Mexiku väčší vplyv. Pancho Villa, ktorý pôsobil prevažne na severe krajiny, získal koncom roku 1915 významného spojenca na juhu. Nebol ním nik iný ako ďalší veľký revolucionár Emiliano Zapata. To však nestačilo, svoju silu chcel demonštrovať a zároveň sa pomstiť Američanom. Skoro ráno 9. marca 1916 prekročil hranice a s viac než 500 svojimi "villistas" prepadol mesto Columbus. Zaskočená americká posádka sa dala na útek a banditi tak mohli nerušene vyčíňať. V uliciach sa ozývalo ich volanie Sláva Villovi a smrť Američanom!, prehlušované streľbou a výbuchmi. Rabovanie a ničenie nemalo konca-kraja, a keď podvečer opustili mesto, zostalo po nich viac než dvadsať mŕtvych civilistov, desiatky zranených, spálené a vydrancované domy.

Americká armáda sa vydala po stopách útočníkov, niektorých oneskorencov sa jej aj podarilo zastreliť, pre nedostatok zásob a munície sa však napokon musela vrátiť. Prezident Wilson zmobilizoval 15-tisíc mužov, ktorí sa rozostavili pozdĺž hraníc, a po dohode s mexickým prezidentom vyslal za Panchom Villom trestnú výpravu. Takmer 5-tisícovej sile podporovanej lietadlami velil generál John Pershing. Prakticky až do roku 1919 sa Američania pokúšali Pancha Villu dostať, neuspeli však. So svojimi mužmi bol buď dobre ukrytý, alebo sa z ničoho nič objavil v úplne inej časti krajiny, kde stihol urobiť nejaký prepad a znovu zmizol. Niekoľkokrát sa síce dostali príslušníci trestnej výpravy s "villistas" do prestrelky, Panchovi sa však vždy podarilo uniknúť do bezpečia. Prišiel takto o viacerých svojich blízkych a verných spolubojovníkov. Vari najväčšou stratou bolo, keď Američania zastrelili Julia Cardennasa, veliteľa jeho osobnej stráže a blízkeho priateľa. Mimochodom, akcii, počas ktorej padol, velil na americkej strane mladý poručík George Patton, neskorší generál a hrdina druhej svetovej vojny.

V roku 1919 sa Američania definitívne zmierili s tým, že Pancha Villu nechytia, a stiahli sa. Jeho kredit a mýtus neporaziteľnosti tak medzi Mexičanmi opäť výrazne stúpol. Veď ho nedostal ani taký slávny generál, akým bol John Pershing...

Idyla s násilníkom

O rok neskôr, po zvrhnutí Carranzu, sa Pancho Villa rozhodol definitívne usadiť. Mexická vláda prijala jeho kapituláciu a za záväzok, že nebude proti nej bojovať, mu nechala generálsky dôchodok a 25-tisíc akrov pôdy. Z banditu a revolucionára sa tak stal hospodár. So svojimi ľuďmi začal obrábať pôdu a pestovať plodiny, pričom skúšal aj novú techniku sejby či zberu. Založil dokonca banku, ktorá poskytovala chudobným roľníkom pôžičky za mimoriadne nízky úrok. Tí si vďaka tomu mohli napríklad nakúpiť nástroje a osivo a hospodáriť sami. Pre deti zase zriadil školy a ich rodičov presviedčal o nutnosti a dôležitosti vzdelávania, ktoré im raz môže zabezpečiť lepší život. Inými slovami, hotová idyla pod ochrannými krídlami polepšeného zločinca. Sám Pancho Villa žil a gazdoval na vlastnom ranči s manželkou. Mimochodom, nebola jediná. Oženil sa údajne až 24-krát a nerozviedol ani raz. Posledná vdova po ňom, Soledad Seanez Holguinová, zomrela ako 100-ročná v roku 1996. Ani polygamia ho však neuspokojovala, často sa vraj chválil, že počas svojich výprav znásilnil viac než tisíc žien.

Smrť na objednávku

Jeho životná púť sa skončila náhle. Keď 20. júla 1923 prišiel do mesta Parral, kde si mal v banke vyzdvihnúť zásielku zlata, spustili najatí strelci paľbu na jeho auto. Ani ochranka tvorená elitnými "dorados" ho neubránila. Počas asi dvojminútovej prestrelky zostalo na mieste päť mŕtvol - štyria strážcovia a slávny Pancho Villa, ktorého zasiahlo šestnásť projektilov do tela a štyri priamo do hlavy. Siedmich najatých vrahov síce chytili, kto si ich však objednal, neprezradili, a ani sa to nikdy nezistilo.

http://www.nevadaobserver.com/Mexican%20Revolution%201/Francisco%20Villa%201.jpg



Tirolsko

22. února 2009 v 16:19 DIVY PRÍRODY

Regióny Tirolska majú pre každého "v rukáve" ponuku na mieru - od rušných a elegantných športových stredísk St. Anton a Kitzbühel, cez romantické doliny Pitztal a Ötztal až po Národný park Großglockner a Großvenediger v idylickom Východnom Tirolsku.

Peší turisti, horolezci, horskí cyklisti i lyžiari z celého sveta vyhľadávajú túto krajinu ľadovcov a krištáľovo čistých horských plies už po stáročia.

Prázdninové dediny v Innsbrucku i malebná plošina olympijského strediska Seefeld (dejisko zimnej olympiády v roku 1964 a 1976) majú pre Vás pripravenú vzrušujúcu zmes action a kultúry.

V okolí mestečka Hall Vás neočaria iba unikátne "Krištáľové svety", ale i stredoveké zámky, hrady a kostoly. V regióne Karwendel je lákadlom "strieborné" mesto Schwaz .

A v Stubaitale a Wipptale - ak sa venujete horským športom - na Vás čaká skutočné športové Eldorado.

http://bestpage.cz/oddelovace/oddelovac21454KGDF365.gif



Existuje Chupacabra?

21. února 2009 v 18:59


Už ste o nej počuli? El Chupacabra je (alebo možno nie je) podivné zviera, ktorého sa obávajú miestni pastieri hlavne v oblasti latinskej Ameriky. O jeho pôvode, výskyte i výzore sa toho vie veľmi málo, viac sa tuší a ešte viac domýšľa.


Vyciciavač kôz
V Guatemale sa zažilo hanlivé pomenovanie chupacabra pre ženu - prísavku. Pre takú, čo vás citovo úplne vycicia. Prívlastok je to vskutku príznačný, doslovný význam pojmu chupacabra je totiž vyciciavač kôz. Za tajomným menom stojí ešte tajomnejšie stvorenie, ktoré údajne cicia krv pasúcim sa kozám a dobytku na portorických pláňach.

Komár z praveku
Prípady však boli zaznamenané aj v Mexiku, Chile, Nikarague a v americkom Miami. Nálezy vysušených mŕtvych zvierat so stopami po hlbokom uhryznutí nie sú celkom výmyslom. Pôvodca uhryznutia ale vďačným predmetom výmyslov je. Každý údajný svedok ho opisuje po svojom, takže podľa správnosti by mal byť jeho náčrt hybridným spojením marťana, upíra a prehistorického komára.

Hviezda kryptozoológie
Nie je to prvý raz, čo sa mysteriózny živočíšny tvor stal objektom podnecujúcim fantáziu i vieru v nadprirodzeno. Chupacabra, rovnako ako príbuzný Yetti či príšera prebývajúca v hlbinách jazera Loch Ness, dala vzniknúť samostatnej pseudovedeckej disciplíne, tzv. kryptozoológii.

So skutočnou zoológiou a exaktným výskumom v danej oblasti toto odvetvie veľa spoločného nemá, no napriek tomu sa istú dobu tešilo značnej obľube. Rady samozvaných odborníkov sformovali dokonca Medzinárodnú kryptozoologickú inštitúciu, ktorá je ale v súčasnosti dávno rozpustená.

Pes, panter alebo nový zoo objav?
Na druhej strane, pribúdajúce bezkrvné mŕtvoly zvierat primäli k vyjadreniam aj serióznych vedcov. Odborníci trvajú na tom, že obavy z hrozivej chupacabry sú len nafúknutou bublinou, v ktorej po spľasnutí ostane nezriedka obyčajný zatúlaný pes. Ďalšie pravdepodobné vysvetlenie vidia v nezákonne importovaných exotických zvieratách, ktoré tiež môžu za útokmi na dobytok stáť.

Domorodci iste neočakávajú pantera potulujúceho sa v portorickom teritóriu a ľahko v ňom uvidia niečo tajomné. Popri rýdzo pragmatických možnostiach však vedci nevylučujú ani hypotézu, že ide o nový a doposiaľ odborne nepodchytený živočíšny druh.