Březen 2009

Medzi nebom a zemou XII. - Liečitelia či šarlatáni?

30. března 2009 v 16:12


Liečitelia, ktorí dokážu operovať takpovediac bez nástrojov, sú predstaviteľmi oficiálnej medicíny nedocenení, a zároveň aj zatracovaní. Prečo? Lekárska veda nedokáže vysvetliť ich mimoriadne schopnosti. Sú to len šarlatáni alebo dokážu naozaj chorému človeku pomôcť?


Slávny juhoamerický liečiteľ
V súčasnosti žije v Brazílii, no pochádza z Paraguaja, a volá sa Ivan Trilha. Sám hovorí, že je obdarený obrovskou duchovnou silou, a dokáže predpovedať budúcnosť. Napriek tomu, že mu predpovede vychádzajú - dokázal napríklad na deň presne predpovedať atentát na prezidenta USA J. F. Kennedyho, vizionárstvu sa nevenuje. Pomáha ľuďom ako "chirurg".

Ivan Trilha svoju schopnosť vysvetľuje tým, že on je iba nástrojom, a jeho rukami operuje úplne niekto iný. Pre oficiálnu medicínu však veľmi bizarné vysvetlenie, no pre ľudí je Ivan Trilha poslednou nádejou.

Ako operuje?
V podmienkach, ktoré sa vôbec nedajú nazvať hygienické, pretože pri svojich zákrokoch nepodáva pacientom žiadne anestetiká, a používa stále tie isté "nástroje". Teda ak sa to dá chirurgickými nástrojmi vôbec nazvať. Sú nimi nožničky na nechty a kuchynský nôž, ktoré však vôbec nie sú sterilné - je na nich vidieť špina a zaschnutá krv iných pacientov. Žiadny z pacientov však údajne nikdy nedostal infekciu, a všetci sa buď úplne vyliečili, alebo oznámili výrazné zlepšenie svojho zdravotného stavu.

Ivan Trilha, ktorý k operatívnym zákrokom používa spomenuté "nástroje", nepotrebuje rozrezané časti pacientovho tela vôbec zošívať. Stačí mu iba dlaňou prejsť nad ranou, a po zákroku nie je ani stopy. Pacient potom okamžite vstane z lôžka, bez akejkoľvek bolesti, a cíti sa podstatne lepšie. Ako je to možné?

Duchovný chirurg pod drobnohľadom lekárov
O jeho schopnostiach sa samozrejme dozvedela aj oficiálna medicína, ktorou bol kritizovaný, a bol lekármi vyzvaný, aby sa podrobil vedeckému skúmaniu. Ivan Trilha s tým samozrejme nemal problém, a tak v roku 1979 v Mexiko City predviedol svoje schopnosti medzinárodnému tímu lekárov a parapsychológov pod vedením Williama Rolla.

Vedci nakoniec Trilhovi len museli potvrdiť, že jeho pacienti pri operatívnom zákroku necítia žiadnu bolesť, a buď sa úplne uzdravili, alebo ich zdravotný stav sa výrazne zlepšil. Medzinárodný tím však nevedel vysvetliť ako to vlastne robí.

Jedným "operatívnym zákrokom" doslova lekárov šokoval, keď pacientke, ktorá z neznámych príčin oslepla, a nedokázala jej pomôcť žiadna očná klinika, vrátil zrak. Trilha miesto operácie oka, zapichol nožničky hlboko do pacientkinho stehna. Behom chvíľky však pacientka znovu začala vidieť, čo potvrdil celý medzinárodný tím, ktorý skúmal liečiteľove schopnosti.

Aj keď vedecký tím jeho úspechy nepoprel, kritika sa na neho valí z každej strany. Jemu a pacientom to však neprekáža, pretože jeho zákroky sú veľmi úspešné. Lekárska veda je v tomto prípade na vysvetlenie prikrátka.

Filipínsky liečiteľ Alex Orbito
Tento najznámejší filipínsky liečiteľ je zároveň aj prezidentom Asociácie filipínskych liečiteľov. Jeho metóda, kedy používa prsty ako skalpel, sa nazýva aj psychická chirurgia, ktorá sa na stupnici hodnotí od jednotky po šestku. Dva najvyššie stupne už robí naozaj len skúsený liečiteľ, akým je aj Alex Orbito, kedy sa vôbec nedotkne fyzického tela, pritom ho však otvára.

Neuveriteľné? Určite pre tých, ktorí to nevideli na vlastné oči. Na Filipínach je však i veľa podvodníkov, ktorí zarábajú práve na iluzionistických trikoch. Alex Orbito však ním určite nie je, teda aspoň podľa pacientov, ktorým sa zdravotný stav zlepšil.

Alex Orbito, ale aj ďalší liečitelia väčšinou z Filipín a Brazílie využívajú pri svojich chirurgických zákrokoch kozmickú energiu, ktorá sa nazýva reiki. Zaujímavosťou je, že aj na Slovensku sú liečitelia, ktorí využívajú túto filipínsku metódu, a nájdete ich registrovaných v združení, ktoré sa volá - Asociácia liečiteľov reiki.

Aj úspešnosť filipínskej metódy je veľmi vysoká, no väčšinou sa musí opakovať niekoľkokrát. Vedci však dodnes nevedia vysvetliť ani túto liečiteľskú metódu. Proste to nevedia, pretože to popiera akúkoľvek lekársku logiku. Nie všetko sa však dá vysvetliť, a tak i operácie bez skalpela môžeme zaradiť ako paranormálny jav do spisov ad acta.



Salem

28. března 2009 v 12:19

Začiatkom roku 1692 sa niekoľko mladých dievčat v meste Salem v Amerike začalo správať veľmi čudne. Padali na zem v epileptických záchvatoch či naopak mŕtvolne zmeraveli, liezli pod stôl a nezrozumiteľne bľabotali.


Lekár si s nimi nevedel poradiť a vyjadril podozrenie, že dievčatá niekto začaroval. Začal sa slávny lov na čarodejnice v Saleme. Stalo sa tak v roku 1692, pred 315 rokmi.
Pri vyšetrovaní dievčatá začali menovať bosorky, ktoré ich prenasledujú. Zatkli prvé tri obvinené, čiernu otrokyňu, žobráčku a nemohúcu starenu. Problémy dievčat pokračovali a menovali ďalšie bosorky. Hystéria a zatýkanie sa čoskoro rozšírili na celú kolóniu Massachusetts, ku ktorej Salem patril.

Prvých piatich obvinených popravili 19. júla. "Som bosorka iba natoľko ako vy, a keď ma pripravíte o život, Boh vás krvavo potrestá," odporovala Sarah Goodová sudcom na popravisku. Vo väzení už v ťažkých okovách držali aj jej štvorročnú dcérku Dorcas.
Prvé obete lovu patrili medzi najnižšie vrstvy. Ako obvinenia pribúdali, mierili stále vyššie. Medzi obvinenými sa ocitli duchovní, najbohatší obchodníci kolónie a dokonca i manželka nového guvernéra Phipsa, ktorý prišliel do kolónie, keď lov práve vypukol.

ROZSUDKY SMRTI
Miestne elity si uvedomili, že sa im situácia vymkla z rúk. Proti bosoráckej hystérii začali najprv opatrne, neskôr veľmi rozhodne vystupovať najvýznamnejší puritánski kazatelia, otec a syn Mathersovci. Nespochybňovali existenciu čarodejníc, odmietali hrdelné tresty vynášané na základe nedostatočných dôkazov. "Radšej nech sa zachráni desať podozrivých bosoriek, než aby odsúdili nevinného," napísal Increase Mathers.


Koncom októbra guvernér procesy pozastavil. Vo väzení čakalo päť ľudí na popravu, 150 na rozsudok, ďalších 200 ich bolo z bosoráctva verejne obvinených. Väčšinou obesením už popravili 14 žien a päť mužov, štyria zomreli vo väzení, jeden z nich pri mučení. Keď v januári procesy obnovili, súdy drvivú väčšinu obvinených rýchlo oslobodili. Niektorým, ktorých odsúdili na smrť, dal guvernér okamžite milosť. V roku 1711 vyšší súd rehabilitoval popravených a ich pozostalým priznal odškodnenie.

Tragédia zo Salemu vždy priťahovala veľkú pozornosť. Dodnes sa vedú vášnivé debaty, prečo sa stala. Viera v bosorky patrila k obvyklej duchovnej výbave vtedajšieho človeka a k obvineniam z bosoráctva dochádzalo v amerických kolóniách aj inokedy. Išlo však o individuálne prípady, ktoré sa obvykle ani nekončili popravou. Salem bol niečo iné.
Svoju rolu zohralo, že Massachusetts bol z anglických kolónií asi nábožensky najmenej tolerantný. Osídlili ho anglickí puritáni, ktorí z vlasti sami unikali pred náboženským útlakom. To im však nebránilo, aby v novej domovine potlačovali rovnako tvrdo tých, kto­rých považovali za odpadlíkov.

VYROVNANIA SI ÚČTOV
Celá kolónia vtedy prechádzala hlbokou krízou. Ešte sa nespamätala z krvavej vojny s Indiánmi, v ktorej ľahla popolom či utrpela vážne škody polovica novoanglických miest a dedín. Kolonisti tiež prežívali ostrý konflikt s Londýnom -
Briti žiadali poslušnosť a zrušili im tradičné výsady.

V rokoch pred lovom na čarodejnice nemal Massachusetts ani legitímnu vládu. Vo všeobecnej atmosfére frustrácie padlo vhod nájsť vinníka, ktorý môže za všetky problémy.
Salem mal navyše vlastné problémy. Lov na čarodejnice sa nezačal v samotnom meste, rušnom obchodnom prístave, ale vo farmárskej oblasti Salem Village, ktorá k nemu priliehala. Dôkladná analýza vzťahov medzi aktérmi drámy ukázala, že procesmi len vyústili spory medzi mestom a vidiekom.

V Salem Village vládlo už dlh­šie napätie medzi dvomi časťami obce. Obyvatelia upadajúcej západnej časti, poľnohospodári, veľmi konzervatívni, mali neustále konflikty so spoluobčanmi z východnej časti. Tá bola bližšie k mestu, bola liberálnejšia a rozkvitala vďaka lepším obchodných väzbám na mesto.
Išlo aj o konflikt medzi dvomi vedúcimi rodinami, Putnamovcami
zo západnej časti a Porterovcami z východnej.
Iskrou, ktorá zapálila nahromadený pušný prach, bol príchod nového kazateľa nakloneného Putnamovcom. Tí v súboji prehrávali a obvinenia z bosoráctva im mali
pomôcť výsledok zvrátiť.

Analýza súdnych spisov dokázala, že žalobcami boli skoro výhradne ľudia z okruhu Putnamovcov a obeťami žalôb a procesov boli až na výnimky ľudia z východnej časti obce a prívrženci Porterovcov.




Bavorská Alžbeta "cisárovná Sisi"

28. března 2009 v 11:47



Alžbeta Bavorská, manželka Františka Jozefa I. Habsburského, prezývaná Sisi, mala v živote takmer všetko - postavenie, krásu, bohatstvo, lásku manžela a detí, ale nikdy nebola spokojná. Celý život blúdila, cestovala, hľadala - pravdepodobne samu seba. Nikdy sa jej to nepodarilo. V septembri 1898, ju zavraždil anarchista Luigi Lucheni. Prebodol ju upraveným ostrým pilníkom.

Alžbeta pochádzala z bavorského panovníckeho rodu Wittelsbachovcov.Za manželku Františka Jozefa ju nevybrali. Jej sestra Helena však musela ustúpiťpred rozhodnosťou cisára, ktorý asi jedinýkrát zavzdoroval svojej matke -
a vášnivo sa zaľúbil do Sisi. V tom čase mala pätnásť rokov.

Sisi lásku opätovala, skôr však išlo o očarenie trónom, poklonami a možnosťou prezentovať svoju krásu. Alžbeta bola naozaj krásna, ale aj posadnutá svojím výzorom. Nenávidela svoje tehotenstvá, lebo ničili jej "osí" driek, svoje deti milovala a opúšťala podľa nálady. Z duše nenávidela svoju svokru, cisárovnú Žofiu, ktorá chcela päťnásťročnú nevestu usmerňovať.
František Jozef I. ťažko znášal boj týchto dvoch žien, ktorých osud trónu a skutočná politika absolútne nezaujímali. Alžbeta však do politiky zasahovala, jej vzťah k Uhorsku prispel k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu. Veľmi pravdepodobne preto, že uhorskí magnáti a najmä gróf Andrássy jej nesmierne lichotili. Sprievodkyňa v maďarskom zámku Habsburgovcov Gödölö, nedá na Sisi dopustiť jedno kritické slovo.

Aj keď sa klebetilo o ich vzťahu, je isté, že Alžbetin vzťah k sexu bol skôr negatívny. František Jozef sa na ňu vraj vždy "vrhal" s nesmiernou túžbou, ale jej potreby boli asi iné. Milovala inotaje v poézii a rozhovoroch. Najpozoruhodnejší bol jej vzťah a nekonečné rozhovory s Ľudovítom II. Bavorským. Šialený Ľudovít, obdivovateľ krásy a staviteľ rozprávkových zámkov, jej povahe vyhovoval. Realita ani jedného z nich nezaujímala. Nevideli ju, alebo nechceli vidieť. Recitovali Heineho, ktorý Alžbetu inšpiroval k písaniu básní (či skôr plagiátov), a hrali divadlo. Obyčajné "prasce", ako Alžbeta nazvala v jednom liste vlastné vnúčatá, nemohli vstúpiť do ich sveta.
Alžbetina choroba, ktorá jej umožňovala utekať z Viedne a zdržovať sa, kde chcela, by sa dnes liečila na psychiatrii. Pravdepodobne mala príznaky anorexie. Jej posadnutosť štíhlosťou si všimla aj manželka anglického veľvyslanca. "Na chudom hrdle má volánik z čierneho flóru. Jej tvár vyzerá ako maska." Choroba jej umožnila cisára aj vydierať. Listy cisárovi sa začínali: "Ďalej si prajem," a pokračovali požiadavkami. Cisár ich plnil, len ju prosil, aby myslela na "úbohé deti".
Deti však Alžbetu sklamali. Najlepšie sa správala k Márii Valérii, Gizelu priam nenávidela, ale najviac ju zradil Rudolf - následník trónu. Našiel si milenku a neskôr spáchal samovraždu. Využila však príležitosť a nosila už len čierne šaty, ktoré ju ešte viac zoštíhľovali.
Aby ju manžel neobťažoval, našla mu za seba náhradníčku, hoci jej na ňom asi záležalo. Herečka Katarína Schrattová tvorila zvláštny bod trojuholníka ako "priateľka" cisárskych manželov. Cisár u nej našiel porozumenie, ktoré u Sisi nemal.
Sisi nebola slnečným stvorením, ako ju poznáme z romantického filmového príbehu s Romy Schneiderovou. Nebola ani rozvážnou a múdrou ženou, ako ju zahrala Jana Hlaváčová v známej televíznej inscenácii. Bola ako "blúdiaci Holanďan", nikdy sa neuspokojila, ale krutú smrť si nezaslúžila.
Lucheni neuvažoval nad jej politickou angažovanosťou a s veľkou pravdepodobnosťou by ho ani nezaujímalo, akú úlohu zohrala pri rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Stačilo mu, že reprezentovala trón. Nevie sa, či ju sledoval dlhšie, alebo či išlo o zvláštnu zhodu okolností. Otázkou je, ako cisárovnú spoznal, keď sa pohybovala bez väčšieho sprievodu.
Habsburgovci detaily Alžbetinej smrti nikdy nezverejnili a presné fakty o atentáte dodnes nie sú známe.
Isté je, že cieľom anarchistu bolo zničiť reprezentantku moci.
Zomrela len preto, že bola v Ženeve nechráneným ľahkým cieľom.


v mladosti....

ako mladá cisárovná...



najznámejší portrét...


zopár fotografií...




a v staršom veku...




ešte jedna rodinná...



Medzi nebom a zemou XI. - Prekliatie a veda

25. března 2009 v 14:51


Vetu ako - "Preklínam ťa!", väčšina z nás považuje len za frázu, ktorú povieme v rozčúlení. No ešte aj dnes sa nájdu ľudia, čo veria, že urieknutie môže skončiť smrťou. Čo na to veda?


Prípady urieknutí, ktoré sa naozaj stali.
Mnohí z vás teraz len neveriacky krútia hlavou, pretože prekliať niekoho je pre väčšinu ľudí možné len v rozprávkach. Prípady, ktoré sa naozaj stali, však hovoria o opaku. Urieknutia fungujú s veľkou pravdepodobnosťou.

V sedemdesiatych rokoch minulého storočia bol zdokumentovaný prípad urieknutia. Vtedy bol doktor S. M. Lambert z Rockefellerovej nadácie privolaný k pomocníkovi misionára v Queenslande. Povedali mu, že asistenta uriekol kosťou domorodý šaman.

Doktor samozrejme tvrdeniu neveril, a tak asistenta dôkladne vyšetril. Bol však veľmi prekvapený, pretože aj napriek tomu, že na ňom žiadne príznaky choroby nenašiel, už na prvý pohľad mu bolo jasné, že asistent je na tom veľmi zle. Keď si už nevedel rady, tak sa spolu s misionárom vybrali za domorodým šamanom, ktorý ho vraj uriekol. Šamanovi pohrozili, že ak kliatbu nezruší, pozastavia dodávky potravín pre jeho ľud.

Šaman potom prišiel za asistentom, naklonil sa k nemu, a len povedal, že sa pomýlil. Podľa svedectva doktora Lamberta bol ešte v ten večer asistent úplne v poriadku. Je to vôbec možné?

Iný prípad, ale s tragickým koncom, sa stal v roku 1960 v Oklahoma City. Do Veteránskej nemocnice priviezli 53 ročného muža, ktorý bol úspešný obchodník. Podľa presvedčenia lekárov ho neskôr zabila kliatba, ktorú nad ním vyriekla jeho matka. Len na okraj - Veteránska nemocnica v Oklahoma City patrí medzi najlepšie vybavené nemocnice v celých Spojených štátoch amerických.

Prvýkrát pána Finisa P. Ernesta priviezli takmer v bezvedomí s astmatickým záchvatom. Po dvoch týždňoch ho prepustili domov k matke, pretože bol úplne zdravý. O pol roka bol naspäť s tým istým problémom, no predtým, ako lekári zistili, ešte navštívil šesťkrát rôzne súkromné nemocnice, kde ho ošetrovali tiež s astmatickým záchvatom a so srdcovými problémami. Lekári však ani teraz nenašli žiadnu chorobu, dokonca kardiogram ukazoval úplne zdravé srdce. Po krátkom čase sa opäť vrátil domov.

Do dvoch dní bol naspäť, pretože sa dusil. Po liekoch záchvat zase pominul. Medzitým psychiatri navrhli, aby ho pustili len v tom prípade, ak nenavštívi svoju matku. Pacientovi sa začal stav naozaj zlepšovať. Náhle sa zhoršil až po návšteve svojej matky. Jednému z lekárov Jamesovi L. Mathisovi to nedalo, a začal pátrať po príčine jeho záhadnej choroby.

Príčinu sa mu podarilo vypátrať. Finis Ernest si so svojou matkou otvoril pred pätnástimi rokmi nočný klub, ktorý veľmi dobre prosperoval. Všetko bolo v úplnom poriadku, až kým sa neoženil (tretíkrát). Dostal výhodnú ponuku na predaj nočného podniku, no matka s tým nesúhlasila. Sama mu povedala: "Len to skús predať, a uvidíš, že sa ti niečo stane."

Sám Finis Ernest si neskôr uvedomoval súvislosť medzi svojím zdravotným stavom a matkou. No napriek tomu prehlasoval, že jeho stav je beznádejný kvôli matke, ktorá ho prekliala. Posledný telefonát so svojou matkou, kedy jej povedal, že podnik predá, a peniaze investuje do nového klubu, kde však ona nebude mať nijaký podiel, to len potvrdil aj lekárom.

Matka neprotestovala, len mu povedala, že nech sa pripraví na následky, ktoré budú veľmi zlé. Do hodiny Finis P. Ernest zomrel. Toto je iba špička ľadovca zdokumentovaných prípadov urieknutí.

Pohľad lekárov na urieknutia

Úmrtia na základe urieknutia sú veľmi záhadné. Podľa svedectiev lekárov extrémna úzkosť pacientov, ktorí o urieknutí vedia, ovplyvňuje parasympatický nervový systém, kedy klesá krvný tlak a nasleduje stav šoku. Srdce bije stále rýchlejšie, až sa konečne začne sťahovať.

Iní lekári si myslia, že šokové stŕpnutie trvá dlhšie, potom nastane katalepsia, keď strach paralyzuje pľúca, ktoré nemôžu organizmu dodávať kyslík. Pitva potom ukáže len rozšírenie srdca, a nič viac. Významnú rolu hrá aj psychika, pretože obeť je skalopevne presvedčená, že predpoveď smrti sa už nedá odvrátiť.

Ako sa preklína?
Nie, nebudeme vám tu dávať žiadne návody ako sa dá niekto prekliať, pretože ešte aj dnes existujú obchody, kde môžete kúpiť rôzne smrtiace symboly a pomôcky. Dajú sa napríklad kúpiť čierne sviečky, ktoré keď pálite nad fotkou alebo napísaným menom obete tak, ako vás v obchode usmernia, môžu spôsobiť urieknutie.

Dajú sa kúpiť aj rôzne iné "rekvizity" - ako netopieria krv, zem z cintorína, rôzne labky, či hlavy zvierat. A voodoo bábky nie sú rozšírené len na Haiti, ale tiež na juhu USA, či v Európe. Dokonca sa zvyšuje aj počet úmrtí spôsobených voodoo tam, kde sa prisťahujú utečenci z Haiti. Vedci, ktorý urieknutia skúmali, zistili, že to nie je len výmysel z rozprávok, ale naozaj fungujú. Smrť zo strachu je niekedy tak silná, že obetiam sa už nedá pomôcť ani modernou lekárskou vedou.

Zaradiť urieknutia do paranormálnych javov už nie je treba, pretože dôkazy hovoria jasnou rečou - urieknutia sú viac ako pravdepodobné. Potvrdili to nielen lekári, ale aj iní vedci, ktorí sa tomuto fenoménu venovali a stále venujú dlhšiu dobu. Prekliať niekoho len tak bez príčiny už po prečítaní tohto článku asi nebude len prázdnou frázou. Skúšať to však netreba, presvedčili sa o tom už viacerí ľudia, z ktorých sa nakoniec stali obete.



Bath

23. března 2009 v 20:50 MESTÁ - EURÓPA


Neopakovateľnej atmosfére mesta, ktoré leží 160 kilometrov od Londýna, podľahli aj filmári. V domoch a uličkách sa nakrúcalo už množstvo hollywoodskych filmov, naposledy Vanity Fair - Trh márnosti, v hlavnej úlohe Reese Witherspoon. Príbeh podáva romantický a humorný pohľad na an-glickú spoločnosť, no a veselé i romantické je aj samotné mesto. Ako inak, keď v ňom žila slávna Jane Austenová, a to v rokoch 1801 až 1806. Sprievodcovia
v dobovom oblečení vás prevedú po dôležitých miestach a vysvetlia vám, aký bol Bath za jej čias a ako ju pobyt v tomto meste ovplyvnil pri písaní. Bath sa spája s jej románmi - Presvedčenie (Persuation) a Opátstvo Northanger (Northanger Abbey).

Kúpeľ na prameni
Ak už od začiatku váhate, či je názov mesta napísaný správne, tak áno. Bath je naozaj po anglicky kúpeľ. Mesto zaradené do Svetového a kultúrneho dedičstva UNESCO totiž stojí na jedinom teplom prameni Británie. Práve na tomto prameni boli za čias Rímskej ríše postavené kúpele, ktoré patria dodnes k najlepšie zachovaným na svete. Prísť do Bathu a nepozrieť si ich, to by bola večná škoda. Šokujú vás svojou rozľahlosťou a komfortom, aký poskytovali svojim návštevníkom už pred viac ako dvetisíc rokmi. V podzemí je množstvo miestností, kde boli kedysi početné bazény, šatne, masážne kóje. Kúpele mali veľmi dômyselné podlahové vykurovanie.

Las Vegas svojej doby
Mesto a kúpele s vodou teplou 46 stupňov, čo bol na území chladného Anglicka unikát, za Rimanov prekvitalo a po nich upadalo. Slávu získalo opäť v 18. storočí, keď sa tu začalo vo veľkom stavať. Mesto sa stalo Las Vegas svojej doby, kam sa anglická smotánka chodila zabávať. Srdcom spoločenského života Bathu bola kaviareň pri kúpeľoch, kde sa dodnes môžete napiť aj vody z horúceho prameňa, čo tu ústi. Pri svojej návšteve nemôžete kaviareň vynechať. Dajte si čaj "o piatej", koláčiky a obdivujte nádheru miestnosti, v ktorej sa zastavil čas.


Lodičkou po rieke Avon
Unikátne rímske kúpele sa rozkladajú vedľa opátstva, ktoré postavili ako posledné z veľkolepých stredovekých kostolov v Anglicku. Mestom preteká rieka Avon, čo ho robí zvlášť malebným. Na nádhernom moste Pultney Bridge, klenúcom sa nad riekou, sú po oboch stranách domčeky s obchodíkmi. Pod mostom nasadnete do loďky a dáte sa unášať po Avone. Dokonalé zakončenie romantického výletu!
http://www.oldstratforduponavon.com/images/englandflag2.gif
GALÉRIA OBRÁZKOV
http://bestpage.cz/oddelovace/oddelovac21454KGDF365.gif
/ZOOM/

File:Royal.crescent.aerial.bath.arp.jpg
Royal Crescent

File:Roman Baths in Bath Spa, England - July 2006.jpg
Rímské kúpele

File:The.circus.bath.arp.jpg
Circus

File:Aerial.view.of.bath.arp.jpg

File:Bath abbey from the east arp.jpg

Fil:Pulteney Bridge, Bath 2.jpg
Pulteney Bridge

Datei:Bath-Abbey02.jpg

Soubor:Bathabbey at night amcm.jpg
Bathské opátstvo




Medzi nebom a zemou X. – Spontánne ľudské samovznietenie

23. března 2009 v 14:24


Desivý fenomén sa dostal do povedomia ľudí hlavne vďaka britskému "záhadológovi"- Arthurovi C. Clarkovi, ktorý patril aj medzi najuznávanejších autorov sci-fi literatúry. Dá sa spontánne ľudské samovznietenie (SHC, čiže Spontaneous Human Combustion) nejako vysvetliť? Čo môže byť jeho príčinou?


Smrť v plameňoch
Štatistiky hovoria, že v priebehu dvadsiateho storočia si fenomén samovznietenia vyžiadal takmer štyridsať ľudských životov. Dokonca podľa zaznamenaných prípadov z minulých storočí až do súčasnosti sa jedná až okolo tristo prípadov, kedy sa ľudské telo ocitlo v plameňoch bez zjavnej príčiny. Očití svedkovia týchto udalostí uvádzajú, že požiar sa vraj nešíril do okolia aj napriek tomu, že sa obeť nachádzala v blízkosti horľavých predmetov.

Podľa českého bádateľa a publicistu Tomáša Dosoudila sa medzi rokmi 1904 až 1997 stalo vo svete až 39 úmrtí, ktoré možno pripísať fenoménu SHC. Najväčšou záhadou je to, že 18 obetí bolo v USA, ale aj vo Veľkej Británii, po jednej v Írsku, Rakúsku a v Holandsku. Prečo sa však väčšina obetí nachádza len v USA a vo Veľkej Británii? Môžeme to považovať len za náhodu?

Podľa Dosoudila je to pravdepodobne tým, že väčšina prípadov fenoménu SHC sa v Európe vyhodnotila ako bežný požiar s tragickými následkami. Niektorí odborníci si aj napriek tomu, že úmrtie možno pripísať SHC, nechcú pripustiť, že tento fenomén môže vôbec existovať. Úmrtí, ktorých príčinou je SHC, je však oproti ostatným len mizivé množstvo, a preto sa odborníci spontánnemu ľudskému samovznieteniu ani nevenujú. Zostáva to teda len na "záhadológoch", ktorý majú na SHC rôzne vysvetlenia.

Zdokumentované prípady SHC
V roku 1966 sa napríklad v USA, konkrétne v štáte Pensylvánia stal prípad, o ktorý sa zaujímali aj novinári, a dostal sa tak do pozornosti ľudí. Pracovník, ktorý robil v domácnostiach odpočet plynu bol svedkom samovznietenia 92 ročného doktora Irvinga Bentleyho. Jeho ostatky tela našiel ležať na podlahe v kúpeľni. Horiace telo muselo vyvinúť až neuveriteľnú teplotu, pretože prepálilo až 20 centimetrovú dieru do dubovej podlahy.

V roku 1980 sa v USA zase samovznietila letuška Jenny Winchesterová počas jazdy autom, a svedkom bol jej priateľ, ktorý sedel vedľa nej. Z jej tela vyšľahli veľké žlté plamene len tak, bez zjavnej príčiny. Podarilo sa jej však prežiť, a patrí medzi tých ľudí, ktorým sa fenomén SHC nestal osudným. Utrpela však popáleniny na 2O percentách svojho tela.

V roku 1997 sa v Írsku stal prípad, kedy ošetrovateľka našla 76 ročného dôchodcu Johna O´Connora mŕtveho tak, že spodnú časť tela mal úplne zuhoľnatenú. Miestny farár, ktorý k zosnulému prišiel, povedal: "mal som dojem, akoby mu niekto vylial do lona benzín, a potom ho zapálil".

Toto boli len niektoré prípady, za ktorými pravdepodobne stojí fenomén SHC - zdokumentovaných je ich oveľa viac, aj napriek tomu, že niektorí odborníci neveria, že fenomén SHC vôbec existuje.

Hypotézy "záhadológov"
Zo začiatku sa za príčinu samovznietenia považoval alkoholizmus postihnutých obetí, no neskôr sa ukázalo, že sa vyskytol aj u abstinentov. Ďalšou hypotézou samovznietenia môže byť výboj elektrostatického náboja, ktorý zapáli horľavé plyny vo vnútri tráviaceho traktu. Príčinou vraj môže byť aj guľový blesk alebo doposiaľ neprebádaná časť ľudskej psychiky, či dokonca výskyt poltergeista.

Najznámejší odborník na SHC, ktorým je určite Američan Larry E. Arnold, sa fenoménu SHC venuje už niekoľko desiatok rokov, a svoje výskumy aj publikuje. On za príčinu samovznietenia napríklad považuje doposiaľ neznámu elementárnu časticu, ktorú nazval pyrotón. Vraj má byť súčasťou kozmického žiarenia, či lúčov, a bez prestania atakuje našu Zem. V malom počte prípadov môže zasiahnuť jadro bunky, a spustiť reakciu, po ktorej dôjde k zhoreniu celého tela.

Dokiaľ sa fenoménu spontánneho ľudského samovznietenia nebudú venovať aj odborníci z oblasti prírodných vied, chémie a fyziky, stále sa budú aj "záhadológovia" pohybovať len v hypotézach. Prípadov samovznietenia vo svete za rok nie je veľa, no predstava smrti v plameňoch bez zjavnej príčiny, je naozaj desivá. Spontánne ľudské samovznietenie tak patrí medzi najväčšie záhady súčasnosti, a zatiaľ musí byť aj tento fenomén zaradení do spisov ad acta.



Men in Black

22. března 2009 v 11:15

Albert K. Bender bol vedúcim organizácie IFSB (International Flying Saucer Organisation) zaoberajúcej sa výskumom lietajúcich tanierov a pripravoval útlu publikáciu pod názvom Space review, v ktorej boli uvedené najnovšie správy o výskume lietajúcich tanierov.
Aj napriek svojmu názvu mala IFSB len niekoľko stoviek členov a počet čitateľov Space review tiež nepresiahol tisícku. Všetci členovia však boli hlboko presvedčený, že lietajúce taniere sú dopravnými prostriedkami na prekonávanie obrovských vzdialeností vo Vesmíre. Po otvorení októbrového vydania Space review v roku 1953 v ňom však našli dva oznamy, ktoré im vyrazili dych. Prvý hovoril o tom, že z dôveryhodného zdroja bolo organizácii IFSB potvrdené vyšetrovanie záhad lietajúcich tanierov zo strany vlády. Druhý oznamoval rozriešenie záhady lietajúcich tanierov avšak zverejnenie zistení nebolo v tom čase vhodné. Zakrátko na to Bender ukončil vydávanie Space review a ukončil aj činnosť IFSB. Neskôr Bender pre miestne noviny uviedol, že ho navštívili traja muži v tmavých oblekoch, ktorí mu veľmi dôrazne dali príkaz na ukončenie vydávania materiálov o lietajúcich tanieroch. On sám bol z toho na smrť vystrašený a niekoľko dní nemohol jesť. Všeobecne sa predpokladalo, že "traja muži v čiernom" boli len vymyslený Benderom, aby tak zakryl stratovosť svojej výskumnej organizácie a jednoducho mohol ukončiť jej činnosť. Jeho priatelia mu však dôverovali a domnievali sa, že "traja muži v čiernom" mohli byť zo CIA alebo z tajnej služby amerického letectva. Ako však plynul čas muži v čiernom sa stávali čoraz záhadnejšími a mimozemskejšími indivíduami. Ich výskyt a návštevy boli hlásené čoraz častejšie a tak sa muži v čiernom stali pevnou súčasťou histórie záhad spojených s UFO a mimozemskými civilizáciami. Muži v čiernom mali vždy oblečené čierne obleky. Častokrát nosili tmavé slnečné okuliare aby pod nimi ukryli svoje zvláštne oči. Väčšina z nich bola podľa svedkov strednej postavy s olivovohnedou pokožkou a tmavými rovnými vlasmi. Svedkom pripadali ako mulati alebo orientálci. Ich prejavy boli veľmi chladné, bez emócií a ľudia, ktorých navštívili z nich cítili že nie sú ľudmi. Rozprávali vynikajúcim štýlom a intonáciou, ktoré pripomínali kriminálne filmy tridsiatych rokov. Navštevy zvyčajne vykonávali v trojiciach a vozili sa v nových, žiarivých, čiernych autách. Niekedy sa predstavovali ako vyšetrovatelia CIA alebo iných vládnych agentúr. Niekedy svedkom narýchlo vtisli pred oči preukaz, ktorý však už na opätovné požiadanie neukázali. Stávalo sa však aj, že sa legitimovali odznakmi so zvláštnymi znakmi. Na ich autách sa tiež niekedy objavovali neznáme symboly. Dôvodom ich návštev bolo zastrašiť ľudí, ktorí videli UFO a donútiť ich aby prestali o svojom zážitku rozprávať. Prípady známe v dnešnej dobe tvoria len veľmi malú časť z počtu stretnutí s mužmi v čiernom. To preto, že väčšina ľudí sa po ich návšteve k tejto tematike nikdy nevyjadrila.

Prvým známym prípadom okrem prípadu Alberta Bendera je prípad cestného inšpektora z Kalifornie Rexa Heflina. 3. augusta 1965 sa Heflinovi z auta parkujúceho neďaleko Santa Any podarilo urobiť niekoľko fotografií UFO. Fotografie boli veľmi dobré a bol na nich objekt oválneho tvaru, ktorý sa vznášal nad zemou. Jeho fotografie boli veľmi publikované a dodnes sú jednými z najpoužívanejších fotografií UFO vo svete. Krátko po tom čo Heflin oznámil svoje pozorovanie, začalo vyšetrovanie Americké letectvo.
Oficiálny vyšetrovatelia obviňovali Heflina z falošných fotografií, ale on i keď chcel nemohol im dokázať opak, keďže fotografie pochádzali z polaroidu - fotoaparátu, ktorý nevytvára negatívy.
Heflin uviedol, že krátko po zverejnení svojich pozorovaní ho navštívili dvaja neznámi muži, ktorí sa predstavili ako zástupcovia NORAD (Severoamerickej Protivzdušnej Obrany). Odovzdal im aj tri zo štyroch originálnych fotografií neznámeho objektu. Títo dvaja muži neboli nikdy identifikovaní.

11. októbra 1967, viac ako dva roky po pozorovaní ho navštívili ďalší tajomní muži. Jeden z nich sa predstavil ako kapitán C.H. Edmonds z divízie Vesmírnych systémov Amerického letectva (úrad ktorý sa angažoval vo vyšetrovaní aj krátko po pozorovaní).
Počas rozhovoru sa ho muž opýtal či by chcel späť svoje fotografie neznámeho objektu. Keď Heflin uviedol, že nie mužovi sa viditeľne uľavilo. Znenazdajky začal hovoriť o Bermudskom trojuholníku, kde zmizlo množstvo lietadiel a lodí a niektoré prípady boli spájané s UFO. Počas rozhovoru si Heflin všimol, že vonku parkovalo auto, s nejakým nápisom na dverách. Na zadnom sedadle sedela postava, ktorá mala na ruke fialovú rukavicu a v nej nejaký prístroj. Heflin sa domnieval, že celý jeho rozhovor bol zaznamenaný. Americké letectvo sa pokúšalo zistiť kto je kapitán C.H. Edmonds, avšak v archívoch nebol nikdo podobného mena nájdený.

Oveľa zaujímavejšia príhoda sa stala neznámej rodine, ktorá pozorovala UFO. Istý čas po pozorovaní ich navštívil veľmi zvláštny muž, vysoký viac ako 2 metre, s malou hlavou a mŕtvolne bledou pokožkou. Tento návštevník uviedol, že je poisťovací vyšetrovateľ, a že hľadá niekoho s rovnakým menom ako mal otec rodiny. Naznačoval, že ten človek zdedil väčší obnos peňazí. Zvláštne bolo, že tento zvláštny muž sa zjavil uprotred noci a na sebe mal len ľahký kabát. Legitimoval sa oficiálne vyzerajúcim preukazom, ale kým si ktokoľvek mohol čosi z neho prečítať opäť ho odložil. Po vyzlečení kabáta si domáci všimli odznak, ktorý však hneď ukryl. Návštevník sa pýtal rôzne osobné otázky o rodine a ani raz nespomenul nič v súvislosti s UFO. Najzvláštnejším momentom bolo, keď si dcéra všimla drôt zelenaj farby vychádzajúci z mužovej ponožky, ktorý sa na dvoch miestach ponáral priamo do tkaniva nohy. Po rozhovore muž nastúpil do veľkého čierneho auta, v ktorom sa nachádzali aspoň dve ďalšie osoby.
Auto sa čoskoro stratilo na prašnej lesnej ceste vedúcej od domu.

Okrem zastrašovania a vystrašovania ľudí spôsobujú muži v čiernom množstvo nepríjemných psychologických potiaží. Bender uviedol, že trpel bolesťami hlavy, výpadkami pamäti a prenasledoval ho zvláštny pach, ktorý zacítil pri prvej návšteve muža v čiernom. Ľudia, ktorých tiež navštívili muži v čiernom uvádzali podobné symptómy. Ich ďalšou schopnosťou je vyzerať ako ktokoľvek iný. John Keel známy výskumník UFO uviedol, že sa stretol s množstvom ľudí, ktorí neverili že je kto v skutočnosti je. Uvádzali, že skutočný John Keel bol unesený mimozemšťanmi a na Zemi ho nahradili androidom, ktroý vyzeral ako on. John Kell neskôr dostal správy od svojich starých priateľov, že aj oni si veľmi podrobne overovali podpisy na listoch od neho či to náhodou nie je pravda.

Jeden z prípadov stretnutí s mužmi v čiernom je však odlišný od ostatných. Je to príbeh únosu Betty a Barnieho Hillovcov. V noci 19. Septembra 1961 sa vracali manželia Hillovci autom domov do Portsmouthu v New Hampshire, Kanada. Nachádzali sa práve na veľmi tichom a izolovanom úseku cesty, keď si všimli nad hlavami lietajúci tanier. Potom nasledovali v ich živote dve hodiny, na ktoré si vôbec nespomínajú. Od okamihu keď spozorovali UFO si nepamätajú nič až dovtedy, kým sa nenašli v aute niekoľko míľ ďalej na tej istej ceste o dve hodiny neskôr. Niekoľko nasledujúcich mesiacov obidvaja manželia prekonávali ťažké psychické problémy. Rozhodli sa navštíviť psychiatra a po konzultácii s ním sa nechali uviesť do stavu hypnózy, v ktorom si spomenuli ako boli unesený na palubu lietajúceho taniera. Ani jeden z manželov nemal záujem na tom, aby bol ich príbeh nejako publikovaný. Ujal sa ho však John Fuller, ktorý s pomocou manželov Hillovcov a ich psychiatra napísal knihu "Prerušená cesta". Aj keď kniha obsahuje pasáže,
ktoré by čitateľovi mohli pripadať ako halucinácie väčšina ľudí,
ktroí ju čítali považuje celý príbeh za pravdivý.

V dnešnej dobe v existenciu mimozemských civilizácií verí len veľmi málo ľudí a ešte menej ich verí v ich prítomnosť na Zemi. Príbehy o mužoch v čiernom sú také bizarné, že zverejniť sa ich odvážia len lokálne bulvárne noviny, alebo UFO magazíny. Tieto sú často tlačené súkromne a len v niekoľkých stovkách exemplárov. Avšak niekoľko väčších vydavateľstiev sa odvážilo publikovať knihy o mužoch v čiernom a táto téma býva niekedy aj na programe televíznych diskusií. Dá sa teda povedať, že ľudia sa stretávajú s termínom muži v čiernom, ale nevedia ho bližšie špecifikovať.


Lucrezia Borgia

19. března 2009 v 17:23

Diabol s tvárou anjela

Lucrézia Borgia (* 18. apríl 1480 - † 24. jún 1519) bola dcéra Rodrigo Borgia, ktorý sa neskôr stal pápežom s menom Alexander VI., a Vanozzy Cattanei.

Vraj smilnila s otcom i bratom, spáchala niekoľko vrážd jedom a bola majsterkou v intrigách. Anjelsky krásna Lucrezia Borgiová dospela až na sklonku života k poznaniu, že človek nemôže byť šťastný, ak žije bez akejkoľvek morálky.


Jej otec Roderigo Borgia, pôvodom zo Španielska, sa stal už v dvadsiatich piatich rokoch kardinálom. Titul mu dal jeho strýko, pápež Kalixt III. Usadil sa v Ríme, kde bolo najbližšie k cirkevnej moci a majetkom. Mal veľa mileniek a potomkov, ale len Vanozziných troch synov a jej dcéru Lucreziu uznal za svojich. Postupne vydal svoju milenku za troch mužov, z ktorých dvaja zomreli za záhadných okolností. Každému z nich pri sobáši udelil cirkevnú funkciu i majetok.

Svadba na tretí pokus
Keď mala Lucrezia jedenásť rokov, otec ju zasnúbil so šľachticom Cherabinom de Centeles, za ktorého sa mala do roka vydať. Neprešli však ani dva mesiace a notár pripravil ďalšiu manželskú zmluvu s bohatším grófom Gasparom d'Aversom. Ani jedného z týchto španielskych šľachticov Lucrezia nepoznala. Roku 1492 sa stal Roderigo pápežom a prijal meno Alexander VI. Gasparo zrazu nebol vhodným partnerom pre pápežovu dcéru, a tak mu vyplatili jej sľúbené veno tridsaťtisíc zlatých a zrušili s ním svadobnú zmluvu. V trinástich sa Lucrezia vydala za Giovanniho Sforzu, grófa z Pesara. Keď si ju priviedol do svojho malého kniežatstva, ľudia z celého okolia sa podľa miestneho kronikára "prišli pozrieť na krásnu pápežovu dcéru ako na zázrak". Lucrezii sa však v tomto zapadákove nepáčilo a čoskoro sa vrátia do Ríma. Mala tam nádherný palác, v ktorom ju navštevovali vyslanci, diplomati, šľachtici… Bolo známe, že je otcovým miláčikom a mnohí sa obracali na ňu, ak chceli niečo u neho vybaviť. Naučila sa umeniu konverzácie, ovládala päť jazykov a hoci nebola ešte dospelá, robila už vlastnú politiku. V Ríme sa povrávalo, že pri svojich kalkuláciách sa neštítila ani vrážd. Najímala si vraj zabijakov alebo sama vraždila jedom. Jej moc rástla a ak chcel žiť jej manžel s ňou, musel prísť do Ríma. Tam zistil, že je pre Borgiovcov príliš bezvýznamný a chcú sa ho zbaviť. Aby ho neotrávili, dával si každé jedlo vopred ochutnať. Keď sa však dozvedel, že ho chcú zavraždiť mečmi, ušiel do Pesara. Pápež od neho žiadal, aby dal súhlas na rozvod, bez toho ich rozviesť nemohol. Giovanni verejne rozprával, že je to preto, lebo ju chcú Borgiovci pre seba, Lucrezia vraj spáva nielen s otcom, ale aj s bratom Cesarom, ktorý bol už od osemnástich rokov kardinálom. Keď však Giovannimu sľúbili, že si môže nechať ženino veno, napokon pred svedkami vyhlásil: "S Lucreziou som nikdy nemal pomer, naše vyše trojročné manželstvo sa nenaplnilo." Borgiovci rozchýrili, že Giovanni je impotent a Lucrezia ešte stále panna.

Kto bol otcom?
Čoskoro po rozvode chceli Lucreziu vydať za knieža Antonella Senseverina, ale jeho otec odmietol pytačov so slovami: "Náš počestný rod si celé stáročia priveľmi stráži svoju povesť, aby mohol medzi seba prijať ženu, o ktorej všetci vedia, že je dcérou pápežovou a milenkou otcovou i bratovou." Voľná Lucrezia v tom čase striedala mužov a zabávala sa na bujarých orgiách. Na jednej z nich, ktorú opísal kronikár Johannes Buchhard, pozvali päťdesiat kurtizán. Pred očami Lucrezie, jej otca i brata Cesara tancovali nahé so sluhami a napokon usporiadali preteky v súložení. Potom sa však Lucrezia tajne zaľúbila do Pedra Calderina, ktorý robil posla medzi ňou a otcom. Keď sa o tom dozvedel brat Cesare, naháňal Pedra s dýkou v ruke po vatikánskych chodbách. Chcel sa zachrániť v sieni, kde sedel na tróne Alexander VI., Cesare ho však tam zastihol a pred očami pápeža ho poranil dýkou. Odniesli ho do jeho izby a ošetrili, ale v noci ho zabil najatý vrah. O niekoľko mesiacov neskôr sa Lucrezii narodil syn Giovanni, o ktorom pápež vyhlásil, že je Cesarov. Čoskoro po tom však uznal dieťa za vlastné, a tak sa nevie, ktorý z troch mužov bol jeho otcom. Je možné, že Lucrezia spávala s každým z nich.

Vražda manžela
V osemnástich sa Lucrezia vydala za Alfonsa Aragónskeho a o rok neskôr sa jej narodil syn Rodrigo. So šarmantným vojvodom žila dva roky v šťastnom manželstve, potom ho však v noci na ulici prepadli ozbrojenci a dosekali mečmi. Pred smrťou ho zachránil príchod pápežskej gardy, ktorá prišla na jeho volanie o pomoc. Humanista Vincenzo Clameta, ktorý prichýlil raneného šľachtica v dome, tvrdil, že útok zosnovala Borgiovská rodina. Lucrezia sa osobne starala o zraneného manžela. Ani na okamih neopustila jeho lôžko a sama mu varila, aby ho neotrávili, na jeho liečenie pozvala dvoch lekárov až z Neapola. Raz do Alfonsovej izby vtrhli Cesareho ozbrojenci a tvrdili, že na príkaz Alexandra VI. majú lekárov zavrieť do väzenia. Lucrezia sa vydala za otcom, aby ho požiadala o vysvetlenie. On o ničom nevedel a keď sa vrátila späť, v rukách jedného z ozbrojencov zbadala povraz s drevenou latkou. Alfonso bol zaškrtený.

Z hriešnice svätica
V dvadsiatich sa Lucrezia vydala za ďalšieho vojvodu Alfonsa d'Este. Ženu zaťaženú "smrteľnými hriechmi" najprv do rodiny nechceli, súhlasili až po tom, keď jej Alexander dal "nesmierne vysoké veno". Lucrezia sa musela presťahovať k manželovi do Ferrary a svojich synov nechať v Ríme. Kurtizánu navyknutú rozhadzovať peniaze spočiatku manžel vydeľoval pomerne malou sumou, postupne si však vydobyla čoraz viac. Mala niekoľko potratov a Alfonsovi porodila päť detí, z nich sa však len dvaja synovia dožili dospelosti. Podvádzala ho najmenej s dvomi milencami, s jeho švagrom Francescom a básnikom Pitrom Bembom. Na sklonku svojho života zrušila honosné slávnosti, modlila sa celé hodiny za odpustenie hriechov, dotovala kostoly a kláštory, ba dokonca nosila hrubý odev kajúcnikov. V tridsiatich deviatich rokoch, po ťažkom pôrode dcéry, Lucrezia zomiera. To sa už začalo šíriť hnutie Martina Luthera, ktoré bolo reakciou na život jej otca Alexandra VI., "najzhýralejšieho zo všetkých pápežov". Európu čakali dlhé roky vojen medzi protestantmi a katolíkmi.

File:Lucretia Borgia Pinturicchio.jpg

Súbor:Bartolomeo Veneto 001.jpg
Portrét ženy od Veneziana, tradične priradený k Lucrezii Borgie.



Medzi nebom a zemou IX. – Je možná psychokinéza?

18. března 2009 v 17:34


Psychokinéza patrí medzi paranormálny jav, ale tak kontroverzný, že ani odborníci, ktorí tento jav skúmali a pozorovali, nevedia povedať, či naozaj existuje. Psychokinéza nemá históriu, nemá žiadne legendy, a stala sa populárna hlavne v osemdesiatych rokoch minulého storočia, kedy bola móda v ohýbaní lyžíc, vidličiek alebo kľúčov. Takíto "ohýbači" si prišli na svoje hlavne na firemných večierkoch. Ohýbali príbory len duševnou silou alebo to bol kúzelnícky trik? Existuje vôbec psychokinéza?


Vnikanie do hmoty
Psychokinéza, teda ak skutočne existuje, nie je samozrejme len o ohýbaní kovových vecí, ale tiež o levitácii predmetov, fotografovaní myšlienok alebo rozháňaní mrakov. Niektorí bádatelia dokonca veria, že väčšina paranormálnych fenoménov sa dá vysvetliť práve psychokinézou.

Medzi najzaujímavejšie psychické schopnosti určite patrí ohýbanie kovu, ktoré vypuklo v Británii v roku 1973 ako Veľké lámanie lyžíc. Propagoval ho Izraelčan Uri Geller, ktorý bol v tom čase tak populárny, že niektorí vedci jeho schopnostiam uverili.

PKMB - Psychokinetic Metal Bending, čiže Psychokinetické ohýbanie kovu Uri Geller predviedol v televíznej show BBC. Fenomén, ktorý Geller spustil, sa objasňoval nielen vtedy, ale pokračuje aj dnes. Gellerove schopnosti sa však neviazali len na ohýbanie kovu. V roku 1982 spustil okolo svojej osoby úplný ošiaľ, pretože ľuďom predviedol svoje schopnosti doslova v priamom prenose.

Americký časopis National Enquirer oznámil, že zo (teraz už neexistujúceho) Svetového obchodného centra bude vysielať "parapsychologickú energiu, ktorú môže verejnosť použiť na opravu rozbitých hodiniek a televíznych, rozhlasových a iných prístrojov". Redakcia časopisu oznámila, že ak človek, ktorý postaví malý pokazený predmet na Gellerovu fotografiu, ten by mal začať fungovať. Geller dal čitateľom inštrukcie - až veľmi smiešne. Ľudia mali pokazený prístroj desať minút hladkať a prihovárať sa mu: "Pracuj! Oprav sa!", a výsledky sa mali dostaviť okamžite.

National Enquirer o pár dní informoval, že ľuďom po celej Amerike, ktorí sa riadili Gellerovými inštrukciami, začali pokazené prístroje naozaj fungovať. Časopis citoval rôznych ľudí, ktorí dosvedčili, že prístroje, ktoré roky nefungovali - idú ako hodinky.

Kúzelnícky trik alebo psychokinéza?
Najväčším kritikom, pochybovačom a bojovníkom proti Gellerovi, ktorý vyhlasoval, že ovláda psychokinézu bol americký kúzelník James Randi. Podľa neho Geller znevažoval kúzelnícke remeslo, a chcel to aj dokázať. Randi chodil na všetky jeho vystúpenia, a hľadal niečo, čím by to dokázal. Dokonca sám Randi ponúkal desaťtisíc dolárov tomu, kto mu predvedie nejakú paranormálnu schopnosť v riadne sledovaných podmienkach. Nikto sa však nenašiel!

Randiho hnevalo hlavne to, že sa Geller vyhlasoval za človeka s paranormálnymi schopnosťami, a nie za kúzelníka. Nakoniec sa Randi rozhodol, že dokáže ako kúzelník presne to, čo ukazuje Geller na verejnosti údajne "psychokinézou". Randimu sa to naozaj podarilo, ale takmer nič s tým nedosiahol.

Ľudí ani vedcov to však nepresvedčilo, pretože aj jeho vyhlásili za človeka s paranormálnymi schopnosťami. Randi však tvrdí, že ak môže kúzelník zopakovať Gellerove kúsky, potom to znamená, že to je nejaký trik. Logické, ale nie presvedčivé, hlavne pre vedcov. Na tých má Randi ťažké srdce, pretože podľa neho si vedci myslia, že keď majú vzdelanie a skúsenosti, majú právo posúdiť, či ide o podvod alebo nie. Sám povedal: "Keď chcete prichytiť kúzelníka, musíte ísť ku kúzelníkovi, a nie k vedcovi".

Aj keď sa neskôr začalo o Gellerových parapsychologických schopnostiach pochybovať, medzi vedcami spustil výskum psychokinézy vo fyzikálnych laboratóriách. Výskumy sa robili na rôznych univerzitách, a niekedy boli až bizarné. Napriek tomu však nikto nemá dôveryhodný dôkaz, že psychokinéza vôbec existuje. Parapsychológovia môžu ukázať "množstvo dôkazov", ktoré však nič nedokazujú - ohnuté príbory, fotky vyhotovené len myšlienkou alebo kazety, ktoré zaznamenávajú levitáciu predmetov.

Takéto dôkazy však po obhliadnutí neobstáli, a preto je potrebné viacej úsilia na dokázanie toho, či psychokinéza vôbec existuje, alebo to je len lacný kúzelnícky trik. Preto môžeme aj psychokinézu zaradiť medzi nepreskúmané "paranormálne" javy, a zatiaľ odložiť do spisov ad acta.




10 rekordov našej Modrej planéty

17. března 2009 v 19:55


Modrá planéta. Je domovom pre 6,7 miliardy ľudí. Podľa odhadov je stará približne 4,5 miliardy rokov. Ľudstvo ešte stále nerozlúštilo jej všetky její záhady.
Najvyšší vodopád
Voda Anjelských vodopádov vo Venezuele padá z výšky až 979 metrov.

Najväčší vietor
Nejsilnejší vietor, ktorý namerali ľudské prístroje, fúkal 12. apríla 1934 na hore Washington v americkom štáte New Hampshire. Bolo to rýchlosťou 372 kilometrov za hodinu. Podľa neoficiálnych údajov však pri tornáde v máji 1999 v Oklahome fúkalo omnoho viac.

Najväčšia sopka
Titul najväčšej a najdlhšej sopky patrí vulkánu Mauna Loa na Havajských ostrovoch. Od svojhho koreňa, ktorý je hlboko pod morskou hladinou, až po vrchol je dlhá 15,2 kilometrov.

Najväčší oceán
Najväčší je Tichý oceán. Oceány a moria pokrývajú celkovo dve tretiny povrchu planéty. Nachádza sa v nich až 97 percent všetkej vody.

Najväčší kaňon
Prvenstvo patrí Grand Canyonu v USA - je dlhý 446 kilometrov. čo je to však oproti kaňonu Valles Marineris na Marse s dĺžkou 4 800 kilometrov?!


Najvlhšie miesto
Nachádza sa v Kolumbii. V regióne Lloro tu ročne spadne až 13 tisíc litrov vody na meter štvorcový.

Najsuchšie miesto
V oblasti Arica v Chile spadne ročne v priemere len 0,076 litra zrážokk na meter štvorcový.

Najteplejšie miesto
Najvyššiu teplotu na zemskom povrchu namerali 13. septembra 1922 v Údolí smrti v USA - teplomer ukazoval 57,8 stupňov Celzia.

Najväčšia rieka
Najviac vody proeteká riekou Amazonkou v Južnej Amerike - v priemere až 219 tisíc kubíkov za sekundu! Amazonka je tiež druhou najdlhšou riekou sveta, ale niektorí vedci tvrdia, že jej patrí prvenstvo - namiesto doteraz uznávaných 6 400 kilometrov by mala mať tok dlhý 6 800 kilometrov.

Najchladnejšie miesto
Najnižšiu teplotu namerali 21. júla 1983 na Antarktíde. Kde inde než na ruskej polárnej stanici Vostok. Bylo to 89,2 stupňov Celzia pod nulou.

http://dl.glitter-graphics.net/pub/674/674721tt9dcph6nh.gif