Duben 2009

Masmédiá ako mocný nástroj na ovládanie ľudí

30. dubna 2009 v 21:47

V dnešnej dobe majú veľkú silu masmédia, internet a reklamy. Možno si to ani neuvedomujeme, ale všetci sme obeťami perfektne premysleného komerčného plánu.

Prečo je to tak ? Všade okolo nás je propagovaná dokonalosť. Najmocnejšími nástrojmi sú práve televízia a internet. Postupne si rozoberieme tieto dva "nástroje" tých mocných a šikovných.


Televízia:


Televíziu môžme kľudne nazvať masový debilizátor čo dokázali dlhodobé výskumy na západe. Všetky (najmä súkromné) televízie sú prepchaté množstvom bezduchých, komerčných programov, relácii a súťaží. ktoré sú tak dokonalo spracované, aby si aj úplne unavený človek sadol za TV a pustil si program, nad ktorým netreba vôbec rozmýšľať a zapojil sa do súťaže, ktorá je absurdné jednoduchá, a na ktorú stačí odpovedať len Áno /Nie (inak sa nezapojí dostatok ľudí a príjmy budú menšie). Všetko v Tv je tak premyslené, aby si daným programom udržali čo najviac divákov, a to práve jeho jednoduchosťou.


A takto človek akonáhle príde z roboty, usadí sa za televízor a do večera pozerá bezduché relácie a zábavy, pričom mu leniveje mozog. Veď predsa ako inak by mohol využiť tento, čas ? Veď načo komunikovať s rodinou alebo s priateľmi ? Radšej sa budem dívať na nejakú reality-show, v ktorej zo seba ľudia robia idiotov. A práve toto je chyba dnešnej spoločnosti. Ľudia medzi sebou nekomunikujú, všetko sa dozvedajú prostredníctvom médii a pomaly vychovávajú generáciu "tupých hláv" (tento pojem bližšie objasním neskôr). Práve tým, že sa v TV sledujú samé jednoduché a bezduché relácie, náš mozog takmer vôbec nemusí pracovať a tým upadá naša intelektuálna úroveň. Ďalším prostriedkom na ovládanie ľudí prostredníctvom TV je všemocná reklama. Práve v reklamách na najrôznejšie kozmetické prípravky, elektroniku a oblečenie sme kŕmení samou dokonalosťou. Ak si to niekto neuvedomuje, vysvetlím to na nasledujúcich príkladoch:

Ak žena nemá dokonalé prsia, dokonale štíhlu postavu a dokonalý zadok, nestojí ani za pozornosť mužov. Ak nemáš doma najmodernejší plazmový televízor nie si "in". Ak nemáš špičkový Mp3 prehrávač si outsider. Ak nemáš oblečenie od najdrahšej značky, si chudák a si "out". Ak tvoj PC neutiahne najnovšie hry si slaboch, a tak ďalej. (všimnime si tie zahraničné názvy, ktoré sa začínajú udomácňovať v európskych krajinách.) Už chápete čo som tým chcel povedať ? Obklopujeme sa vecami, ktoré nám možno ani netreba ale máme ich len preto, aby sme nedajbože neboli mimo spoločnosti. A teraz si položme otázku - treba nám všetky tieto veci ? Chceli by sme ich mať aj keby nebolo reklamy ? Asi nie. Preto si treba uvedomiť, čo vlastne potrebujem, čo je nutne mať a čo je lepšie nemať, či je lepšie pozrieť trápny Tv program alebo sa radšej stretnúť a porozprávať s priateľmi a blízkymi...

Podľa najnovších výskumov, priemerný Američan sleduje televíziu päť až šesť hodín denne. Ak to porovnáme s ostatnými činnosťami v jeho živote, televízii venuje viac času ako všetkému ostatnému, okrem práce a spánku. Venuje jej viac času ako konzumácii jedla, viac času ako svojej manželke a výchove detí. A jeho deti? S nimi je to ešte horšie. Deti predškolského veku venujú v Amerike sledovaniu televízie osem hodín denne. Školáci o pár minút menej. V roku 1980 uverejnili noviny Times, že priemerný dvadsaťročný človek prežil pred obrazovkou viac ako dva roky. Výskum súčasne zaznamenal ja nový znepokojujúci fenomén. Američania sa stávajú vďaka televízii čoraz hlúpejšími. Prestali čítať a majú problémy s pochopením akéhokoľvek písaného textu. Výskum potvrdil, že táto schopnosť u nich z roka na rok klesá. A čo sa týka písania, je známe, že priemerný Američan nie je schopný napísať viac ako pár jednoduchých viet. Patria medzi najmenej gramotných ľudí na planéte. A zhoršuje sa to. Znižovanie intelektuálnej úrovne populácie súvisí s množstvom času, ktorý človek trávi pred obrazovkou, pričom je jedno, či sleduje Simpsonovcov, Murphy Brownovú alebo Nightline.

Jasné je len to, že čím viac televíznych programov sledujete, tým ste hlúpejší. Jediné, čo prekvapilo výskumníkov, bol fakt, že hoci odborníci už niekoľkokrát predpovedali nasýtenie ľudí sledovaním TV programov, a tým aj pokles sledovanosti, nikdy im to nevyšlo. Naopak, tak ako pribúdali rôzne káblové a satelitné televízie, prinášajúce ešte viac zvrhlosti, stovky správ, liberálnu pornografiu a iné hlúposti, stúpal čas strávený pri obrazovkách.


Ďalším nástrojom je sledovanie Amerických filmov v ktorých sa propagujú americké zvyky, jedlo a ako vždy dokonalosť. Hlavný hrdina je vždy dokonalý, má dokonalú postavu... Veľmi často sa v Amerických filmoch USA zobrazuje ako dokonalá krajina pre život a že v ostatných krajinách je len násilie a ako ho musia "dobrí" vojaci Spojených Štátov zastavovať a bojovať proti nemu.

Toto boli výsledky z prieskumu v USA lenže nemáte pocit že to prichádza aj k nám ? Nemyslíte že ak sa situácia nezmení, za pár rokov budú rovnako hlúpi ľudia aj v Európe a aj na Slovensku?

Internet


Druhým nástrojom na ovládanie verejnosti je internet. Aj na internete sa nachádza nespočetne veľa reklám, ktoré propagujú "dokonalosť". O vplyvoch takýchto reklám som už písal. Avšak internet má ešte jednu zásadnú výhodu, a tou je rýchle a nekontrolované šírenie informácii. Tieto informácie môžu byť buď "zlé" alebo "dobré". Na internete taktiež koluje veľké množstvo zvrhlostí, mnohé stránky nabádajú na užívanie drog, alkoholizmus a množstvo ďalších zvrhlostí.

Všimli sme si vôbec, že sa pomaly vytláčajú naše zvyklosti, symboly a názvy a nahradzujú ich zahraničné ? Stačí len spomenúť na Vianoce. Tradičné symboly Vianoc ako kométa, vianočný stromček alebo betlehemy pomaly vytláča Santa Claus, reklamy na coca-colu... Vianoce pomaly strácajú svojho ducha, svoju atmosféru TICHEJ NOCI a pomaly ju nahrádzajú Santovia a vyblikané svetelné billboardy na vianočné akcie...

Preto sa sústreďme radšej na našu kultúru, naše zvyklosti a pamiatky, nestavajme nákupné centrá, ale radšej chodme do prírody a vážme si ju, pretože nie každý Európsky štát má také prírodné bohatstvo ako my a preto si ho chráňme! Nedovoľme aby konzumný spôsob života zasiahol pohltil aj nás. Nedovoľme, aby nám Santa Claus na sánkach zobral Vianočný betlehem alebo Ježiška. Chráňme si našu kultúru ktorá tu je už po stáročia a nedovoľme aby ju vystriedala nejaká novodobá "konzumná" "kultúra".



Tajomstvá tajných služieb: KGB (II.časť)

29. dubna 2009 v 17:09

Tajomstvá tajných služieb: KGB (II.časť)


Studená vojna, aj napriek tomu, že bola tichá a nikdy neprerástla do ozbrojeného konfliktu, bola pre ľudí ťažká. Trpeli a uvedomoval si ju všetci. Bola to vojna dvoch svetových veľmocí USA a ZSSR, vojna komunizmu proti demokracii a súperenie medzi CIA a KGB. Za kratší koniec v tomto prípade však ťahala CIA.


Ako sa začala " vojna" medzi tajnými službami
V CIA sa začala vojna proti tajným agentom KGB, ktorí vraj boli nasadení do štruktúr CIA, aby ju zničili zvnútra. Takýmto agentom sa hovorilo "krtkovia". Vojnu zahájil James Jesus Angleton, ktorý pracoval ako šéf CI, čo bola spravodajská sekcia CIA, proti infiltrácii agentov z KGB. Angleton už ako tridsaťročný mal obrovskú moc, ktorú aj využil vo vojne proti KGB. Vojne, aká v dejinách špionáže nemala obdobu.

K vyhláseniu vojny ho viedlo jeho veľké pochybenie, keď sa vo Washingtone zoznámil s novým veliteľom britskej MI6 Haroldom Philbym. No, aby ste si nemysleli, že americké a britské tajné služby medzi sebou súperili. To nie! Spolupracovali, no všetky informácie si medzi sebou neposkytovali. Tak to chodí vo svete tajných služieb.

Angleton si samozrejme Philbyho preveroval, tak ako Philby Angletona, neskôr sa z nich dokonca stali aj priatelia. Vzájomne sa rešpektovali a Angleton nikdy nepochyboval o Philbyho spoľahlivosti k Británii. Veľmi sa však mýlil!

CIA mala podozrenie, že Philby je "krtko" nasadený od KGB. Angleton tomu nechcel uveriť a svojho priateľa horlivo obhajoval. Philbymu sa však podarilo to, čo sa nepodarilo nikomu v celej histórii tajných služieb. Bol generál medzi špiónmi, pretože sa mu takmer podarilo stať sa hlavou celej MI6 (povieme si o ňom viac v časti o MI6).

Angleton bol zástancom obrovského sprisahania KGB proti CIA, USA a celému demokratickému svetu. Podľa neho sa KGB snažilo zničiť CIA zvnútra a Angleton bol presvedčený, že v CIA sa nachádza veľa ďalších "krtkov". Začal sa tak hon na prízraky z KGB. Bola to nočná mora nielen Angletona ako šéfa spravodajskej sekcie CIA, ale celej spravodajskej agentúry.

Keď nikto nikomu neveril
Angletonove presvedčenie dávalo zmysel, no nemal k tomu žiadne dôkazy. Musel ich nájsť. A podarilo sa mu to v roku 1961, keď sa z Anatolija Golicina stal prebehlík (v terminológii tajných služieb - defektor) z KGB do CIA.

Golicin presvedčil Angletona, že dôstojníci KGB sa na špeciálnej konferencii v Moskve dozvedeli o pláne, ktorý mal zasiahnuť základné logické myslenie nepriateľa. Dokázal aj to, že Philby bol naozaj "krtko" KGB, a tak Philby musel utiecť do Moskvy. Golicin hovoril o totálnej dezinformačnej kampani KGB, aj to, že CIA sa ju nepodarí vôbec odhaliť, pretože medzi nimi pracujú infiltrovaní agenti KGB.

Z Angletona sa stal paranoik a CIA mala k paranoji voči KGB už naozaj veľmi blízko. Angleton porušil bezpečnostné opatrenia CIA, pretože Golicina premiestnil do apartmánu v New Yorku. Tam mu kuriéri prinášali najtajnejšie zložky CIA, kde mal Golicin hľadať stopu po "krtkoch" z KGB.

Golicin upozorňoval Angletona, že KGB určite pošle nového defektora do radov CIA, aby spochybnil jeho informácie. Stalo sa. K CIA chcel prebehnúť dôstojník KGB Jurij Nosenko. Chcel získať dôveru CIA, a svoju hodnotu zvýšil šokujúcou informáciou. Akou?

Lee Harvey Oswald, ktorý spáchal atentát na J. F. Kennedyho, žil v Sovietskom zväze, a bol to nespokojný Američan. Chcel pracovať pre KGB, a tak bol nasadený, aby sledoval bývalých amerických námorníkov. KGB tak chcela zistiť, či ho náhodou nenasadila CIA. Neskôr však KGB usúdil, že sa nehodí do ich radov, a prehlásili ho za blázna.

Golicin však Angletona presvedčil, že Nosenko je ten očakávaný defektor. Jeho úlohou vraj bolo presvedčiť CIA o tom, že KGB nemá nič spoločné s Oswaldom a s atentátom na J. F. Kennedyho. Tieto informácie otriasli nielen Angletonom, ale celou CIA. Nosenko podstúpil celú sériu psychických mučení, a bol ilegálne väznení celé tri roky. Nemal ako imigrant žiadne práva, čo však americká ústava nedovoľovala.

Angletonova paranoja narastala, a hon na infiltrovaných agentov KGB v CIA naberal na rozmeroch. Spolu s Golicinom podozrievali až 120 zamestnancov CIA, že spolupracujú s KGB. Nakoniec sa toto číslo zredukovalo na šestnásť, a tak sa Angletonovi "podarilo" zničiť kariéru niekoľkým zamestnancom CIA.

CIA paranoju nakoniec stopla
CIA už toho začala mať plné zuby, a chcela ukončiť vypočúvanie Nosenka. Nakoniec muselo CIA Nosenkovi vyplatiť 30 tisíc dolárov, aby sa verejnosť nedozvedela o praktikách agentúry. Nosenko dostal od CIA navyše aj miesto odborného poradcu.

Bol to koniec paranoika Angletona a jeho pomocníka Golicina. Nový riaditeľ CIA William Colby zistil, že James Angleton ilegálne odpočúval dôstojníkov CIA, ktorých podozrieval so spoluprácou s KGB. Kolosálny hon na "krtkov" skončil. CIA neskôr spočítala aké straty jej špionážna vojna s KGB spôsobila. Boli naozaj obrovské. KGB mal tiež veľké straty v tejto špionážnej vojne, ktorá nemala v histórií tajných službách obdoby. Nikdy ich však nezverejnila. A Angleton?

Ten bol až do svojej smrti presvedčený, že pravdu mal on a CIA to nikdy nepochopila. Keby však ešte žil, určite by ho šokovala správa, ktorú vypracovala CIA po vojne s KGB. Písalo sa v nej, že CIA bola veľmi poškodená úmyselnou operáciou KGB, ktorá mala zničiť chod celej agentúry.

Celú operáciu mal viesť "superkrtko" z KGB a jeho meno bolo - James Jesus Angleton, šéf spravodajskej sekcie CIA! Potvrdila sa tak veta, že vo svete tajných služieb - medzi dvojitými, či trojitými agentmi, alebo prebehlíkmi - nikto nikomu neverí. A kto vyhral špionážnu vojnu? Nikto! Vojna medzi špiónmi pokračuje ďalej.




Je lepšie nevedieť ?

28. dubna 2009 v 21:38



Svet sa stal vďaka internetu viac otvorený a prístupný, avšak niektoré dvere do sveta informácií nám zostali i naďalej zatvorené, alebo úplne uzamknuté.

Každý, aspoň trocha zvedavý človek, by sa rád dozvedel niečo viac aj o takých skutočnostiach, ako sú napríklad fenomenálne kruhy v obilí /crop circle/. Je dokázané, že nie sú výtvorom človeka a ľudských rúk, ba dokonca nie sme schopní vyrobiť ich, ani pomocou najmodernejšej techniky .

Teória, a následne praktická ukážka, keď sa pokúšali predviesť akýsi dvaja muži,- Doug Bower a Dave Chorley, ktorý o sebe tvrdili že tieto obrazce vytvárali aby sa tak zviditeľnili a prilepšili si k dôchodku, skončila naprostým fiaskom. Po asi hodine šliapania obilia a všemožného snaženia sa, sa im nepodarilo vôbec nič. Zlámané a pošliapané steblá, nejasné tvary a okraje, sa nedali rovnat s tym co sa ocakavalo. Pritom sa nejednalo o zložitý obrazec, ktorý dostali za úlohu vytvoriť.




Zložitosť obrazcov je priam fascinujúca, mimoriadne presná, a to aj pri veľkosti
dosahujúcej až 250m v priemere.

K prehnutiu stebiel,prevažne obilných klasov, dochádza asi 2-3 cm nad zemou a nie je spôsobené mechanicky. Podvrh sa dá odhaliť s naprostou istotou. Vytvorené obrazce sú zväčša viacvrstvové, stonky sú poprekladané rôznymi smermi, čím sa zvýrazní ich plastičnosť. Nie sú v žiadnom prípade poškodené a zostávajú rásť aj vo vodorovnej polohe. Energia, čo ich takto bez poškodenia dokáže, v presne určenom smere položiť k zemi, nám doposiaľ nie je známa. Čo, alebo kto tieto obrazce vytvára, oficiálne zostáva taktiež záhadou. Dovolím si tvrdiť, že sú pod inteligentnou kontrolou.

Keď vznikol piktogram v Maldebrote, napísal anglicky vedecký časopis New Scientist ,že tento 56 metrov dlhý piktogram, sa nedá bez pomoci počítača ani len nakresliť, nie to vytvoriť na poli. Tento fraktál, totiž nemôžeme znázorniť a vypočítať ako normálny geometricky vzorec, ale je potrebné ho vytvárať bod po bode. Je známy predovšetkým matematikom, lebo je dôležitým prvkom teórie chaosu. Obdivujem ľudí, ktorí v sebe nájdu toľko odvahy,/a tým i neznalosti veci/a sú schopní prehlásiť, že kruhy v obilí sú výtvorom ich rúk. Možno áno, ale aké..? No jedine také, čo ich už napohľad reprezentujú svojou nedokonalosťou. Stránky s podobnou tematikou samozvaných tvorcov,
som našiel na internete dosť.

Keď v roku 1973 zverejnila NASA výsledky svojich bádaní, uviedla, že všetkých 25 astronautov sa stretlo na svojich misiách s aktivitami UFO. Tiež by sme sa mohli pousmiať a povedať si, že je to len jeden z mnohých a ďalších nezmyslov na túto a podobné témy, ktoré sa rozšírili po svete. Mohli,keby sa nejednalo práve o NASA a oficiálne vyhlásenia astronautov, aj s patričnými dôkazmi zaznamenaných na médiách, ktorých prevažnú časť zaznamenali i rádioamatéri na viacerých miestach sveta.
Celé nahrávky získala aj Ruská KGB.

Na verejnosť sa už dostalo množstvo tajných materiálov, ale s nami to akosi neotriaslo. Sme už takí. Venujeme chvíľu času kým prečítame stránku novín či časopisu a keď ju otočíme, zabudneme...lepšie povedané, prestaneme myslieť. Možno sa zapne náš prirodzený obranný mechanizmus, ktorý sa spusti sám od seba a jednoducho nám nedovolí rozmýšľať nad vecou, ktorá nie je hneď od začiatku jasná,prípadne, -k čomu by bolo sa tým zaťažovať, keď aj tak sa pravdu nedozvieme...?



Čo ale mocné vlády sveta? Čo Amerika , Rusko, Anglicko? Ako sa stavajú k týmto skutočnostiam?

Ako informujú verejnosť? Mala by to byť, vzľadom k tak závažnej skutočnosti, ich povinnosť.

Prečo nechávajú tak dôležitý fakt len pre seba a ľudí v slepote a nevedomosti.?

Jedná sa o celé ludstvo a to má nepochybne právo vedieť, ako ďaleko sa pokročilo v tom či onom výskume, ako sa uzavrel ten či onen prípad a pod.

Na jednej strane sa dá ich mlčanie chápať. Vyhýbajú sa strachu z chaosu a paniky čo by nastala,- nepripravenosťou ľudstva na tak vážny fakt, no na strane druhej, je potrebné pripraviť nás aj na takú skutočnosť, že tu nie sme úplne sami.

Je treba uvažovať aj nad faktom, že raz sa to všetko dostane na povrch a bude nám to predostreté ako blesk z čistého neba a to by mohlo spôsobiť ešte väčší chaos, ak nie poriadny bum.

Kruhy v obilí, patria medzi najväčšie záhady tohto sveta,-záhady, svorne kráčajúce vedľa nás, zahalené tajomstvom neznámej inteligencie.

Autori a tvorcovia, sa nám jedného dňa, ktorý podľa mňa nieje ďaleko, predstavia v celej svojej kráse.

Keď sme zamkli dvere sami pred sebou , niekto iný nám ich otvorí... ten čas sa blíži...




Casablanca

28. dubna 2009 v 15:06 MESTÁ - SVET

Najväčšie a najľudnatejšie mesto Maroka. To charakterizuje dnešné mesto Casablanca. V preklade znamená "biely dom". Rozkladá sa na pobreží Altantiku, v západnej časti Maroka. Casablanca je hospodárske a kultúrne stredisko štátu.

Oblasť dnešnej Casablanky bola cca od 10. storočia pr. Kr. osídlená Berbermi, a to až do 7. storočia n. l. V niektorých dobách toto miesto využívali ako svoj prístav Feničania (7. století pred Kr.) a Rimania (1. storočie pred Kr.). V roku 1755 väčšinumesta zničiloo zemetrasenie. Mesto zrekonštruoval sultán Sidi Mohammed III. (1756-1790), vnuk Moulaya Ismaila a spojenec Georga Washingtona. Mesto pomenoval Dar el Beida (v arabčině Biely dom).
K španielskemu názvu Casa Blanca (Biely dom) prišlo mesto v roku 1781,
kedy sa ho zmocnili Španieli.
Čo sa opaltí vidieť? Mešita Hassana II. - navrhol ju francúzsky architekt Michel Pinceau ako skvost islamskej architektúry 20. storočia. Je to druhá najväčšia mešita na svete hneď po Masjid al-Haram v Mekke. Do vnútornej haly, ktorá je nasmerovaná na Atlantik, sazmestí 25 000 veriacich. Ďalších 80 000 sa môže zhromaždiť na obrovskom dvore. Mešita má najvyšší minaret na svete, meria 210 m, vďaka čomu môžme Mešitu Hassana II. Označiť ako najvyššiu náboženskú budovu na svete. Práce na mešite začali v roku 1986 a dokončená bola v roku 1993, hoci pôvodnýplán bol v roku 1989. Práce sa zúčastnilo 2500 robotníkov a 10 000 remeselníkov, cena je odhadovaná na 500 a 800 miliónov dolárov. Mešita Hassana II. je jednou z mála, do ktorej môžu vstúpiť i neveriaci.


http://bestpage.cz/oddelovace/oddelovac21454KGDF365.gif
/ZOOM/

Datei:Casablanca and Hassan II Mosque.jpg

Soubor:Morocco Africa Flickr Rosino December 2005 82664690.jpgMešita Hasana

File:Hassan II mosque2.jpg

Fichier:Parc de la Ligue Arabe.jpg
Parc de la Ligue Arabe

Archivo:Mahkama Pacha.JPG



Berlín

27. dubna 2009 v 22:09 HLAVNÉ MESTÁ - EURÓPA

Prvá historicky doložená zmienka o Berlíne pochádza z roku 1244. Roku 1451 sa Berlín stáva vládnym mestom brandenburských markgrófov a kurfirstov, 1701 potom hlavným mestom Pruského kráľovstva, 1871 hlavným mestom novo založenej Nemeckej ríše.
Hlavné mesto Nemecka bolo po skončení 2. svetovej vojny v rokoch 1949 až 1990 rozdelené na východný a západný. Roku 1961 bol dokonca postavený Berlínsky múr, ktorý mal východ a západ rozdelovať nielen politicky, ale i fakticky. V roku 1991 došlo opäť k zjednoteniu mesta a Berlín sa tak stal jedným z najväčších miest Európy.
Počas druhej svetovej vojny bola takmer celá jeho polovica zničená a zrovnaná so zemou, napriek tomu sa dochovalo množstvo významných pamiatok. Prvé, čo vás po príchode upúta, je Brandenburská brána, ktorá pripomína, že po 2. svetovej vojne bolo mesto rozdelené na 4 okupačné zóny. Od brány vedú vyhlásené ulice Unter den Linden a Karl-Marx-Allee (prvý socialistický bulvár), ktoré sú hlavnými berlínskymi dopravnými tepnami. Tradičným centrom Berlína je Alexanderplatz, námestie s dominantou televíznou vežou a chrámom Panny Márie. Obchodným, nákupným a kultúrnym centrem mesta je trieda Kurfürstendamm. Pokiaľ vás zaujíma história, zájdete si do Pergamonského múzea alebo Egyptského múzea, kde je uschovaný originál sošky Nefertiti. Odvážnejší môžu navštíviť ja múzeum erotiky. Neprehliadnuteľná je budova Ríšskeho snemu, kde dnes sídli nemecký parlament. Táto budova sa stala symbolom znovuzjednotenia krajiny. Na trávnatom námestí Domplatz sa vypína ohromná katedrála Berliner Dom ukrývajúca ostatky kráľovského rodu Hohenzollernov. Katedrála je postavená v štýle talianskej renesancie a jej pôvodným zámerom bolo zastrašiť veriacich.
Ve stredozápadnom Berlíne sa nachádza významný pamätný kostol cisára Viliama, ktorý bol za vojny zničený, ale stojí dodnes. Stojí tu tiež jeden z najslávnejších obchodných domov na svete - Kaufhaus des Westens, ktorého prevádzka bola zahájená už v roku 1906. Jednou z najvýznamnejších pamätihodností Berlína je zámok Charlottenburg. Počas druhej svetovej vojny hrozila jeho celková devastácia, ale v roku 1950 bolo rozhodnuté o jeho rekonštrukcii. Dnes sa už pýši svojou pôvodnou kráľovskou nádherou a je skutočne veľklkolepou rezidenciou. V Berlíne okrem pamiatok nájdete taktiež množstvo parkov a zelených plôch.
Najrušnejším miestom v Berlíne je Postupimské námestie, kde sa križujú električkové linky,
S-bahn a U-bahn.

http://www.oldstratforduponavon.com/images/germanyflag.gif
GALÉRIA OBRÁZKOV
http://bestpage.cz/oddelovace/oddelovac21454KGDF365.gif
/ZOOM/

Soubor:Cityscapeberlin2006.JPG
Panoráma Berlína


Súbor: Über den Dächern von Berlin.jpg

Súbor:BrandenburgGate FrontatNight June 2004.jpg

Soubor:Berlin Rotes Rathaus 1.jpg
Rotes Rathaus - Červená radnica


Súbor: Schloss Charlottenburg 2005 282.JPG
Schloss Charlottenburg je najväčší existujúci palác v Berlíne.

Súbor: Berlín Reichstag CP.jpg
V Reichstag budove je miesto pre nemecký parlament.

Súbor: Dom Berlín abends (SVZ). Jpg
Berlínsky dóm (evanjelický)

Súbor:2006 Berliner Dom Front.jpg

Súbor: nemecký katedrále a koncert Hall.JPG
Nemecká Katedrála a Koncertná hala

Súbor:Berlin Eiermann Memorial Church.JPG
Ruiny evanjelického kostola cisára Wilhema.

Súbor:Berlin Synagoge Rykestrasse Eingang.JPG
Synagoga

Datei:Berlin Neue Synagoge 2005.jpg
Nová synagoga

Datei: Fernsehturm Weltzeituhr Berlin.jpg
(Berliner) Fernsehturm - Televízna veža

Datei: Oberbaumbrücke mit U-Bahn.jpg

Súbor:Koenigskolonnaden Berlin 1.jpg
Kráľovská kolonáda

Datei:Bodemuseum - Front.jpeg
Bode-Museum

Soubor:Philharmonie 1a.jpg
Berlínská filharmonia

Soubor:BlnHauptbahnhof28.jpg
Berlínské hlavné nádražie

File:Olympicstadium2.jpg
Olympiastadion (Olympijský štadión) z Roku 1936 je stavba zriadená pre letné olympijské hry 1936 v Berlíne.
Modernizovaný bol v rokoch 2000-2004. Dnes je domovským štadiónom futbalového mužstva Bundesligy Hertha Berlín poskytuje miesto pre 74 400 divákov. V júni 2006 bol dejiskom niekoľkých zápasov Majstrovstiev sveta vo futbale.





Zürich

27. dubna 2009 v 22:02 MESTÁ - EURÓPA

Curych – vlajka

Zürich je najväčšie mesto Švajčiarska. Je situovaný v nádherne rozmanitej krajine pri severnom konci Zürišského jazera. Je mestom umenia, obchodu, histórie, ale aj búrlivého nočného života. Mesto, ktoré má prezývku Zureich - príliš bohaté.
Zürich je najväčšie švajčiarske mesto, a s približne 400 tisíc obyvateľmi je považované za najľudnatejšie vo Švajčiarsku. Je hospodárskym a finančným centrom. Svojou vyspelosťou mierne zatieňuje hlavné mesto Bern. Je jedným z najkrajších švajčiarskych miest.
Staré mesto s množstvom impozantných budov sa rozprestiera na oboch brehoch rieky Limmat, ktorá vyteká z jazera a pôsobivo rozdeľuje mesto na dve časti. Most cez rieku ponúka úžasné pohľady na obidve časti. Popri rieke stoja pôvodné cechové domy. Staré mesto je plné štýlových domov zo 16. a 17. storočia. Ukrýva aj viaceré aleje a kostoly. Najkrajšie je prejsť si ho peši, a tak vnímať nielen jeho krásu, ale aj vôňu. A ak sa necháte zlákať čerstvou čokoládou v niektorej z rozkošných kaviarní, aj jeho chuť.
Zürich má viacero pozoruhodností. Typickým znakom mesta je dvojitá veža Katedrály Grossmünster, ktorá bola stavaná v 11. až 13. storočí. Kostol sv. Petra je známy vežou s najväčším ciferníkom v Európe a pýši sa aj piatimi zvonmi z 19. storočia. Je najstarším kostolom Zürichu. Za prehliadku stojí i najkrajší barokový dom Zunfthaus, známy zbierkou keramiky, a cechový dom obchodníkov s vínom. Taktiež ženský kláštor Fraumünster z 13. až 15. storočia s farebnou vitrážou od Marca Chagalla a krásnymi freskami na stenách. Nemenej zaujímavá je radnica, ktorá pochádza z obdobia neskorej renesancie.
Zürich volajú aj mestom umenia, pretože je tu vyše 50 múzeí a galérií, niekoľko divadiel, a koná sa tu veľké množstvo výstav. Viacero múzeí sa venuje regionálnej kultúre, je tu aj múzeum hračiek, dizajnu či múzeum hodín. Vo fantastickom Dome umenia sú vystavené maľby a sochy z celého sveta.
A samozrejme netreba zabudnúť na Zürichsee, Zürichské jazero s vodou, ktorú môžete piť, premávať sa po ňom a aj na promenádach okolo neho, kúpať v ňom...

GALÉRIA OBRÁZKOV
http://bestpage.cz/oddelovace/oddelovac21454KGDF365.gif
/ZOOM/

Fichier:Utliberg Zurich.jpg

File:City of Zürich2.jpg

Datei:Zurich-stadt.jpg

Datei:Zuerich vier Kirchen.jpg

File:Zurich in night1.jpg

Datei:LimmatZurich d.JPG

Fichier:Limmat-Quaibrücke.jpg

Datei:ZürichMünsterbrücke.JPG

Datei:Zürich river.jpg

File:Zuerich ZunfthausMeisen St Peter.jpg

Datei:Ratshaus Zurich.jpeg

File:Limmat.jpg

Datei:Stadthaus Fraumuensterpost.jpg

Datei:Amtshaeuser Bahnhofquai.jpg

Súbor:Zurisee.JPG
Zürišské jazero

Súbor:Opernhaus.jpg
Budova opery v Zürichu

Súbor:ZH CS Paradeplatz.JPG
Hlavná správa Credit Suisse, budova v pozadí je sídlo UBS

File:Bahnhofstrasse Grieder.jpg
Paradeplatz

File:Zürich - Constaffel - Haus zum Rüden.jpg
Constaffel - Haus zum Rüden

Fichier:Stadthaus Fraumuensterpost.jpg
Stadthaus

Ficheiro:Zuerich Johannes-Kirche.jpg

Datei:Zurich-Panorama.jpg
Panoráma



Tajomstvá tajných služieb: KGB (I.časť)

27. dubna 2009 v 15:04

Tajomstvá tajných služieb: KGB (I.časť)


Výbor štátnej bezpečnosti, čiže Komitet gosudarstvennoj bezopasnosti, je doteraz po celom svete známy pod skratkou KGB. Od 50. rokov minulého storočia to bola hlavná sovietska tajná služba. V bývalom Sovietskom zväze mala na starosti špionáž, kontrašpionáž, ale bola tiež sovietskou tajnou políciou. Najväčší nepriateľ KGB bola CIA a západné demokratické krajiny.



KGB
Vznik ruskej tajnej polície sa datuje už od roku 1917, kedy Lenin zlikvidoval cársku výzvednú službu a tajnú políciu. Väčšinu agentov dal popraviť, no časť z nich sa presunula do Všeruskej mimoriadnej komisie pre boj s kontrarevolúciou a sabotážou, skrátene ČEKA. Dalo by sa povedať, že to bola až teroristická organizácia, pretože zabila každého, kto bol podozrivý z kontrarevolúcie.

Už tu by sme mohli hľadať praktiky budúcej sovietskej tajnej služby KGB, ktorá v roku 1954 nahradila Ľudový komisariát vnútorných vecí - NKVD. KGB sa stala veľmi silnou tajnou službou, a obavu z nej mali CIA, FBI, MI5, MI6, a ďalšie tajné služby. Agentom KGB sa totiž podarilo preniknúť do západných tajných služieb, no do ich štruktúr sa to takmer žiadnej nepodarilo.

KGB sa skladal zo 16 hlavných správ, z ktorých boli štyri najdôležitejšie. Prvá hlavná správa Zahraničná spravodajská činnosť mala okrem iného na starosti špionáž vrátane vrážd. Druhá správa bola Vnútorná bezpečnosť a kontrarozviedka a zaoberala sa štátnou bezpečnosťou. Tretia Vojenská kontrarozviedka riadila aj Pohraničnú stráž a ôsma pokrývala Spojenia a šifrovaciu službu - kryptografiu.

Sovietska tajná služba bola naozaj obrovská - v 70. rokoch minulého storočia sa odhadovalo, že v nej na plný úväzok pracovalo až 350 000 ľudí. Najviac ľudí mala Pohraničná stráž, v ktorej bolo asi 175 tisíc vojakov - väčšinou to však boli branci, ktorí si tu odslúžili trojročnú vojenskú službu.

Prečo sa USA báli KGB?
Spojené štáty sa v 70. rokoch stali obeťou najväčšieho zamorenia ploštíc (odpočúvacích zariadení) v histórií tajných služieb. USA a Sovietsky zväz sa v roku 1968 dohodli, že si pre svoje veľvyslanectvá vzájomne poskytnú lepšie budovy.

Sovietske bezpečnostné služby sa obávali odpočúvania pri výstavbe a preto každodenne kontrolovali amerických robotníkov. Na jedného robotníka boli až dvaja bezpečnostní pracovníci. O plánoch stavby vedeli len tí najpovolanejší a boli držané v trezore. Kľúče na miestnosti s trezorom sa pravidelne menili, tak ako číselné kódy na trezore. Na stavebných plánoch neboli označené miestnosti, na aký účel budú slúžiť. Sovietom sa bezpečnosť vyplatila.

Horšie na tom bolo veľvyslanectvo USA v Moskve, pretože Američania nad odpočúvaním Sovietmi nemysleli. Plány stavby neboli vôbec utajené. Boli v nich vyznačené miestnosti na čo sa budú používať, a dokonca "nezabudli" vyznačiť kanceláriu veľvyslanca a šifrovaciu miestnosť. KGB to samozrejme maximálne využil.

Američania začali po čiastočnom dokončení budovy preverovať, či sa sovietskej tajnej službe náhodou nepodarilo "napichnúť" budovu. Čuduj sa svete - podarilo! Budova veľvyslanectva bola totiž jednou veľkou anténou KGB! To však nebolo všetko. Agenti KGB do betónu ešte primiešali tisíce odpočúvacích ploštíc a iných elektronických "hračiek". Americkej CIA sa tak vôbec nepodarilo identifikovať všetky odpočúvacie zariadenia, a ministerstvo zahraničia sa muselo uskromniť s menšou budovou. Rozostavané americké veľvyslanectvo sa muselo kompletne prebudovať.

Toto je len špička ľadovca toho, čo sa sovietskej KGB podarilo vyparatiť západným štátom. V ďalšej časti o KGB sa dozviete, ako medzi sebou CIA a KGB súperili, ale aj o legendárnych agentoch KGB, ktorí zmenili tvár tajných služieb vo svete.



Prvenstvo na severnom póle – nevyriešená záhada

26. dubna 2009 v 22:02

Prvenstvo na severnom póle - nevyriešená záhada


Zaujímavé bolo kedysi objavovanie neznámych zemí, oblastí alebo území. Cestovanie v minulosti nebol len koníček ako je tomu teraz, ale aj náročná práca, cesta za slávou a nesmrteľnosťou.
Každý cestovateľ sa chcel do dejín zapísať tak,
aby sa na neho nikdy nezabudlo.


Takýto sen snívali aj polárnici pred sto rokmi, muži, ktorí chceli byť prvý na severnom póle. Dodnes je to však nevyriešená záhada, pretože nikto naisto nevie, kto bol vlastne prvý na severnom póle. Kým o južnom póle to vieme s určitosťou povedať - prvý tam bol Roald Amundsen v roku 1911, o dobytie severného pólu sa vedú stále polemiky.

Prvenstvo sa vraj delí medzi troch cestovateľov. Boli nimi traja Američania - polárnik Frederick Cook, ktorý tam vraj bol v roku 1908, potom Robert Peary, ktorý tvrdil, že tam bol prvý v roku 1909 a nakoniec ešte Richard Byrd, ktorý letel k pólu lietadlom a vraj ho dosiahol v roku 1926. Kde sa však traja bijú spravidla vyhráva štvrtý!

Určite si dávate otázku, ako je možné, že to nikto z určitosťou nevie, však? Pokúsime sa vám rozpovedať polárny príbeh vo viacerých verziách a môžete sa prikloniť na stranu Cooka, Pearyho, Byrda alebo najpravdepodobnejšieho polárnika, ktorý severný pól určite dobyl.


Polárnik Frederick Cook sa označil za prvého človeka na severnom póle a dosiahol ho vraj 22. apríla 1908. Cooka ako prvého človeka na severnom póle však spochybnil americký odborník Robert Bryce. Tejto problematike sa už venuje niekoľko rokov a napísal dokonca aj knihu o dobývaní severného pólu.

Bryce má viacero dôvodov na to, aby Cooka označil za klamára. V roku 1990 sprístupnili jeho denník, ktorý obsahoval protichodné tvrdenia, čo, kde a kedy robil. Dokonca dátum, ktorý označil dňom dosiahnutia pólu bol v rozpore s tým, čo v ten deň robil. Bryceho domnienky potvrdil aj Michael Robinson z Hartfordskej univerzity, ktorý tiež napísal knihu o tejto polárnej záhade.

Robinson spochybnil fotografie, na ktorých má byť severný pól, pretože také podľa neho mohol urobiť aj niekde inde. Cookovi chýbal aj hĺbkomer, čo je vlastne najspoľahlivejší nástroj pri dokazovaní severného pólu. Cook tvrdil, že hĺbkomer nemal preto, lebo by bol veľmi ťažký. Veľmi slabá výhovorka.

Mimochodom už dávnejšie sa odhalilo iné Cookove klamstvo. Tvrdil, že ako prvý zdolal horu Mount McKinley a to v roku 1906, ale neskôr sa zistilo, že jeho fotky sú urobené z iného bezvýznamného vrcholu vzdialeného šestnásť kilometrov od tejto hory. Frederick Cook chcel niečo dosiahnuť, ale dosahoval to len pomocou klamstva.


O necelý rok americký polárnik Robert Peary tvrdil, že dosiahol severný pól - ako prvý. Písal sa rok 1909 a táto správa mala za následok to, že Roald Amundsen, ktorý sa chystal dobyť severný pól, sa radšej rozhodol, že skúsi šťastie na južnom póle, pretože nechcel byť len "druhý" na tom severnom.

Pearyho ako prvého človeka na severnom póle však tiež spochybňuje odborník Bryce. Peary uvádzal vo svojich denníkoch až neuveriteľnú rýchlosť, akou sa k severnému pólu presúval. Dokonca počas posledných piatich dní tvrdil, že za deň zdolal 41 kilometrov, a pritom na nohách v tom čase už nemal väčšinu prstov. Odumreli mu kvôli rozsiahlym omrzlinám.

Peary na rozdiel od Cooka síce hĺbkomer mal, ale bol mu úplne na nič, pretože fungoval len do hĺbky niečo viac ako 400 metrov. Ako odborníci zistili neskôr, Peary i Cook nevedeli vôbec pomocou uhlomeru vypočítať zemepisnú polohu. Pearyho dôkazy o dosiahnutí severného pólu dokonca v roku 1911 spochybnil aj Kongres USA. Dostal sa vraj len do vzdialenosti 160 kilometrov od severného pólu.


Tretí Američan - Richard Byrd sa tiež označil za prvého, ale až v roku 1926. Cez severný pól preletel, ale tento prelet nemal dostatočne potvrdený, a podľa všetkého ho minul. Potvrdil to aj jeho denník, ktorý v roku 1996 sprístupnili v americkom štáte Ohio ostatným odborníkom. Byrd klamal, tak ako pred ním dvaja jeho krajania.

Na severnom póle sa nakoniec ako prvý ocitol Roald Amundsen, ktorý to na začiatku vzdal kvôli Pearymu, ktorý vyhlásil, že tam bol prvý. Napokon bol to Amundsen, ktorý sa práve kvôli Pearyho vyhláseniu obrátil na juh, a pokoril tak južný pól. Predbehol tak svojho rivala Roberta Scotta, ktorý aj napriek tomu, že na južný pól vyrazil skôr, dorazil tam až ako druhý, ale už nikdy sa odtiaľ nevrátil. Keď prišiel na južný pól a dozvedel sa, že Amundsen ho predbehol, na druhý deň sa v zlom psychickom stave vydal na spiatočnú cestu. Z päťčlennej Scottovej výpravy nakoniec nik neprežil. O osem mesiacov neskôr ich mŕtve
telá našla záchranná expedícia.

Roald Amundsen skutočne preukázal to, že na severnom póle bol. Dostal sa tam vzducholoďou Norge 12. mája 1926. Na palube vzducholode bol aj taliansky konštruktér a pilot vzducholodí Umberto Nobile a Američan Lincoln Ellsworth, ktorý túto cestu financoval.

Aj keď viacero expertov na túto problematiku ako prvého človeka na severnom póle označilo nórskeho polárnika Roalda Amundsena, pravdu o prvom človeku v tomto kúte sveta sa asi nedozvieme. Každému z týchto štyroch polárnikov sa však podarilo to, o čo sa vlastne pokúšali na začiatku. Všetci chceli, aby ich mená boli zapísané do histórie,
a to sa im aj vlastne podarilo. O každom z nich sa bude ešte dlho hovoriť.



Kráľovná Viktória

26. dubna 2009 v 14:22

Kráľovná Viktória, stelesnenie zlatých čias impéria



Devätnáste storočie bolo nie len storočím pary. Patrilo aj britskej kráľovnej Viktórii. Na tróne sedela 64 rokov a stala sa panovníčkou ríše takej rozľahlej, že nad ňou nezapadalo slnko. Do pamäte Britov sa toto obdobie vrylo ako zlaté časy. Británia bola pánom sveta, prosperovala, rástla.


Viktória k tomu pridala svojské ingrediencie - kult rodiny, prudérnosť, okázalú stredostavovskú morálku. "Tá prekliata mravnosť privedie všetko do záhuby," reptal jeden z premiérov, lord Melbourne.
Bola Viktória (1837-1901) taká nudná a nezábavná matróna? Denník, ktorý si viedla po celý život, svedčí, že nie. Ako mladé dievča tancovala, zabávala sa a aj neskoršie zápisky prezrádzajú, že išlo o živú osobu.
Obrázok malej bacuľatej panovníčky v strohých čiernych šatách, s bielym čepcom na hlave a zachmúrenou tvárou vznikol po smrti jej milovaného manžela, princa Alberta. Zomrel po 21 rokoch manželstva na týfus (1861). Za ten čas svoju manželku a zároveň aj sesternicu naučil vládnuť a splodil s ňou osem detí, ktoré prišli na svet v priebehu 17 rokov. Viktória ho milovala a po Albertovej smrti upadla do depresie. "Ako to, že ďalej žijem, keď som bola svedkom toho, čo som zažila. Ja, ktorá som pocítila tie požehnané paže, ktoré ma objímali v posvätných nočných hodinách, keď na svete akoby sme boli len
my a kedy nás nič nemohlo odlúčiť."
Na viac ako 10 rokov sa stiahla. Až jej obľúbený predseda vlády Benjamin Disraeli dosiahol, že sa postupne vrátila do verejného života. Smútok nosila až do smrti a s Albertom sa nikdy úplne nerozlúčila - stále zamestnávala jeho komorníkov, ktorí každý večer rozostlali jeho posteľ, ráno vymyli nočník, v skriniach viseli jeho šaty.
Viktória bývala aj iná. Keď sa ako 16-ročná zoznámila s nemeckým bratrancom Albertom, dievča štíhle ako prútik prekypovalo životom. "Je veľmi pekný a má krásne oči. Keď ho vidím, srdce mi búši," zapísala si.
Na trón nastúpila už keď mala 18 rokov hoci pri narodení (1819) nestála ako prvá v nástupníctve. Ani jeden z jej strýkov však nepriviedol na svet legitímneho nástupníka. O šiestej ráno ju 20. júla 1837 zobudila matka: "Povedala mi, že prišiel arcibiskup canterburský a lord Cunningham a že by so mnou chceli hovoriť. Vstala som z postele a išla som do obývačky, len tak v župane, sama a prijala som ich. Lord ma vyrozumel, že môj nebohý strýko - kráľ už nežije a v dôsledku toho ja som teraz kráľovnou,"
napísala si do denníka.
Neprekvapilo, že si Viktória vybrala za muža Nemca. Pochádzal odtiaľ celý kráľovský rod a nemčina bola jej prvým jazykom, ktorý občas používala pri rozhovoroch s ministrami. Spočiatku podliehala vplyvu ministerského predsedu lorda Melbourna a manžela, ktorý mnohé spravoval, keďže manželka rodila. Keď Albert zomrel, Viktória do politiky už príliš nezasahovala a venovala sa skôr charite a dobročinnosti. Rozrastanie ríše akoby už išlo trochu mimo nej, v Indii nikdy nebola, hoci ju vymenovali za indickú cisárovnu.
Uspokojila sa s tým, že vyskúšala karí korenie a mala indického sluhu Abdula Karima. Tento učiteľ rečí si kráľovnú získal a podľa mnohých s ňou manipuloval. Podobne ako jeho škótsky predchodca John Brown, horár zo zámku Balmoral, ktorý si Viktória s Albertom vo vrchovine nechali postaviť. O Brownovi a cnostnej kráľovnej sa dokonca špekulovalo, že je medzi nimi viac ako priateľstvo. V čase najhlbšieho smútku Viktória obľúbená nebola, zmenilo sa to na sklonku jej života. Počas diamantových 60. osláv nástupu na trón v Londýne pripravili Viktórii obrovskú oslavu. Ľud kráľovnú považoval za dôstojnú, spravodlivú a milosrdnú, čo boli vlastnosti, ktoré väčšina jej predchodcov i následníkov nemala.
Zahraničnú politiku ovplyvnila Viktória sobášmi svojich detí, ktoré sa rozpŕchli po európskych kráľovských a šľachtických dvoroch. Jej dcéra, princezná Viktória Adelaida Maria Luisa si zobrala pruského princa Fridricha Vilhelma, ktorý sa stal cisárom nemeckej ríše. Kráľovná Viktória sa stala matkou modernej konštitučnej monarchie, v ktorej je panovník ceremoniálnou postavou a moc patrí parlamentu. Nad monarchiou sa začalo zmrákať krátko pred jej smrťou, Briti sa museli pustiť v Afrike do vojny s Búrmi. Viktória sa vo veku 81 rokov pobrala za milovaným Albertom. Na trón nastúpil jej pôžitkársky syn, milovník žien a luxusu. Zlatá viktoriánska éra sa skončila.


Soubor:The Young Queen Victoria.jpg
Portrét mladej královny Viktorie

File:Queen Victoria by Bassano.jpg
Kráľovná Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska, cisárovna Indie

Soubor:Victoria.memorial.london.arp.jpg
Pamätník kráľovnej Viktórie pred Buckinghamským palácom



Švédska kráľovná KRISTÍNA

25. dubna 2009 v 11:16

Rebelujúca kráľovná: Umenie šírila aj kradla

Nebola žiadna krásavica, no vôbec ju to netrápilo. Stála na čele európskej veľmoci, vládnuť však nechcela a napokon sa trónu dobrovoľne vzdala.



Švédska kráľovná KRISTÍNA, ktorá patrila k najvzdelanejším ženám sveta, mala totiž iné túžby.

V apríli 1689 zažil Rím veľkolepý ceremoniál. Vystrojil ho kardinál Decio Azollini, bohatý muž, vplyvný politik a v posledných rokoch najbližší dôverník bývalej švédskej kráľovnej, ktorá niekoľko dní predtým zomrela. Hoci sa jej vždy snažil splniť každé želanie, jej poslednú vôľu, pochovať ju do jednoduchého hrobu a bez okázalostí, neuposlúchol. Zariadil, aby sa miestom posledného odpočinku niekdajšej panovníčky stala Bazilika svätého Petra a uloženie jej pozostatkov v hlavnom chráme rímskokatolíckej cirkvi sprevádzal honosný obrad. Vôbec neprekážalo, že pre jej spôsob života ju považovali za hriešnicu, šlo predsa o obrovskú symboliku. Kristína bola totiž dcérou protestantského kráľa, ktorý práve proti katolíkom viedol vojny, no ona na ich vieru neskôr konvertovala.

Záchrankyňa impéria

Gustáv II. Adolf patril medzi najuznávanejších a najschopnejších panovníkov a vojvodcov. Svojou politikou a víťaznými ťaženiami na európskych bojiskách vytvoril v 17. storočí z chudobného a zaostalého Švédska štát, ktorý sa zaradil medzi veľmoci. Trápilo ho však, že impérium nebude mať komu odovzdať. Jeho manželstvo s Mariou Eleonorou Brandenburskou bolo totiž dlho bezdetné. Niežeby potomka nemohli splodiť, no prvé dve deti sa narodili mŕtve a tretie, dcéra, zomrelo po niekoľkých mesiacoch. Napokon sa však v decembri 1626 predsa len zo štokholmského kráľovského zámku ozvali čestné delové salvy, oznamujúce narodenie princa a následníka trónu.

Bol to však omyl, kráľovná nepriviedla na svet chlapca, ale dievča. Zovňajškom bábätka sa dokonca nechali zmiasť aj skúsené pôrodné baby. Dieťa malo totiž neobyčajne hrubý hlas, telo pokryté tmavými chlpmi a vonkajšie pohlavné orgány také výrazné, že pripomínali penis. Pravdu zistili až po niekoľkých hodinách, a kým kráľ ju prijal pokojne, kráľovná reagovala hystericky. Udalosť sprevádzajúca pôrod ovplyvnila aj neskorší vzťah matky k dcére. Hoci bola Kristína jediným a vytúženým dieťaťom, vraj ju nenávidela.

Na druhej strane Gustáv Adolf sa tešil, že vôbec nejaký potomok prišiel na svet a prikázal, aby princeznú vychovávali ako chlapca. Niekoľko mesiacov po jej narodení vydal aj dekrét, ktorý nariaďoval, že ak sa im už nenarodí syn, tak na švédsky trón má po jeho smrti zasadnúť práve Kristína.

Celý otec

V roku 1630 sa Gustáv Adolf vydal na čele svojich armád na vojnovú výpravu do Európy. Princezná, ktorá na otcovi lipla, niesla jeho neprítomnosť ťažko, a keď v decembri 1632 prišla do Štokholmu správa, že pred mesiacom v bitke pri Lützene padol, bol to pre ňu šok. Zároveň vstúpil do platnosti dekrét a ona sa, ako šesťročná, stala kráľovnou. "Bola som malé dieťa a nedokázala som rozlišovať medzi svojím nešťastím a šťastím. Na jednej strane som prišla o milovaného otca, na druhej strane bolo okolo mňa zrazu veľa ľudí, ktorí mi blahoželali a bozkávali ruku. Bola som smutná a nadšená zároveň," napísala po mnohých rokoch. Oficiálne sa síce stala švédskou panovníčkou, no keďže nebola plnoletá, vládol namiesto nej regent.

Kristíne v tom čase nebolo čo závidieť. Žiaľ za otcom znásobovalo správanie matky. Tá sa so smrťou manžela nedokázala vyrovnať, a keď rakvu s jeho telom priviezli do Štokholmu, uložila ju do svojej spálne. Až po takmer dvoch rokoch súhlasila, aby telesné pozostatky panovníka pochovali. Potom zase trvala na tom, aby v jej komnate zahalenej čiernymi závesmi a so zatemnenými oknami bola po celý čas spolu s ňou aj dcéra. Kristína sa dostávala von iba vtedy, keď mala vyučovanie. Nielen preto sa však rada vzdelávala.

Bola mimoriadne nadaná a učila sa rýchlo. Ako dvanásťročná dokázala konverzovať v gréčtine, latinčine, vo francúzštine, v nemčine, holandčine, španielčine a taliančine. Milovala matematiku, filozofiu, dejepis a náboženstvo. Okrem toho ju učili jazdiť na koni, loviť, šermovať a strieľať, od dvorných dám si zase osvojovala pravidlá dvorskej etikety. Všetko zvládala priam bravúrne a napriek tomu, že údajne nespávala denne viac než tri hodiny, bola stále veľmi čulá.

No ako si dospievajúca Kristína potrpela na vzdelanie, o svoj zovňajšok veľmi nedbala. Najradšej si vraj obúvala mužské topánky, a kým dvorným dámam obliekanie a úprava bežne trvali pár hodín, ona bola so všetkým hotová za niekoľko minút. Ani inak však Kristína nebola veľmi príťažlivá, podľa dobových svedectiev pripomínala skôr muža. Nebola pekná, v tvári sa vraj veľmi podobala na otca a dokonca mierne zarastala. Postavu mala zavalitú a následkom zranenia z detstva krívala, jedno rameno mala o čosi nižšie než druhé. Všetci však obdivovali jej oči, ktoré mala veľké a tmavé. Ani tie však neboli bez chybičky, odmalička bola krátkozraká.

Umenie šírila aj kradla

V roku 1644 sa osemnásťročná Kristína konečne mohla ujať panovníckych povinností. Štátnu radu a šľachtu však nová kráľovná neraz privádzala do zúfalstva. O všetkom chcela rozhodovať sama bez toho, aby sa radila, navyše bola tvrdohlavá a štátnu kasu doslova nivočila. Peniaze nemíňala na oslavy, hostiny či parádu, ale chcela nimi krajinu skultúrniť. Založila univerzitu a do Švédska pozvala mnohých učencov, filozofov a vedcov. Jedným z najznámejších bol francúzsky filozof a matematik René Descartes. Stretávala sa s ním každý deň a ich učené dišputy sa začínali už ráno o piatej. Slávny mysliteľ takéto pracovné nasadenie nevydržal. Jeho chatrné zdravie, ktorému neprospela ani chladná severská klíma, po štyroch mesiacoch vypovedalo a v Štokholme napokon skonal.

Túžba po vzdelávaní a kultúre viedla Kristínu aj k nie veľmi čestným krokom. Na sklonku tridsaťročnej vojny, krátko pred uzavretím prímeria, vyslala švédske jednotky do Prahy, aby jej priviezli cenné umelecké zbierky cisára Rudolfa II. Korisť, ktorú takto získala, skutočne stála za to. Približne päťsto obrazov od Leonarda, Raffaela, Tiziana, Michelangela, Boscha a ďalších slávnych maliarov, desiatky sôch, plné debny zlata a diamantov a v neposlednom rade tisícky kníh, medzi ktorými nechýbala sni slávna Diablova biblia (Codex Gigas). Väčšina z tohto lupu je vo Švédsku dodnes.

Rozlúčka s domovom

Čím bola staršia, tým viac jej okolie a najmä štátna rada dávali najavo, že by mala pomýšľať na vydaj. To však bol problém, v otázkach citov a vzťahov bola Kristína veľmi chladná a muži ju priťahovali skôr po stránke duchovnej. Bol to sprievodný znak doby, len s nimi sa totiž mohla rozprávať na intelektuálne vyššej úrovni.

Jediný, s ktorým sa zblížila aj citovo, bol jej bratranec Karol Gustav. To však bolo ešte v detstve a v puberte ich vzťah ochladol. V čase jej vládnutia sa zase špekulovalo o tom, že by sa mohla zosobášiť so šľachticom Magnusom Gabrielom De la Gardie, s ktorým sa zblížila. Ani z tohto vzťahu však nebolo nič. Napokon Kristína rezolútne vyhlásila, že vydávať sa v žiadnom prípade nemieni. Mala totiž iné plány, na ktorých pracovala už niekoľko rokov.

Tie súviseli s jej príklonom ku katolíckej viere, ktorá ju fascinovala čoraz viac. Bola presvedčená, že je bránou do sveta umenia a vedy. Vo Švédsku bol však štátnym náboženstvom protestantizmus a prestup ku katolíkom sa trestal smrťou. Kráľovná aj toto napokon vyriešila a celkom svojsky. Za svojho nástupcu na tróne stanovila bratranca Karola Gustava a sama v júni 1654 abdikovala a opustila krajinu. "Motívom je moja láska k vede a umeniu, ktorým sa chcem venovať. Časom však spoznáte aj pravý dôvod môjho počínania," oznámila ríšskej rade. Do očí sa jej vraj pritom tlačili slzy.

Švédsko opustila na koni, na hraniciach s Dánskom si Kristína odstrihla dlhé vlasy, prezliekla sa do mužských šiat a v preoblečení pokračovala ďalej.

Opäť kráľovnou?

Na katolicizmus konvertovala najskôr tajne v Bruseli a v roku 1655 aj verejne v Insbrucku. Odtiaľ už viedla jej cesta k pápežovi Alexandrovi VII., ktorý ju netrpezlivo očakával. To, že sa dcéra protestantského kráľa rozhodla vstúpiť do lona katolíckej cirkvi, považoval za najväčší triumf. Do Ríma prišla Kristína na Vianoce 1655 na bielom koni a v zlatom sedle. V uliciach zneli fanfáry, čestné salvy a ovácie tisícov ľudí. Dostalo sa jej pocty, o akej dovtedy žiadna žena nemohla ani len snívať. Bola osobným hosťom pápeža a smela s ním pri večeri zasadnúť k jednému stolu.

Hlava rímskokatolíckej cirkvi však zakrátko zistila, že v osobe Kristíny získala síce cenný skalp, no rozhodne nie poslušnú ovečku. Exkráľovná totiž do kostola prakticky vôbec nechodila, porušovala pravidlá správania i obliekania a zapájala sa najmä do politického a kultúrneho života. Netajila sa dokonca ambíciou stať sa neapolskou kráľovnou. Podporu chcela získať vo Francúzsku, kde ju s veľkou slávou prijal Ľudovít XIV. a ponúkol jej na užívanie kráľovský zámok vo Fontainebleau. Tam došlo k tragédii. Kristína udržiavala milenecký vzťah s markízom Giovannim Monaldeschim a práve v tom čase sa dozvedela, že

ju podvádza. Pozvala ho teda do zámku a tam ho údajne dala zavraždiť. Keď sa o tom dozvedel Ľudovít XIV., odkázal jej, aby navždy opustila Francúzsko.

Tichý odchod

Dvakrát sa ešte vrátila do Švédska, vždy však iba nakrátko. Napokon sa natrvalo usadila v Ríme. V paláci Riaro mala všetko, čo potrebovala. Umelecké zbierky, akými sa v tom čase v Európe nemohol nikto pochváliť, vlastné služobníctvo, koncertnú sálu i orchester. Do politiky už aktívne nevstupovala, viedla rozsiahlu korešpondenciu s viacerými štátnikmi, kniežatami, ale aj umelcami a učencami a v ostatných rokoch života sa venovala písaniu autobiografie. Sužovaná chorobami napokon 19. apríla 1689 v spánku ticho zomrela.


Soubor:Cristina di Svezia (1626-1689) - Incisione di Quillet.jpg

Soubor:Sébastien Bourdon-Christina of Sweden 1653.jpg
Jazdecký portrét královny Kristýny od Sebastiena Bourdona z roku 1653

Fichier:Swedish queen Drottning Kristina portrait by Sébastien Bourdon stor.jpg