Červen 2009

Frida Kahlo

28. června 2009 v 19:44


Za jej diela dnes platí Madonna milióny dolárov, o jej živote natočili hollywoodsky trhák. Búrliváčka a mexická legenda FRIDA KAHLO je päťdesiatpäť rokov po smrti maliarskou ikonou.

Osud klopal na Fridine dvere niekoľkokrát a nasmeroval jej dráhu už pred jej narodením. Magdalena Carmen Frida Kahlo y Calderón prišla na svet 6. júla 1907 v La Casa Azul (Modrý dom) na predmestí Mexico City ako tretie dieťa Guillerma Kahla (nemeckého prisťahovalca, ktorý si zmenil meno) a jeho druhej manželky Matilde Calderón y Gonzales. Už pár dní po jej počatí osud prvýkrát rozhodol - Frida prišla na svet s vrodeným rázštepom chrbtice. V šiestich rokoch prišla druhá rana osudu. Detská obrna. Výsledok bol zlý. Oslabená chrbtica i pravá noha. Kvôli nej nosila potom celý život nohavice alebo dlhé sukne.

Pán Kahlo bol úspešným fotografom a Frida, ktorú mal rád, mu často pomáhala vo fotoateliéri. Zapísal ju do jednej z najlepších mexických škôl, v ktorej študovalo iba 35 dievčat. Frida sa chcela stať lekárkou. Dievča s matkou veľmi nevychádzalo, otec jej rozumel najlepšie. Asi preto, že sám trpel epilepsiou a návalmi depresie a aj jeho dcéru mali intenzívna bolesť a utrpenie sprevádzať celý život.

Zmrzačená

Sedemnásteho septembra 1925 osud u Fridy zaklopal po tretí raz. Autobus, v ktorom sa vracala zo školy, sa zrazil s električkou. Zlomený stavec, hrudná kosť, polámané rebrá, panva, jedenásťnásobná zlomenina pravej nohy, ktorá bola zároveň pomliaždená a vykĺbená... Navyše jej kus železa prerazil brucho a prepichol maternicu. Osemnásťročná dievčina ostala pripútaná na lôžko dlhé tri mesiace. Aby nemyslela na bolesť a nenudila sa, otec jej venoval svoje olejové farby a štetce a na špeciálne uspôsobenom stojane začala poležiačky maľovať. Hlavne samu seba: "Maľujem autoportréty, pretože som často veľmi opustená, pretože ja som osoba, ktorú poznám najlepšie." Brala to smrteľne vážne. "Pred malou chvíľou som bola ešte dieťa, ktoré vošlo do sveta farieb, ťažkých a reálnych foriem. Hádať, čo sa v ňom skrýva, bola iba hra. Teraz žijem na planéte bolesti, priehľadnej ako ľad, a je to, ako keby som sa naučila všetko v jedinej sekunde," napísala v liste rok po nehode.

V roku 1928 sa Frida zotavila zo svojich zranení tak, že mohla viesť normálny život a vrátiť sa k starým priateľom, ktorí už chodili na univerzitu. Cez nich sa spoznala s uznávaným maliarom Diegom Riverom, ktorý bol starší o vyše dvadsať rokov. Keď videl jej práce, povzbudzoval ju, aby sa maliarstvu venovala profesionálne. Neostalo len pri tom. Vzali sa 21. augusta 1929. Otec síce Fridu varoval, že Diego je prevtelený diabol, tvrdohlavo si však šla za svojím.


frida kahlo

Potraty, politika a nevera

Mexikom vo Fridiných časoch zmietala revolúcia. Intelektuáli a umelci, Frida a Diego medzi nimi, boli prirodzenými ľavičiarmi. Rivera síce opustil komunistickú stranu v dvadsiatych rokoch, ale patril k jej sympatizantom, Frida do nej vstúpila v roku 1928. Začiatkom dvadsiatych rokov Diego dostával zákazky na monumentálne fresky, ktoré boli v móde, ale neskôr ho mexický prezident od týchto zákazok odstavil, a tak sa obaja presťahovali do Spojených štátov. Rivera dúfal, že tam nájde viac klientov. V roku 1930 Frida otehotnela, ale následky nehody sa prejavili a musela ísť na potrat. O dva roky neskôr opäť otehotnela, rozhodnutá nechať si dieťa stoj čo stoj a ísť na cisársky rez. Potratila však. To, či Frida naozaj tak túžila mať dieťa, nie je až také jednoznačné. Veď pri druhom tehotenstve jej lekári odporúčali pokoj na lôžku a ona sa začala učiť šoférovať!

Keď sa roku 1934 vrátili do Mexika, politická situácia bola priaznivejšia. Horšie to bolo v ich súkromí. Hneď nasledujúci rok Frida prichytila svojho muža pri nevere - so svojou sestrou! Samozrejme, Diego, o ktorého sexuálnej výkonnosti sa tradovali legendy a bol známym sukničkárom, jej nebol nikdy verný, ale toto bolo aj na výstrednú maliarku priveľa. Odsťahovala sa a premýšľala o rozvode. Odplatou mali byť jej vlastné mimomanželské aférky s mužmi, ale aj so ženami.

Fľaša denne

V roku 1936 sa Frida angažovala pri presadzovaní politického azylu pre Leva Trockého, ktorého na tlak Moskvy vyhostili z Nórska. Anarchista Trocký s manželkou bývali u Fridy a Diega a Frida starnúceho revolucionára zviedla. Trocký ju zoznámil s významný francúzskym surrealistom Andrém Bretonom, ktorý jej pomohol s prvou výstavu za hranicami. Tú usporiadal newyorský obchodník s umením Julien Levy. Výstava mala veľký úspech, polovicu obrazov predala a získala zákazky. Tým aj finančnú nezávislosť. V roku 1939 odchádza na Bretonovo pozvanie do Paríža, kde jej zorganizujú výstavu. Paríž ju však neočaril a surrealisti sa jej zdali priveľmi intelektuálski a snobskí. Kahlo sa po skončení výstavy vrátila do Mexika a odsťahovala sa od manžela k rodičom. Na Riverovo naliehanie sa ešte v ten istý rok rozviedli.

Rok 1939 bol pre Fridu jeden z najzložitejších a najťažších aj pre nezhody a rozvod s Diegom. Začala doslova chľastať - denne stiahla fľašu tvrdého alkoholu. "Pijem, pretože chcem utopiť svoje žiale, ale tie prekliate veci sa naučili plávať," vyjadrila sa.

Na radu lekára

Pre Fridu a Diega platilo staré známe - ani spolu, ani bez seba. Fridina chatrná telesná schránka trpela a jej lekár a blízky priateľ Leo Elloeser odporúčal, aby sa znovu vzali. Fride napísal: "Diego ťa veľmi miluje a ty ho tiež miluješ. To je dobrý dôvod a, navyše, ty vieš lepšie než ja, že má okrem teba dve veľké lásky: maliarstvo a ženy. Nikdy nebol a nikdy nebude monogamný." Diego sa s Fridou oženil koncom roku 1940 v deň svojich 54. narodenín ešte raz. Frida mala vtedy iba dve podmienky - že bude finančne nezávislá a že už nebudú mať sex. Vo svojej autobiografii sa ako manžel Diego hodnotí takto: "Našiel som veľmi málo toho, čo by sa dalo povedať v môj prospech. Čím viac som nejakú ženu miloval, tým viac som túžil ju zraňovať. Frida bola iba najviditeľnejšia obeť tohto odporného zvyku."

Ona si však myslela opak. "Nemôžem o Diegovi hovoriť ako o svojom manželovi, pretože tento termín je vo vzťahu k nemu absurdný. Nikdy nebol a nikdy nebude ničí manžel."

Frida o Diegovi napísala aj toto: "Možno sa očakáva, že budem lamentovať nad tým, ako som musela trpieť s mužom ako Diego. Ale nemyslím si, že brehy rieky trpia, lebo nimi preteká rieka, a ani že zem trpí tým, že na ňu padá dážď, či atóm tým, že uvoľňuje svoju energiu."

Tridsaťpäť operácií

Maliarkina popularita rastie, dostáva ceny, pozývajú ju do porôt a dokonca začína učiť. Zatiaľ čo sa jej umelecky darí, jej zdravie sa zhoršuje. Podstupuje množstvo operácií (spolu ich absolvovala až 35!), musí nosiť oceľový korzet.

Mnohé z nich však vôbec neboli potrebné. Jej lekár a priateľ Leo Eloesser bol presvedčený, že sa často dala operovať len preto, aby získala pozornosť svojho okolia a špeciálne Diega. Niet pochýb o tom, že ním bola posadnutá. Niekoľkokrát sa pokúsila o samovraždu a väčšinu svojho dospelého života bola závislá od alkoholu a drog.

Ku koncu ju čakal vozík, amputácia nohy, a rovnako ako na začiatku svojej kariéry bola na jej konci pripútaná na lôžko a maľovala poležiačky. Technická úroveň jej posledných malieb sa mimoriadne zhoršila. Veď bola pod vplyvom drog a v podstate už takmer nemohla maľovať.
V lete 1954 dostala Frida zápal pľúc, z ktorého sa už nedostala. Zomrela 13. júla 1954 v Casa Azul. Oficiálnou príčinou smrti bol síce zápal pľúc, ale mnohí ju podozrievali, že zomrela na úmyselné predávkovanie. Posledný zápis v jej denníku znel: "Dúfam, že koniec je radostný, a dúfam, že sa nikdy nevrátim."

Jej rakvu vystavili v Paláci umení v hlavnom meste Mexiku, a keď komunisti trvali na tom, že jej rakvu zahalia do červenej zástavy, bol z toho celonárodný škandál. Podľa Fridinho želania ju spopolnili a urnu vystavili v jej rodnom dome La Casa Azul, ktorý premenili na galériu.

Fridu znovu "objavili" v sedemdesiatych rokoch a jej kult sa naplno rozvinul v deväťdesiatych, keď na aukcii za jej obraz ponúkli milión dolárov. Aj vďaka tomu, že ju začala vášnivo zbierať speváčka Madonna, ktorá sa "stotožnila s jej bolesťou a smútkom". Dnes Fridine plátna prekonali hranicu desiatich miliónov dolárov, čím sa Kahlo zaradila do jednej ligy spolu s Picassom, Pollockom a Warholom.

OBRAZY:

Frida Kahlo: Self-Portrait with Thorn Necklace and Hummingbird
Frida kašľala na ideál krásy, bola pyšná na zrastené obočie i tmavé fúziky.(1940)

Frida Kahlo: The Two Fridas
Obraz Dve FDIDY začala malovať, keď sa rozvádzala s Diegom. (1939)

Frida Kahlo: The Broken Column
Na obraze Zlonený stavec šokujúco ukázala svoje dolámané nahé telo(1944)

Frida Kahlo: Frieda and Diego Rivera
Frida and Diego Rivera, 1931

Frida Kahlo: Vlastné portrét 1930
Vlastný portrét ( Autorretralo), 1930

Frida Kahlo: Portrét Dona Rosita Morillo
Portrét Dona Rosita Morillo (Retrato de Dona Rosita Morillo), 1944

Frida Kahlo: The Love Objet z vesmíru
Lásky objekt z vesmíru, na zemi (Mexiko), Diego, Ja a Seňor Xóloti, 1949


Zvláštne schopnosti tibetských lámov

24. června 2009 v 18:45

Okolo tibetských lámov a ich údajných magických schopnostiach panuje množstvo dohadov a mýtov, vyjadruje sa k nim množstvo šarlatánov a sebazvaných odborníkov. Málokto si však dal tú námahu aby s nimi v nehostinných vysokohorských podmienkach prežil určitý čas a spoznal tak ich zvyky, spôsoby a teda prípadne aj ich zvláštne schopnosti.

Jednou z takýchto osôb "povolaných" na podávanie informácii a príbehov o živote tibetských lámov je už zosnulá profesorka na univerzite v Pekingu a Haagu, pani Alexandra Davidová-Neelová, ktorá strávila mnoho rokov v celách tibetských kláštorov a absolvovala pod vedením vyšších lámov úplný súbor duchovných cvičení - teda ju nemožno porovnávať či zrovnávať s množstvom kváziodborníkov, zasvätencov a potulných šarlatánov, ktorí kŕmia nabudených dôverčivých čitateľov klamstvami a výplodmi svojich fantázii.

Cvičenia Lung-gom


Medzi osobité schopnosti tibetských lámov, s ktorými sa možno stretnúť, ktoré však oni napriek ich neuveriteľnosti považujú za bežné a neprikladajú jej osobitý význam (subjekty s touto schopnosťou považujú len za vyslancov vhodných obstarať rýchle spojenie medzi vzdialenými kláštormi) možno zaradiť i súbor cvičení lung-gom. Táto schopnosť má údajne umožniť abnormálnu rýchlosť umožňujúcu prekonávať obrovské vzdialenosti ťažkým a nehostinným vysokohorským terénom.
Podľa Tibeťanov vie subjekt ovládajúci túto schopnosť (alebo tiež Lung-gom-pa) sadnúť si na klas a neohnúť ho alebo sa postaviť na kopu jačmeňa a nezhodiť ani jediné zrno.


Pojem "lung-gom" je používaný na tréningovú techniku, ktorá rozvíja neobyčajnú rýchlosť a dáva adeptom schopnosť vykonávať neuveriteľne dlhé pochody s úžasnou rýchlosťou. Bežia v rýchlom tempe bez toho, aby sa museli zastaviť po niekoľko dní. Nebehávali krátke a rýchle trate, ale boli schopní prekonávať extrémne dlhé vzdialenosti,
a to za nepredstaviteľne krátky čas.

V knihe "The Way of the White Clouds" Láma Anagarika Govinda vysvetľuje, že slovo "Lung" znamená stav vzduchu ako aj vitálnej energie a psychickej sily. "Gom" znamená meditácia, kontemplácia, koncentrácia mysle a duše na nejaký objekt. Ide o vyprázdnenie mysle od všetkých vzťahov subjekt - objekt. To znamená, že Lung-gom-pa bežec nie je ten, kto dokáže letieť vzduchom, ale ten, kto dokáže kontrolovať svoju energiu a nasmerovať ju novým smerom. Títo Lung-gom-pa bežci nasledujú prastarú techniku pranayamy (dychových cvičení). Nasledujú cestu úplnej anonymity, a preto s nimi nesmie nikto rozprávať.


Vrcholom týchto cvičení je nadobudnutie levitačných schopností, pričom istí zasvätenci tvrdia, že za určitých okolností sa lung-gom-pove nohy prestanú dotýkať zeme a kĺžu priestorom veľkou rýchlosťou. Dokonca niektorí lung-gom-povia podliehajú pri objasňovaní svojich schopností určitej výstrednosti, keď samých seba ovešajú reťazami, aby dokázali, aké sú ľahké.


Poznatky Alexandry David-Neelovej


Jej poznatky sa týkajú Tibetu minulého, ktorého dvanásty dalajláma si ju veľmi vážil a poskytoval jej pri jej duchovných cvičeniach osobné i písomné rady, čo je mimoriadnym počinom a vyznamenaním keď si uvedomíme, že Tibeťania najmä Európanov bažiacich po nových senzáciách považovali za čosi, čo práve vyliezlo spod skaly. Svoje poznatky uverejnila v knihe Mystici a mágovia v Tibete, z ktorej čerpá väčšina autorov.

(píše Alexandra David-Neelová)


Po prvý raz som videla lung-gom-pu v trávnatej púšti severného Tibetu. Podvečer som zazrela veľmi ďaleko pred nami tmavý bod, v ktorom som ďalekohľadom zistila človeka. Veľmi ma to prekvapilo. V tých končinách nie sú stretnutia časté a my sme už 10 dní nevideli živú dušu. Okrem toho sa do tých nesmiernych samôt nepúšťajú ľudia peši a sami. Ten človek sa jednostaj blížil a rýchlosť chôdze bola čoraz zjavnejšia. Jeden z mojich ľudí povedal, že je to asi nejaký lung-gom-pa. Tým vo mne vzbudil túžbu pozrieť sa na neho, prehovoriť s ním, vyfotografovať ho. Keď som sa o tom zmienila, jeden zo sluhov zvolal - "Ctihodná pani, nesmiete zastavovať lámu, ani s ním hovoriť. Bola by to jeho smrť. Keď sú títo lámovia na cestách, nesmú prerušiť rozjímanie. Ak prestanú opakovať magické formuly, utečie boh, ktorý je v nich, a keďže ich opustí predčasne, zatrasie nimi tak silne, že ich usmrtí."

Bola to výstraha a musela som na ňu trochu dbať. Vedela som už predtým, že taký človek kráča v tranze a že by mohol pri náhlom prebudení utrpieť nervový otras. Musela som sa teda uspokojiť s pohľadom na tohto čudesného pocestného. Prišiel blízko k nám. Zreteľne som videla jeho ľahostajnú tvár a široko otvorené oči,ktoré akoby hľadeli na nejaký bod kdesi vysoko v diaľke. Ten láma vôbec nebežal. Zdalo sa, že pri každom kroku sa dvíha od zeme a robí skoky ako lopta. mal na sebe mníšske rúcho a tógu. V pravici držal purbu, rituálny nôž a vyzeralo to, akoby sa oň opieral. Zdalo sa, že nespozoroval našu prítomnosť.



Po 4 dňoch sme prišli do kraja nazývaného Thebgje. Vypytovala som sa na lung-gom-pu a dozvedela som sa, že ho niektorí zazreli pri západe slnka o deň skôr ako my. Z toho som približne vypočítala, že lung-gom-pa, skôr ako sa dostal od pastierov k nám, musel ísť celú noc a celý deň takou istou rýchlosťou, akou sme ho my videli kráčať.

Cvičenia lung-gom pa


Mnísi, ktorí ašpirujú na úlohu posla, musia najprv cvičiť. Tréning sa skladá z cvičenia dychu a zo zvláštnej gymnastiky, robenej v thams-changu (vo väznici)- v úplne tmavom mieste a v prísnej odlúčenosti od sveta, ktoré trvá 3 roky, 3 mesiace, 3 týždne a 3dni ( ide o klasický tibetský čas pre rozličné duchovné cvičenia).

Cvičiaci sedí so skríženými nohami na širokom a hrubom vankúši. Pomaly a dlho vdychuje vzduch, akoby sa chcel nafúknuť. Potom musí zadržať dych a vyskočiť, pričom má nohy stále skrížené, bez pomoci rúk, a spadnúť bez zmeny polohy. Vymysleli si čudnú skúšku a ten, kto v nej obstojí, toho pokladajú za schopného vykonávať zvláštne veci. Vykope sa jama taká hlboká, aký je kandidát vysoký. Nad ňu sa postaví akási kupola s úzkym otvorom hore, taká vysoká, aká je hlboká jama. Ak teda muž meria 170cm, vzdialenosť od dna jamy po otvor v strede je 340cm. Kandidát sediaci v jame musí jedným skokom vyjsť otvorom.

Keď žiak dostatočne pokročil, smie podnikať pochody. Vtedy dostane nové svätenie a jeho guru, duchovný vodca ho naučí magickú formulu. Novic sústreďuje svoje myšlienky na opakovanie tej formuly, ktorá riadi rytmus jeho dychu pri pochode a kráča v tempe podľa jednotlivých slabík formuly, ktoré v duchu odriekava. Chodec nesmie hovoriť ani myslieť, ani dívať sa napravo alebo naľavo. Ustavične musí upierať oči na jediný vzdialený predmet. Keď sa dostane do tranzu, predsa mu zostane toľko normálneho vedomia, aby sa vyhýbal prekážkam a zachovával smer svojho cieľa- ale to sa deje len mechanicky.

Samotné pochody Lung-gom-pov


Veľké pustiny, roviny a šero sa pokladajú za priaznivé podmienky. Aj keď za deň vykoná dlhú cestu a je unavený, dostáva sa takýto človek podvečer opäť ľahko do tranzu. Potom necíti únavu a môže prebehnúť celé kilometre. Na vhodný tréning začiatočníkov sa pokladá každá jasná, ale najmä hviezdnatá noc, v ktorej má upierať zrak stále na tú istú hviezdu.

Podľa mojich skúseností v tomto smere a podľa toho, čo som počula od vierohodných lámov, človek dospeje pri tomto cviku tak ďaleko, že necíti hmotnosť svojho tela. Akési znecitlivenie umŕtvuje aj bolesti pri náraze na kameň alebo inú prekážku a človek kráča celé hodiny nezvyčajnou rýchlosťou v príjemnom opojení, aké dobre poznajú automobiloví pretekári.

Tibeťania presne rozlišujú dobrovoľné pochody lung-gom-pu od pochodov, ktoré vykonávajú "pawo a pamo" (posadnuté médiá). Tieto médiá sa nedobrovoľne dostávajú do stavu tranzu a vydávajú sa na cestu bez cieľa. V Himalájach je množstvo ľudí posadnutých touto chorobou.

Toľko poznatky pani Alexandry David-Neelovej, ktoré sú iste pozoruhodné a vyvstáva z nich rovnaké množstvo otázok ako odpovedí. Ako si to možno vysvetliť? Posilnením svalstva dolných končatín? To by si však vyžadovalo aj pravidelný prísun živín, čo u lámov so striedmym spôsobom života možno vylúčiť. Rytmickým opakovaním "magickej formuly"? Hypnotický stav, navodzujúci až stav anastézie chodidiel? Možno, avšak následné zranenia by mohli mať vážne následky na pohybový aparát "bežca" znemožňujúcim jeho následnú chôdzu (bola by azda možná len pri opätovnom uvrhnutí sa do stavu tranzu).

Skrátka sa zdá, že túto schopnosť nemožno vysvetľovať len z fyziologického a športového hľadiska , ale je potrebné rozhodujúcu časť schopností tibetských lung-gom-pov pripísať koncentračným a dychovým cvičeniam pre nás zdanlivo nezmyselným a nemožným, avšak majúcim pre samotný výkon významný účinok.



Geronimo

23. června 2009 v 15:35

Náčelník



Pôvodne sa volal "Ten, ktorý zíva", ale po rodinnej tragédii sa z neho stal krvilačný
bojovník. Apač, ktorý nosil meno Geronimo, zomrel pred sto rokmi.

Meral asi stosedemdesiatštyri centimetrov. Mal úzky hrudník, zato chrbát a plecia mal silné. Zamlada bol vraj výbušný, ale vekom sa stal zádumčivým a viedol usporiadaný rodinný život. Ten, kto videl jeho tvár, na ňu nikdy nezabudne - povedal reportér a asi prvý bojovník za práva Indiánov v histórii Charles Fletcher Lummis o mužovi, ktorý sa v reči svojho kmeňa volal Go-ya-thle,teda Muž, ktorý zíva.
Bieli muži ho prezývali Človek-tiger. Meno Geronimo dostal dobre stavaný tmavý chlap s výnimočne modrými očami až vo svojich tridsiatich rokoch, keď na čele vraždiacej hordy vtrhol do mexického mestečka Janos. "Jeronímo, Jeronímo!" volali v nedeľu tesne pred sviatkom svätého Hieronyma na pomoc svätca utekajúci vojaci, ktorým cestu skrížil Go-ya-thle. Keď pred očami celého mesta sťal kňaza, ktorý posvätil zbrane, ktorými vojaci rok predtým vyvraždili tábor indiánskych detí a žien, jeho meno sa rozletelo ďaleko za hranice Ameriky. Pre jedných symbol vzdoru a hrdosti,
pre druhých zlodej dobytka, opilec a diabol v ľudskej koži: Geronimo.
Juhozápad Severnej Ameriky je nehostinná oblasť púští a kaňonov. Prví sem z Európy prišli Španieli, no kraj nikdy nemali celkom pod kontrolou. Na území súčasných štátov Arizona a Nové Mexiko im už od sedemnásteho storočia vzdoroval bojovný kmeň Apačov. Indiáni podnikali nájazdy ďaleko za hranice svojho územia, vypaľovali dediny nových usadlíkov, ničili ich polia, kradli im kone i dobytok, aby ich oslabili. Lenže neskôr sa lúpežné prepady stali hlavným prostriedkom obživy apačských osád, keď sa v Bedonkohe, v terajšom Novom Mexiku, narodil asi v roku 1823 aj Ten, ktorý zíva.
Čo asi po celé dni robil, je jasné už z jeho mena, ktoré mu dal otec - Šedivý…

geronimo_small

Zabili mu deti


V roku 1848 sa skončila vojna medzi Mexikom a Spojenými štátmi americkými. Kým dovtedy boli hlavnými nepriateľmi Indiánov Španieli a Mexičania, teraz Mexiko stratilo podstatnú časť svojho územia a nová hranica rozdelila tisícročné teritórium Apačov. Narušil sa systém výmenného obchodu, rozčesli sa loviská, roztrhli tradičné klanové väzby a zničili posvätné miesta. Do toho zmätku navyše vtrhli stovky nenásytných zlatokopov, ktorí sa cez teritórium Indiánov nevalili iba do Kalifornie, ale aj k žltému kovu v Pinos Altos, v samom srdci Apačerie. S dobrodruhmi prišli do regiónu aj oddiely americkej armády, ktoré na dávnych indiánskych loviskách vyznačovali pre starousadlíkov nevídanú vec: hranice. Kvôli ich obrane vojsko zaútočilo aj na družinu Mangasa Coloradasa, ktorej členom bol aj Ten, ktorý zíva. Indiáni prehrali a osemdesiatdva bojovníkov s rodinami utekalo pred vojakmi hlbšie na juh, do dnešného Mexika.
Nový domov však nenašli…
Cestou do vnútrozemia štátu Chihuahua unavená družina zastala neďaleko mestečka Presidio del Janos, kde chcela navštíviť trh. Kým muži sa vzdialili do mesta, na indiánske típí zaútočili vojská guvernéra Josého Carrasca. Podľa väčšiny dobovej literatúry pobili stotridsať detí a žien, medzi nimi aj Alopé, prvú manželku Go-ya-thle, ďalších odvliekli do zajatia. Geronimo sa stratil v horách, odkiaľ sa o niekoľko mesiacov vrátil s poznaním, že ďalším zmyslom jeho života bude pomsta. S bielymi mužmi bojoval vyše dvadsať rokov a jeho komandá vraj lukmi, šípmi a nožmi pozabíjali sedemtisícpäťsto ľudí…

Lietal ako vietor


"Je to najhorší a najstrašnejší Indián, aký kedy žil," počastoval štvanca americký veterán, generál Nelson Miles, ktorý Geronima bez úspechu naháňal skoro päťtisíc kilometrov. Americkí pionieri si žiadali jeho hlavu, no nepoddajný náčelník zovšadiaľ prekĺzol ako myš, aby ho v polovici sedemdesiatych rokov zahnali do nehostinnej rezervácie San Carlos v Arizone. Z púšte, kde sa nedalo prežiť, musel zasa utiecť do Mexika, pričom odrazil atak šiestich jazdeckých eskadrón. Keď už sa zdalo, že skupina je z najhoršieho vonku, Geronimovu tlupu prekvapil útok mexickej pechoty. Zahnala ho až na skalnú plošinu pohoria Sierra Madre, ktorá sa premenila na nedobytnú pevnosť. Generál George Crook, najprefíkanejší zo všetkých belošských vodcov v indiánskych vojnách, však podplatil apačských stopárov, ktorí ho k Geronimovi priviedli. "Odteraz sa proti Apačom bude postupovať spravodlivo," sľúbil. Dohodli sa na prímerí, s čím náčelník súhlasil, no len pod podmienkou, že okolo seba zhromaždí všetkých svojich ľudí. Vo februári 1884 Ten, ktorý zíva docválal na bielom koni s poslednými šestnástimi bojovníkmi, ich ženami a deťmi, aby sa usadil na určenom území v USA. Lenže vo Fort Bowie vydržal sotva rok…
Na jar roku 1885 z rezervácie utiekol spolu s tlupou asi stopäťdesiatich ľudí, rok vydržal ešte bojovať, až nakoniec kapituloval pod tlakom presily v kaňone De los Embudos v Arizone. "Kedysi som lietal ako vietor, teraz sa ti vzdávam, a tým sa všetko končí," povedal Človek-tiger Crookovi. Mal päťdesiatsedem rokov, a hoci už strácal silu, ešte stále dokázal vzdorovať. Keď Crooka vystriedal surový Nelson Miles, obklopil sa dvomi desiatkami najvernejších bojovníkov a opäť zmizol v horách. Po jeho stopách sliedilo päťsto apačských stopárov, päťtisíc vojakov a tisíc dobrodruhov. Geronimo kapituloval po polroku štvanice, no vzdal sa dobrovoľne a naposledy. Dvadsaťtri rokov ho vozili po celých Spojených štátoch, až skončil ďaleko od svojich posvätných lovísk, vo väzení Fort Sill v Oklahome. Človek-tiger zomrel
pred sto rokmi na zápal pľúc, keď opitý spadol z koňa do ľadového potoka a prechladol…


Geronimo


Stredoveké sexuálne zvyky

17. června 2009 v 9:09

Sodoma-gomora: Stredoveké sexuálne zvyky


Stredovek je pre historikov i laických nadšencov stále fascinujúcou etapou. Čarodejnícke procesy, križiacke výpravy, morové epidémie, to všetko nám vtĺkali do hláv ešte v školských laviciach.
S čím nás však oboznámiť zabudli, bola ošemetná otázka stredovekého sexu.
A verte tomu, že bola mimoriadne zaujímavá. Veď posúďte sami:


Nechceš otehotnieť? Skús penu z ťavej papule
Iste ste už zaznamenali aj na našom Magazíne o najrozličnejších spôsoboch ochrany pred otehotnením v minulosti. Od byliniek (petržlen, tymian, majoránka, levanduľa) cez kondómy z ovčích čriev až po vkladanie si kamienkov do ženskej pošvy (staroveká obdoba antikoncepčného telieska). Ale verili by ste, že ženy siahali aj po naozaj, minimálne zvláštnych, receptoch? Pred potomkom vraj chránila pena z ťavej papule, zmeska popučených mravcov, horčica, ale aj korenie, ktoré si pred stykom žena zaviedla do pošvy.
Pre silnejšie žalúdky tu bol stále krokodílí trus.

Žiaden anál
Napriek tomu, že väčšina z nás si predstavuje stredoveký sex ako slušnú misionársku polohu s poriadne zatiahnutými závesmi, pásom cudnosti a pod dohľadom cirkvi, nie všetky názory boli takéto úzkoprsé. Arabi vyzdvihovali sexuálne spojenie muža a ženy a zastávali na onú dobu mimoriadne pokrokový názor, že by sa nemalo zabúdať ani na ženino uspokojenie. Čoskoro pár európskych stredovekých mysliteľov tieto názory prijalo a pretavilo aj do úvah (napríklad známy text Speculum foederi,
ktorý hovorí o zdravotných benefitoch sexu z lekárskeho pohľadu).

Pravdaže, cirkev sex pre potechu pranierovala a považovala ho len za nástroj k plodeniu detí. No a keďže bolo jasné, že masturbácia, análny a orálny sex k tomu nepomôžu, stali sa nečistými,
neprirodzenými a najmä zakázanými praktikami.

Chráňte ženy prostitúciou
Stredovek prostitúcii relatívne prospieval. Bola síce hriechom, no zároveň sa na ňu cirkev dívala ako na spôsob ochrany žien pred znásilnením alebo zvodom miestnych fešákov. Ak mladíci navštívili verejné domy, čelili menšiemu hriechu akoby pokúšali cnosť panien. Prostitútky by ste však márne hľadali na vidieku, sústreďovali sa v mestách, kde sa pre ne najstaršie remeslo sveta stalo spôsobom ako sa uživiť. Neraz však skončila úbohá dcéra v dome hanby kvôli dlhom vlastného otca!

Aby si nik nezmýlil ľahkú dámu s počestnou, museli sa prostitútky odlišovať odevom -
v Miláne napríklad nosili rukavičky a zvončeky na klobúkoch.
Nehrozil tak žiaden trapas, kedy by meštianka dostala neslušný návrh.



Studio 54

10. června 2009 v 15:20

Studio 54: legendárne hniezdo nerestí (VIDEO)


Poznáte krajinu, kde by tieklo šampanské prúdom a v kokaíne by sa dalo spať?
My nie, ale ak ste náhodou navštívili New York sedemdesiatych rokov, mohli ste
o takom mieste počuť. Akurát, že nesídlilo vo vašej fantázii, ale na Manhattane.
Studio 54, legendárne hniezdo nerestí, zašiváreň celebrít, raj boháčov a umelcov.


5000 pozvaných
S nápadom otvoriť na Manhattane diskotéku, ktorá by bola zároveň aj módnym klubom, prišla skupina okolo súdobých návrhárov a umelcov - Calvin Klein, Andy Warhol i Carmen D´Alessio - PR agentka Valentina. Nápadu sa chytili štyria partneri, medzi nimi aj preslávený Steve Rubbel a 26. apríla 1977 otvorili brány klubu na Päťdesiatej štvrtej ulici v New Yorku piatim tisícom pozvaných hostí. Pravdaže, neprišli všetci, ale medzi prvými, kto prekročili prah Studia 54 boli dvanásťročná Brooke Shields, Mick Jagger so svojou vtedajšou manželkou Biancou, speváčka Blondie Debbie Harry, svetoznámy fotograf Francesco Scavullo, Salvador Dalí či vnučka Ernesta Hemingwaya Margaux.
Zo Studia 54 sa za noc stal newyorský klub číslo jeden.


Narodeninová party storočia
V pondelok 2. mája 1977 však mal zažiť klub čosi ešte noblesnejšie než bolo jeho veľkolepé otvorenie. Bianca Jagger oslavovala 32 rokov. Možno si poviete, aká párty, veď nešlo o okrúhle narodeniny ani žiadne životné jubileum. Napriek tomu sa pre narodeniny modelky a manželky frontmana Rolling Stones vďaka Studiu 54 zorganizovala párty, na akú sa nezabudlo ani po tridsiatich rokoch - a dodnes ju žiadna neprevýšila. Môže zato nielen zoznam gratulantov, ktorý sa rátal na stovky, ale aj fakt, že Bianca rovno doprostred diskotéky prišla na bielom koni. V Studiu 54 nebolo nič nemožné.


Slávni štamgasti
Ak bol v iných kluboch problém stretnúť celebritu, v Studiu 54 bol problém nestretnúť ju. Medzi stálych návštevníkov patril Andy Warhol, Cher, Jaggerovci, Rudolf Nurejev, John Travolta a Olivia Newton-John, Truman Capote, Diane Von Furstenberg so svojimi nekonečne dlhými nohami, ba aj matka prezidenta Jimmyho Cartera, Al Pacino, sexsymbol Farrah Fawcett, Alice Cooper, Liza Mineli a samozrejme si tam nové mačičky (či skôr zajačikov) zháňal aj Hugh Heffner. Z tisícok obyčajných ľudí, čo sa snažili dostať za každú cenu dnu, sa to za noc podarilo len tým vyvoleným. Tí však vedeli, že jediná noc v Studiu 54 môže obrátiť ich život o 180 stupňov. Stačí upútať, získať kontakty a spraviť čokoľvek, čo od neho chcú. Studio 54 bola skrátka zmenáreň života.


Sex, drogy a kopy peňazí
To, že sa v Studiu, ako familiárne volali Studio 54, sexovalo odušu, bolo verejným tajomstvom. Tretie poschodie diskotéky bolo údajne vyčlenené práve pre roztúžených návštevníkov alebo tých, čo práve potrebovali doplniť telu drogy. Nebolo to však jediné temné, tajné miesto diskotéky. V podzemí sa mala nachádzať sekcia pre ozajstných VIP návštevníkov, kam často zavítal napríklad aj hanblivý Andy Warhol.

Šepkalo sa aj, že Steve Rubbel každé ráno odvážal vrecia plné peňazí, ktoré v onú noc zarobili v klube. Bol to práve Steve Rubbel, kto sa v roku 1978 preriekol, že viac peňazí zarába už len mafia. Prišli kontroly a o pár mesiacov už sedel vo väzení. Licencia na držanie alkoholu vypršala o necelý mesiac neskôr. Na Studio 54 čakala posledná párty.

4. februára 1980 sa museli celebrity rozlúčiť s najobľúbenejším newyorským nočným klubom. Modelka Gia Carangi, Jack Nicholson, plastikami preslávená Jocelyn Wildenstein a dokonca aj Sylvester Stallone, ktorý bol vraj z celebrít najnepríjemnejší, si mohli dopriať medzi poslednými drink pri bare. Éra sláveneho Studia sa skončila po troch rokoch. V septembri 1981 však klub opäť otvorili. Osemdesiate roky patrili Duran Duran a Madonne, no niekdajšiu slávu už Studiu 54 nepriniesli. V marci 1986 klub definitívne zavreli. Éra disca už bola aj tak pasé. Studio 54 však zostalo aj po vyše tridsiatich rokoch fascinujúcou výpoveďou svojej doby.



http://bestpage.cz/oddelovace/oddelovac21454KGDF365.gif




Kruger National Park

7. června 2009 v 19:01 DIVY PRÍRODY

Krugerov národný park je najstarší africký park. Bol vyhlásený v roku 1902 a dnes je najnavštevovanejšou a najznámejšou prírodnou zaujímavosťou Južnej Afriky. Nesie meno búrského politika Paula Kruger . Je to vlastne malý štát - rozlohou porovnateľný s Walesom alebo Izraelom. Meria necelých 20 000 km2 a nachádza sa v Transvaalu na hraniciach s Mozambikom a Zimbabwe . Od Krokodílej rieky na juhu k Limpopo na severe meria 350 km, je v ňom 2400 km ciest a 24 kempingov, v ktorých je možné prenocovať. Denne sem v sezóne pricestuje 3000 návštevníkov, z ktorých väčšina sa aj ubytuje. Po cestách sa môže jazdiť maximálne rýchlosťou 40 alebo 50 kilometrov za hodinu a na niektorých miestach je dodržiavanie predpisov kontrolované. Po zakúpení vstupenky je každý návštevník registrovaný počítačom. Po 18-tej hodine musí byť buď prihlásený a ubytovaný v niektorom táborisku, alebo musí byť vonku za bránou. Hľadanie oneskorencov je nepríjemnou hanbou a musí sa platiť.
V kempoch sú pripravené miesta pre karavany, hostely, menšie chatky a luxusné bungalovy s klimatizáciou. Postaviť stan je možné, ale asi sa s tým moc nepočíta. O Kruger parku sú vydávané knihy, zoológovia i umelci tam pracujú celý život. Vyskytuje sa tu 137 druhov cicavcov, 112 druhov plazov (z toho 50 hadov), 49 druhov rýb, 33 druhov obojživelníkov, 227 druhov motýľov. Je to raj pre ornitológov - žije tu takmer 500 druhov vtákov, od malých snovacích až po pštrosy . Každoročne je vykonávané letecké sčítanie jednotlivých druhov zveri. Najhojnejšie sú antilopy impala , ktorých tu žije asi 120 000. rebier je tu 30 000, pakone žíhaných 13 500, kudu veľkých 10 500, vodušek 4000, ošípaných a hrochov po 3000, antilop vraných 2000, antilop losích 1000.
Hojné sú aj veľké šelmy - levov je tu každoročne pozorované okolo 1500, 1000 leopardov, žijú tu aj gepardy , hyeny a psy Nimravidae .
Najväčším problémom v Kruger parku nie sú ani návštevníci, ani pytliaci, ani šelmy, ale predovšetkým slony
Ich stavy sa neustále zvyšujú a zväčšuje sa aj plocha zdevastovanej krajiny. Krovinaté buš sa v miestach, kde sa vyskytujú väčšie slonie stáda, mení v púšť, ktorá iné bylinožravcov neuživí. Dochádza k poklesu stavu i veľmi vzácnych druhov antilop, znižovanie počtu slonov odstrel vyvoláva protesty ochrancov prírody.
Krugerov národný park ročne pritiahne vyše milióna turistov. Najväčším magnetom divočiny je spomínaná veľká päťka - slon, byvol, lev, leopard a nosorožec. Voľne žijúcich kráľov buša a savany chcú zazrieť všetci. Prísť, vidieť, vychutnať, odfotografovať. A najlepšie za dva-tri dni. Zážitok na celý život, ktorý sa však splní málokomu. Turisti niekedy prichádzajú do divočiny s prehnanými očakávaniami - chcú vidieť loviaceho leoparda, súboj dvoch byvolích samcov, šantiace levíčatá a sloníčatá, chcú si odfotiť v bahne sa čvachtajúce hrochy či páriace sa žirafy. Sprievodca sa hosťa vždy slušne opýta, čo by rád videl. Pritakáva na nereálne sny a potichu si pomyslí svoje. Prírode nerozkáže nikto. Domorodci sa snažia dychtivým návštevníkom opatrne vysvetliť, že safari nie je návšteva v zoologickej záhrade s pózujúcimi rozmaznanými zvieratkami, ale v nehostinnej, na mnohých miestach vyprahnutej krajine s vlastnými pravidlami a rytmom života. A to bola prvá vec, na ktorú nás upozornili domáci sprievodcovia - nalaďte sa na rytmus afrického buša a savany. Tu sa žije skoro ráno, za súmraku a v noci. Cez deň sa totiž pre neznesiteľné teplo a oslepujúce slnko zastavuje čas. Turisti sú v tom čase schovaní v kempoch za elektrickými oploteniami, domáci v slamených chatrčiach.

GALÉRIA OBRÁZKOV
http://bestpage.cz/oddelovace/oddelovac21454KGDF365.gif
/ZOOM/

File:Landscape kruger-park.jpg

File:Crocodile river Kruger Park02.JPG

File:Kruger panorama3.jpg

File:KNP-Olifants River-001.jpg

File:Crocodile river Kruger Park03.JPG

Файл:Kruger panorama.jpg

Файл:Makuleke6.JPG

Datei:Kruger Park Zebra.jpg

File:Löwe im Kruger National Park.jpg

File:Elephant side-view Kruger.jpg

File:Leopard-Kruger-SouthAfrica-2005.JPG

Datei:Connochaetes taurinus Kruger Park.JPG

Soubor:Connochaetes taurinus.jpg

File:Giraffa camelopardalis Kruger Park.JPG

Datei:Marabou stork 2003.jpg

Soubor:Greater Kudu herd.jpg

Datei:Impala.JPG

Soubor:Maasai Mara Cheetah 2.jpg

Datei:Ceratotherium simum Kruger Park 03.JPG

Datei:Lion Kruger National Park.jpg

Datei:Crocodile river Kruger Park01.JPG

Datei:Panthera pardus Kruger Park.JPG

Fichier:Kruger Hornbill.JPG

ไฟล์:Sunset in South African national park.jpg


Jin Mao Tower

5. června 2009 v 16:29


Jin Mao Tower. Táto budova sa nachádza v Číne v meste Shanghai. Je vysoká 421 m, má 88 nadzemných a 3 podzemné podlažia. Bola postavená za 4 roky - začali ju stavať v roku 1994 a dokončená bola v roku 1998. Zaujímavosťou je, že na samom vrchu tejto budovy je najväčšie observatórium v Číne. V tejto budove sa nachádza aj 5-hviezdičkový hotel Grand Hyatt, ktorý má 555 izieb. Budova je odolná voči zemetraseniam a v pohode zvláda aj zemetrasenia o sile 6 stupňov Richterovej stupnice.

ZAUJÍMAVOSTI
- Budova má 1062 železných pilierov zapustených v zemi do hĺbky 83,5 metra.

- Na 57. poschodí je bazén ako pasívny stabilizátor.

- Budova má 3 vchody do hlavnej haly, z toho jeden hotelový.

- Je tu 61 výťahov a 19 eskalátorov.

- V budove sa nachádza päťhviezdičkový Shanghai Grand Hyatt hotel s 555 izbami - na 53. až 87. poschodí.

- Rozhľadňa sa nachádza na 88. poschodí a má kapacitu viac ako 1000 návštevníkov. Nachádza sa tu aj malá pošta.

- Dvoma expresnými výťahmi sa dá na vrch dostať za 45 sekúnd.


GALÉRIA OBRÁZKOV
http://bestpage.cz/oddelovace/oddelovac21454KGDF365.gif
/ZOOM/

File:Jin Mao Building-2005.JPG

Fil:Shaghai Jin Mao.JPG

File:Jinmao.jpg

Datei:JinMao Tower von oben.jpg

File:Jin-Mao-Tower.jpg

Datei:JinmaoShanghai.jpg

File:Jin Mao 8823.JPG




Dubai

4. června 2009 v 11:43 MESTÁ - SVET

Dubaj je emirát na Arabskom polostrove, na pobreží Perzského zálivu. Leží na okraji Arabskej púšte, ktorá siaha od Jemenu až po Irak. V okolí sa nenachádzajú žiadne rieky, hoci mnohí za rieku považujú Dubai Creek, ide však iba o zátoku v rámci Perzského zálivu. Na východnom brehu Dubai Creek-u sa nachádza štvrť Deira, na západnom brehu Burj Dubai, na juhu leží štvrť Al-Aweer. Písomné dokumenty potvrdzujú existenciu mesta najmenej 150 rokov pred formovaním samotných UAE. Dubai sa podieľa politicky, vojensky aj ekonomicky spolu s ďalšími 6 emirátmi, na riadení štátu , aj keď každý z emirátov má aj vlastné zákony. Dubai(Emirát)má druhu najväčšiu populáciu 2,2 milióna obyvateľov, po emiráte Abú Zabí(Hlavné mesto UAE). Práve Dubaj a Abu Zabi disponujú špeciálnym právom veta, pri prejednávaní kritických záležitostí. Momentálny Vládca emirátu je šejk Muhammad bin Rášid Ál Maktúm, ktorý tiež spĺňa funkciu Premiéra a viceprezident viceprezidenta Spojených Arabských Emirátov.

Váčšina prínosov pre Dubai, zaznamenáva obchod, vyŕoba a služby. Prínosy z ropy a zemého plynu prispievaju do rozpočtu menej než 6% o objeme 37 milíard USD(2005) Dubaj však púta celosvetovú pozornosť pre svoje projekty(Stavby, športové a rekreačne centra) ale táto pozorosť tiež súvisí z už rozvinutou ekonomikou, založenou zväčša zahraničnej pracovnej sile.

Prvá zmienka o Dubaji pochádza ešte z roku 1095 nášho letopočtu, no predpokladá sa, že jeho územie bolo osídlené už dávno predtým, keď sa tu nachádzali obchodné centrá medzi Západom a Východom. Mesto v roku 1580 opísal aj benátsky obchodník s perlami Gasparo Balbi, keď sa zmienil o Dubai ako o mieste kde pracujú práve Venéti keď hľadajú perly. Ďalšie zmienky pochádzajú z roku 1799. V roku 1820 uzavrel dubajský šejk s Britmi Pobrežnu mierovú zmluvu. V roku 1833 sa dinastia Al Maktoum presťahovali z Abu Dhabí(Zabí) a ich nové posobisko sa stal práve Dubai. Ten prešiel pod Britskú ochranu - podľa zmluvy v rámci ktorej sa Briti zaviazali chrániť Dubai aj pred útokmi Turkov. Dubai ďalej lákal zahraničných obchodníkov s perlami a neskôr sa v meste vďaka jeho výhodnej polohe začali usídľovať indickí obchodníci. Dubajský obchod s perlami bol vážne narušený počas Prvej svetovej vojny a ešte viac počas Veľkej hospodárskej krízy na konci 20. rokov. Nové obdobie v dejinách Dubaja nastalo po Druhej svetovej vojne, keď sa Dubaj pripojil ku Kataru. Dubaj zažil v tomto čase veľký rozvoj, keď boli objavené ložiská ropy. Do mesta sa prisťahovali indickí a pakistanskí robotníci a medzi rokmi 1968 až 1975 narástol počet obyvateľov o 300%. V roku 1971 sa Dubaj stal súčasťou Spojených arabských emirátov a dôležitosť mesta ešte posilnili libanonskí utečenci a zriadenie zóny voľného obchodu v prístave Jebel Ali. Pre Dubaj bola pomerne veľkým plusom aj Vojna v Zálive v roku 1990, keďže sem stiahli svoje finančné aktivity firmy z Kuvajtu a neskôr aj z Bahrajnu. Po roku 2000 sa z Dubaja začalo stávať najrýchlejšie rastúce mesto sveta. Symbolom nových zmien sa stala stavba hotela Burj-al Arab.

GALÉRIA OBRÁZKOV
http://bestpage.cz/oddelovace/oddelovac21454KGDF365.gif
/ZOOM/

File:DubaiJumeirahBeach.jpg

Súbor:Zabeel Park.jpg

File:2008-03-21 Sheikh Zayed Street, Dubai.jpg

File:Downtown Burj Dubai and Business Bay, seen from Safa Park.jpg

File:Dubai 2010.JPG

Súbor:DubaiSkyscrapers2.jpg
Sheikh Zayed Road

File:Dubai constr workers.jpg

File:Jumeirah Mosque.jpg
Moschee in Dubai, Jumeirah Strand

Datei:Dubai Jumeirah Moschee.jpg


Fichier:Wild-wadi.jpg
Hotel Jumeirah Beach

File:Clock tower deira.png

Datei:Jumeirah Dubai.jpg
Jumeirah

File:Metro Dubai 001.jpg
Metro

Fichier:DXB.jpg
Interier letiska

File:Dubai Monorail 01.jpg
Palm Jumeirah Monorail

Dosiero:Palm Island Resort.jpg
Palm Island

Datei:Dubai Tradition und Moderne.jpg

File:Dubai Flusstaxi.jpg

Dubajská fontána, rozprestierajúca sa na umelo vytvorenom jazere Burj. Tento skvost má dĺžku 275 metrov a strieka prúd vody do výšky 150 metrov, čo zodpovedá päťdesiatposchodovému domu! Osvietenie, ktoré zabezpečuje 6600 žiaroviek a 25 farebných projektorov, je údajne viditeľné aj z vesmíru.
Monumentalitu tohto miesta podtrhuje nápad autorov spojiť vizuálny zážitok s auditívnym. Každý deň tu môžete počuť nahrávky svetových popových hitov, klasiky aj folklórnych arabských piesní. Na videu je zachytená fontána v momente, kedy ňou rezonujú tóny duetu Sarah Brightman a Andrea Boccelliho - Time to Say Goodbay.


Hotel Burj Al Arab

4. června 2009 v 11:31 ARCHITEKTÚRA

Keď sa v roku 1993 spoločnosť Jumeirah International rozhodla vybudoval svoju vlajkovú loď priamo na plážach v Dubaji, nechcela len najvyšší, najluxusnejší a najdokonalejší hotel, chcela hlavne ikonu, ktorá sa bude radiť medzi najznámejšie budovy na celom svete.

Burj Al Arab je symbolom luxusného a prepychového života, ktorý vládol v Dubaji posledné roky. Je to najluxusnejší hotel na svete - marketingovo zaradený do kategórie 7 hviezdičiek, a zároveň jeden z najvyšších hotelov, ktorý sídli v budove exkluzívne len pre hotelové účely (321 metrov).
Stojí na umelom ostrove 300 metrov od pláže Jumeirah (tak sa nazýva aj sieť hotelov, do ktorej patrí), s ktorou je prepojený súkromným mostom. Ako plachetnica zmietajúca sa vo vetre je jedným zo symbolom ekonomickej transformácie Dubaja.

Stavba Burj al Dubaj
Stavba hotela sa začala v roku 1994, keď sa Dubaj jeden z emirátov v Perzskom zálive rozhodol nahradiť petrodoláre turistickou ekonomikou. Architekt Tom Wright bol pri navrhovaní hotela ovplyvnený želaniami majiteľov - tí chceli postaviť ikonu, niečo ako Operu v Sydney, či Eiffelovu vežu. Aj preto má hotel charakteristický tvar, ktorý evokuje typickú arabskú loď - dhow.
Výstavba trvala vyše 6 rokov a stála 650 milioónov dolárov. Aby bol hotel stabilný, stavitelia museli vyhĺbiť do pieskového podložia 230 40 metrových betónových základov. Len stavba umelého ostrova, na ktorom sa hotel nachádza trvala 3 roky. Celá stavba si vyžiadala 70 000 metrov kubických betónu a 9000 ton ocele.

Burj Al Arab interiér
Ústrednou časťou hotela je átrium, ktoré siaha do výšky 180 metrov - zaberá tretinu priestoru, ktorý ponúka hotel. Dolné poschodia v ňom majú farbu oceánu, vyššie poschodia zas jemne zelenú, tak aby farby plynulo prechádzali k presklennej streche. Átrium je ústrednou časťou hotela - sem vedú všetky dvere k izbám a apartmánom. Piliere, ktoré skrášľujú dolnú časť hotela sú ozdobené 22 karátom zlatom. Nenachádza sa tu tradičný check-in a recepcia, v átriu vás uvítajú a checkin vybavíte v súkromí vášej izby.

Burj Al Arab má len 202 apartmánov. Štandardom, ktorý Burj Al Arab ponúka je dvojposchodový apartmán s mramorovým schodiskom a s výberom z 13 vankúšov. Najmenší z nich má 558 sq feet. Všetky však obsahujú obývaciu izbu, súkromný bar, king-size bed, vlastný šatník, či jacuzzi. Samozrejmosťou je služba osobného butlera, ktorý čaká len na vaše priania. Šampanské, kaviíár a jahody v zime sú samozrejmosťou.
Najluxusnejšou voľbou v Burj Al Arab sú dva Royal Suites. Zaberajú celé 25 poschodie hotela - vyše 240 metrov štyvorcových plochy.

Celé steny sú zdobené zlatom, či vzorom z leoparda. K dispozícii máte súkromný výťah, Rolls Royce so šoférom, súkromné kino, tak aby ste nepotrebovali nič iné.
Ak ste hosťom v Burj Al Arab, máte na výber zo šiestich tematických reštaurácií hlavnou atrakciou je vodným svetom inšpirovaná Al Mahara.
Pre zaujimavosť jedna noc v Burj Al Arab stojí od 650€.


GALÉRIA OBRÁZKOV
http://bestpage.cz/oddelovace/oddelovac21454KGDF365.gif
/ZOOM/

Datei:Burjalarab1.jpg

Datei:Burjalarab01.jpg

Datei:Burjalarabstrand.jpg

Файл:Burj Al Arab and 360 degree club, Dubai, UAE.jpg

Súbor:Burj al arab9.jpg

Datei:Burj al Arab lobby March 2008panob.jpg

Файл:Burj al Arab lobby March 2008panod.jpg

Soubor:Dubai oktober 2004 0254.JPG

File:Burjalarab inside1.jpg

File:Al Muntaha restaurant - Burj Al Arab.jpg

File:Al Mahara Burj al Araba Dubai March 2008pano.jpg

























Veľký bariérový útes - Austrália

2. června 2009 v 10:44 DIVY PRÍRODY

Veľký bariérový útes patrí k jedinečným unikátom našej zemegule. Najväčší systém koralových útesov a ostrovov na svete je zároveň najväčšou stavbou vytvorenou živými organizmami, ktorá je dokonca viditeľná z Mesiaca. Morský národný park s rozlohou 347 000 kilometrov štvorcových je od roku 1981 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Tiahne sa Koralovým morom pozdĺž východného pobrežia Queenslandu v dĺžke takmer 2 000 kilometrov. Počas odlivu sa dvíha nad hladinu do výšky jedného metra, v čase prílivu je len niekoľko centimetrov pod ňou.
Veľký bariérový útes v skutočnosti netvorí jeden súvislý útvar, ale úchvatný labyrint viac ako 2 800 útesov, ktoré sú oddelené úzkymi priesmykmi. V celom pásme je len 20 prieplavov vhodných pre väčšie lode. Obrovskú masu budovalo státisíce rokov a stále buduje 350 druhov koralov. Každý z nich má vlastný tvar rastu i sfarbenie, čo vytvára onú nenapodobiteľnú rozmanitosť dokonalej prírodnej stavby. Z útesu sa nad hladinu dvíha viac ako 600 ostrovov a ostrovčekov. Na niektorých z nich sa nachádzajú obľúbené letoviská. Vedci odhadujú, že prevažná časť koralových "brál" je stará približne dva milió­ny rokov. Najnovšie výskumy však túto teóriu vyvracajú. Geologické vrty naznačujú, že útes je zrejme len 600-tisícročný.
Veľký bariérový útes je ozajstným rajom pre potápačov. Jeho zložitý ekosystém je porovnateľný s tropickým dažďovým pralesom. Obýva ho viac ako 4 000 druhov rýb a ďalších 3 000 druhov morských živočíchov. Nádherné pestrofarebné koraly, tropické ryby, mohutné karety, vráskavce, delfíny, ale aj veľké predátory. Hoci sa vo všeobecnosti Veľký bariérový útes považuje za žraločie teritórium, väčšiu hrozbu predstavujú skôr povestné austrálske jedovaté medúzy.
Je to však nielen nádherný, ale aj krehký živý celok, mimoriadne citlivo reagujúci na znečistenie mora a otepľovanie oceánov. Odborníci varujú, že ak sa súčasná situácia nezmení, rastúca teplota, zvyšujúca sa kyslosť vody, bezohľadní turisti a nájazdy rybárov pravdepodobne zničia jedno z najvýnimočnejších spoločenstiev organizmov na svete v priebehu nabližších 40 rokov. Katastrofickú víziu potvrdzuje fakt, že sa veľké časti útesov začínajú sfarbovať dobiela. Znamená to, že koraly odumierajú. Zhoršujúce sa životné podmienky už poškodili v rozličnej miere 70 percent útesov. Aj preto v roku 2004 austrálsky parlament schválil zákon, vďaka ktorému je dnes Veľký bariérový útes najrozsiahlejší chránený útesový systém na svete. Nad tretinou jeho plochy je úplne zakázaný rybolov a tieto podmienky sa pravdepodobne v najbližšom období ešte sprísnia.
Austrálsky podmorský raj každoročne vyhľadávajú milióny návštevníkov z celého sveta. Zisky z turistického ruchu predstavujú ročne okolo 100 miliónov eur. Na návštevu je vhodný prakticky po celý rok, keďže teploty zvyčajne neklesajú pod 26 °C. Turistické centrá ponúkajú potápačské exkurzie v sprievode profesionálov, ale aj mimoriadne obľúbené okružné plavby medzi ostrovmi.
/ZOOM/

Datei:Barriere-Riff.jpg

Datei:Part of Great Barrier Reef from Helecopter.JPG

Soubor:Blue Linckia Starfish.JPG

File:Turtle06.jpg

Datei:Pterois antennata-3.jpg

Datei:Chelmon rostratus Kupferstreifen-Pinzettfisch.jpg

File:CrownofThornsStarfish Fiji 2005-10-12.jpg

Datei:Gbr2006.jpg