Červenec 2009

Lincolnov pomník

31. července 2009 v 21:24 DIVY SVETA

1922, USA

"Bez zášte proti komukoľvek, so zhovievavosťou k všetkým,...usilujeme sa dokončiť prácu, ktorú sme započali, a zhojíme rany národa."
ABRAHAM LINCOLN, inauguračný prejav pri druhom funkčnom období, 4. marec 1865

Medzi všetkými prezidentmi Spojených štátov amerických sa pravdepodobne nenájde žiaden taký, na ktorého by sa vo svete spomínalo s takou láskou a obdivom ako na Abramaha Lincolna. Pomník vo Washingtone D.C. - Lincoln Memorial -je dôstojným a dojímavým holdom človeku Abramovi Lincolnovi a jeho cnostiam - tolerancii, čestnosti a stálosti.
Už dva roky po jeho smrti v roku 1865 sa objavilo úsilie postaviť mu vo Washingtone pomník. Základný kameň však bol položený až v roku 1915. Pomník bol odhalený 30. mája 1922. Stavbu navrhol architekt Henry Bacon. V istom zmysle bol špecialistom na pomníky a architektonicky stvárnil aj Lincolnov pamätník v meste Limcolm v štáte Nebraska.
Lincolnov washingtonský pomník má tvar antického chrámu (inšpirácia gréckym Partenonom). Obdĺžnikovú budovu podopiera 38 masívnych stĺpov z bieleho coloradského mramoru. Vo výške 13,4 metra a pri päte majú priemer 2,26 metra. Dva stĺpy vyznačujú vchod, ostatných 36 stĺpov prestavuje 36 štátov, ktoré boli v čase Lincolnovej smrti členmi Únie. Girlandy hore na rímse symbolizujú 48 štátov, ktoré boli v čase odhalenia pomníka členmi Únie Spojených štátov.
Budova je dlhá 57 metrov a široká 36 metrov.
V miestnosti vysokej 28 metrov je umiestnená obrovská 5,8 metra vysoká socha prezidenta, ktorú vytvoril Daniel Chester French. Lincoln sedí v masívnom kresle so zamysleným výrazom na tvári. Socha vyzerá, akoby bola vytesaná z jedného mramorového kvádra. V skutočnosti je však zložená z mnohých častí, ktoré boli uložené na seba tak presne, že spoje vôbec nevidieť.
French patril k najznámejším a najúspešnejším sochárom svojej doby. Kariéru začínal už ako chlapec. Jeho nevlastnú matku zaujala chlapcova schopnosť vyrezávať malé figúrky z repy.
V rodnom meste Concord ( v štáte Massachusetts) sa ako dvadsaťštyriročný preslávil sochou The Minute Man a na výstavu k štvorstému výročiu Kolumbovho objavenia Ameriky (Worl´s Columbian Exposition) v Chicagu v roku 1893 vytvoril kolosálnu sochu The Republic.
Nad prezidentovou hlavou je nápis.: "v tomto chráme, rovnako ako v srdciach ľudí, pre ktorých prezident uchoval Úniu, uchováme navždy pamiatku na Abrahama Lincolna." Ďalšie dva nápisy sú na stenách dvoch bočných miestností. Ide o výňatky prejavu predneseného v roku 1863 v Gettysburgu a z druhého nástupného prejavu z roku 1865. Nachádzajú sa tam aj nástenné obrazy od Julesa Guerina na tému zjednocovania severných a južných štátov a oslobodenia otrokov.
V noci osvetľujú pamätník reflektory a každoročne 12.februára na Lincolnove narodeniny
sa sem kladie veniec. Lincolnov
pomník je neďaleko rieky Potomac a leží v jednej rovine s Kapitolom a Washingtonovým pomníkom, pred ktorým sa rozprestiera prekrásny Reflecting Pool.
Na západe sa cez rieku Potomac klenie most (Arlington Memorial Bridge).
I ten je symbolom zmierenia severných a južných štátov,
o ktoré sa prezident Abraham Lincoln vehementne zasadzoval.

http://www.oldstratforduponavon.com/images/usflag.gif

GALÉRIA OBRÁZKOV
http://bestpage.cz/oddelovace/oddelovac21454KGDF365.gif
/ZOOM/

Súbor:Lincoln statue.jpg
Socha sediaceho Lincolna. Vytvoril ju známy americký sochár Daniel French. V čase odhalenia pomníka mal 72 rokov. ň
Súbor:Jefferson Memorial (cropped).jpg

Súbor:Washington DC view1.jpg
Washington D.C. /ZOOM/

File:Lincoln Memorial overhead.jpg

File:Lincoln memorial reflecting pool.jpg

File:Lincoln memorial at dawn.jpg

http://blog.beliefnet.com/stevenwaldman/imgs/lincoln%20memorial.jpg



Kostol Panny Márie Guadalupskej

30. července 2009 v 18:47 DIVY SVETA

Od 1531, Mexiko

Najuctievanejšia svätyňa v Mexiku stojí na mieste, kde sa vraj jednému chudobnému roľníkovi zjavila Panna Mária.

Každoročne 11. a 12. decembra v predvečer a v deň sviatku Panny Márie guadalupskej sa v Mexiku konajú slávnostné procesie a ľudové tanečné slávnosti. Vír osláv je veľký najmä na predmestí hlavného mesta, kde sa svätyňa nachádza. Tisíce pútnikov prichádzajú,
by si ju uctili. Posledný úsek cesty absolvujú kolenačky.
Svätyňa sa nachádza na mieste, kde sa vraj v roku 1531 Panna Mária zjavila indiánskemu roľníkovi Juanovi Diegovi. Prví kostol, ktorý tu bol postavený - prostá budova z hliny a tehál - mal pre pútnikov magickú príťažlivosť. V nasledujúcich storočiach bol opätovne obnovený a zväčšovaný, naposledy v roku 1895. Kostol má štyri veže a 40 metrov vysokú kopulovitú časť. Vnútri sa nachádzajú korintské stĺpy, ktoré podopierajú strechu. Oltárna mreža, svietniky, nádoby a iné kultové predmety zo striebra údajne vážia dohromady 62 ton. Až do sedemdesiatych rokov 20. storočia tu bol zlatý relikviár. Stál na hlavnom oltári z bronzu a mramoru a obsahoval plášť Juana Diega, do ktorého sa zázračne vtlačil obraz Panny Márie. Za nim bola socha Diega k kľačiaceho v pokornej póze Počas sviatkov bývala nad Máriiným obrazom umiestnená koruna vykladaná drahokamami.
Uctievanie Panny Márie guadalupskej v priebehu storočí nepoľavilo, dokonca ešte vzrástlo a dnes Panna Mária prestavuje mexickú patrónku. Príval pútnikov a nebezpečenstvo zrútenia starého kostola postaveného na mäkkom prímorskom teréne v roku 1976 k rozhodnutiu postaviť nový a omnoho väčší kostol. (Navrhol ho architekt Pedro Ramirez Vasquez, ktorý je aj autorom projektu rozporne prijímaného antropologického múzea v hlavnom meste Mexika.) Nový kostol z ocele, dreva a plastov nevzbudil u tradicionalistov nadšený ohlas. Pre plášť so zázračným obrazom Panny Márie bol v novom kostole postavený zvláštny oltár a pútnici sa okolo neho vezú na pohyblivom chodníku.
Starý kostol dnes slúži ako múzeum, kde sa vystavujú náboženské obrazy, sochy a dary, ktoré pútnici a tí, čo túžia po uzdravení, z vďačnosti priniesli Panny Márie. Neďaleko prameňa, ktorý vraj vytryskol, keď sa Panna Mária zjavila roľníkovi, stojí kaplnka. Juan Diego tam na výzvu
Matky Božej trhal ruže, čo tam na jej pokyn zázračne vyrástli.
Panna Mária sa zjavila desať rokov po dobytí Mexika Španielmi. Diego bol na kresťanskú vieru obrátený aztécký roľník a jeho aztécke meno znamenalo Hovoriaci orol. Keď sa mu Panna zjavila na kopci, požiadala ho, aby povedal arcibiskupovi, že jej má na tomto mieste dať postaviť kostol. Juan Diego zdvorilo odpovedal , že by radšej mala poslať nejakého Španiela. Panna odvetila, že tak činí z lásky a súcitu k Juanovi a jeho porazeným indiánskym bratom. Biskup najprv pochyboval a prosil o nejaké znamenie. Nato nechala Panna vyrásť ruže na neúrodnom vrcholu kopca. Juan Diego ich niesol vo svojom
plášti k arcibiskupovi. Keď ho rozhalil, bol na ňom vtlačený známy obraz Panny Márie.
Biskupa to presvedčilo a hneď dal kostol postaviť.

http://bestpage.cz/oddelovace/oddelovac21454KGDF365.gif
/ZOOM/

File:Basilica of Our Lady of Guadalupe (old).JPG

File:Our Lady of Guadalupe.JPG


*LA INDITA*
Je príznačné, že kopec na ktorom sa Juanovi Diegovi zjavila Panna Mária, bol pôvodne zasvätený aztéckej bohyni-matke Tonantzin. Španielski kňazi sa neskôr sťažovali, že indiánski pútnici, ktorí tu uctievali Pannu Máriu, ju tvrdošijne nazývali Tonantzin. Podľa Juana Diega Panna Mária sama seba označila ako "milujúcu matku, ktorá miluje všetkých ľudí, ktorí sú ako ty". Nech je pravda o celej udalosti akákoľvek, príbehu verili predovšetkým tí, čo boli ako Juan Diego - Indiáni zmätení z narušenia svojich životných zvykov a z nového náboženstva, ktoré im bolo vnucované. Táto charakteristika sa im páčila, pretože spájala cudzie náboženstvo s aztéckou náboženskou tradíciou.
Krestanskú Matku Božiu mohli porovnávať so svojou aztéckou bohyňou-matkou. Kostol, ktorý tu bol postavený, sa v krátkom čase stal hlavným miestom v Mexiku. Panne Márii guadalupskej sa pripisovali početné zázraky. Často ju nazývali La Indita (malá indiánka).
V Mexiku sa v kresťanstve udržalo mnoho domorodých, predkresťanských prvkov a Mária bola čoskoro stotožnená s mexickým národným cítením a uznávaná do súvislostí s úsilím o nezávislosť. Keď v roku 1860 vypuklo povstanie, na vlajke vzbúrencov bol obraz Panny Márie guadalupskej. Mexická republika, založená roku 1823, prevzala jej farby - modrú a bielu. Prvý mexicky prezident prijal meno Guadalupe Victoria.

Large Mosaic of The Virgin Of Guadalupe, from the painted relic created in the 16th century.


Červená pevnosť

30. července 2009 v 16:52 DIVY SVETA

1639 - 1648, India
Ak existoval v polovici 17. storočia raj na zemi, tak to bolo tu.


Červená pevnosť čiže Lal Qila dostala meno podľa červeného pieskovca, z ktorého sú vystavené jej múry. Pre rôzne paláce a audienčné siene sa však použili ušľachtilejšie materiály. Pevnosť bola vybudovaná v rokoch 1963 až 1648 pre mughalského cisára Šáhdzáhána a preslávila sa bohatstvom mramoru, striebra a zlata i hojnou klenotníckou výzdobou. V priebehu rokov sa veľa pokladov stratilo a niektoré pôvodné stavby podľahli skaze. Napriek tomu však to, čo sa zachovalo, dáva stále dobrú predstavu o Mughalskej ríši v období jej rozkvetu.
Šáhdzáhán chcel po smrti svojej manželky, pre ktorú dal postaviť Tádž Mahal, preložiť svoju cisársku rezidenciu z Ágry do Dillí alebo presnejšie do nového mesta, ktoré sa malo nazývať Šáhdzáhánabad. Tam postavil Červenú pevnosť ako svoje vlastné kráľovské mesto.
Ku komplexu každého mughalského dvora patrili dve audienčné miestnosti - Diwan-i-Am a Diwan-i-Khas. Jedna sa používala pri verejných audienciách u panovníka, druhá bola určená na súkromné audiencie. Obidve sa v Červenej pevnosti zachovali. Diwan-i-Am je veľké sála postavená na podmurovke a na troch stranách otvorená do vnútorného nádvoria. Tu sa mohlo zhromaždiť veľké množstvo ľudí a prosebné žiadosti sa panovníkovi prednášali verejne.
Diwan-i-Am bolo miesto, kde sa cisár súkromne riadil so svojími úradníkmi alebo s vyslancami zo zahraničia. Sieň kedysi mala priestorný vnútorný dvor s mramorovou dlážkou a strieborným stropom. Šáhdzáhán dal pre Diwan-i-Khas vyhotoviť známy Paví trón. Bolo to dielo výnimočne bohato vyzdobené drahokamami a jeho vyhotovenie trvalo sedem rokov. Roku 1739 odviezli tento trón do Perzie. Nápis v audienčnej miestnosti Diwan-i-Khas svedčí o tom, ako si Šáhdzáhán toto miesto cenil:
"Ak existuje na zemi raj, tak je to tu, tu a iba tu."
Kedysi bolo v Červenej pevnosti šesť kráľovských palácov (mahaly). V paláci Mumtáz Mahal je dnes múzeum. Ďalší palác sa nazýva Rang Mahal (Pomaľovaný palác), ale maľby v ňom sa už dávno stratili. Khas Mahal pozostáva z troch súkromných apartmánov, ktoré slúžili cisárovi na spanie, na rozjímanie a dlhá hala so stropnými maľbami sa používala ako jedáleň. Syn Šáhdzáhána a jeho následník Aurangzéb postavili v pevnosti nezvyčajnú Perlovú mešitu (Moti-Masjid). Mešita so svojimi dvormi je pomerne malá, ale má nežne pôsobiacu priestorovú štruktúru. Zvlášť pôsobivé sú čierne mramorové intarzie na bielom mramorovom podklade. Pred bránou Lahore vedúcou do paláca si možno pozrieť arkádu s obchodmi a cisárske kúpele. Po povstaní roku 1857 bola veľká časť pevnosti zrúcaná, aby sa urobilo miesto pre kasárne. Spisovateľ James Fergusson, ktorý v 19. storočí písal i indickej architektúre, označil túto demoláciu ako "vedomý akt zbytočného vandalizmu."


GALÉRIA OBRÁZKOV
http://bestpage.cz/oddelovace/oddelovac21454KGDF365.gif
/ZOOM/

File:Red Fort facade.jpg

File:RedFort.jpg

Datei:Red Fort, Delhi by alexfurr.jpg

Datei:Delhi Rotes Fort Festungsmauern.jpg

Datei:Fuerte Rojo Delhi 1.JPG

پرونده:RedFortDelhi-Rang-Mahal-20080210-3.jpg




*LORD CURZON*
Indický vicekráľ od roku 1898 do roku 1905, začal s reštaurátorskými prácami v Červenej pevnosti. Po vzbure roku 1857 Angličania z Diwan-i-Am odstránili niektoré mramorové intarzie a poslali ich do Londýna. Medzi nimi bola aj nástenná tabuľa zobrazujúca Orfeov príbeh z gréckej mytológie. Predpokladalo sa, že je to práca niektorého európskeho umelca. Mramorové tabule, ktoré trpeli tým, že sa používali ako stolové dosky, boli nakoniec vystavené v Múzeu kráľovnej Viktórie. Curzon sa postaral o to, aby boli vrátené, a nechal ich pripevniť na pôvodné miesto. Dal tiež znovu upraviť a pestovať okrasné záhrady v Červenej pevnosti, ktoré boli do toho času celkom zanedbané.




Palác Potala

30. července 2009 v 13:50 DIVY SVETA

1694, Tibet
Dalajlámov palác sa vypína nad tibetským svätým mestom Lhasa.


Trinásťposchodová stavba vzbudzuje dojem veľkej skaly. S bielymi múrmi, množstvom okien a stlačenými strechami na rôznych úrovniach je naďaleko viditeľným symbolom. Palác leží nad mestom na skalnom výčnelku, ktorý sa nazýva Marpori ä Červený pahorok).
Názov Potala je odvodený zo sanskrtského slova, ktoré znamená Budhova hore. Na tomto mieste stál už palác budhistického kráľa menom Songsten Gampo, ktorý v Tibete vládol v 7. storočí po Kr. Ten založil v meste veľký chrám Jokhang, ktorý ako magnet priťahoval veľké davy pútnikov. O mnohé stáročia neskôr, roku 1645 dal dalajláma a vládca Tibetu podnet na výstavbu paláca na niekdajšom mieste kráľovskej rezidencie. Keď roku 1682 zomrel, stavba nebola ešte dokončená. Jeho smrť utajovali až do dokončenia výstavby paláca roku 1694. Palác zostal sídlom tibetskej vlády až do päťdesiatych rokov 20. storočia.
Palác bol postavený najjednoduchšími prostriedkami z hliny, kameňa a dreva. Všetok materiál sa na stavbu dopravoval na osloch alebo ľuďmi.
Veľkorysá budova má vyše 1 000 miestností a údajne je v nej 10 000 oltárov a nemenej ako 20 000 sôch. Palác bol dalajlámovou zimnou rezidenciou až do roku 1959, keď súčasný 14. dalajláma ušiel do Indie. Dnes je tu múzeum. Súkromné komnaty dalajlámov sa nachádzali na najvyšších poschodiach. Tam žili izolovane od ostaných ľudí. Hlavná časť budovy obsahovala vládne miestnosti pre domáci personál, ktorý tvorili výlučne mnísi, a školu pre mníchov. Boli tu miestnosti pre meditácie, knižnice, zbrojnice sypárne, skladiská, mučiarne a žalár. Početné kaplnky a svätyne sú vyzdobené sochami, freskami, vyšívanými hodvábnymi obrazmi, kadidelnicami a rituálnymi predmetmi. Dajú sa tu vidieť aj náhrobky piateho dalajlámu a jeho následníkov. Ich stúpy (rakvy) sú vyzdobené zlatom a drahokamami Strieborná stúpa trinásteho dalajlámu, ktorý zomrel roku 1933, je umiestnená vo výške 21 metrov a je posiata drahokamami.
Lhasa leží v riedkom vzduchu Himaláji v nadmorskej výške 3 650 metrov. Až do čínskej okupácie roku 1951 veľký podiel obyvateľstva tvorili mnísi. Mnoho pútnikov s zhromažďuje
pri chráme Jokhang zo 7. storočia, v ktorom sa nachádza známa Budhova socha, pokrytá klenotmi. Songsten Gampo ju dostal ako dar od svojej čínskej manželky. Na západnej strane mesta leží Norbulinka, palác klenotov. Ten bol od 18. storočia dalajlámovou letnou rezidenciou. Možno tam vidieť krásne nástenné maľby a súkromné miestnosti súčasnej hlavy Tibeťanov.


GALÉRIA OBRÁZKOV
http://bestpage.cz/oddelovace/oddelovac21454KGDF365.gif
/ZOOM/

Súbor:Potala from W.jpg

File:Potala.jpg

File:Potala-from-behind 07-2005.jpg

File:View of Potala from side.jpg

File:Potala from SW.jpg

File:IMG 1206 Lhasa Potala.jpg

*OCEÁN MÚDROSTI*
Tibetský budhizmus sa vyvinul ako odnož nepálskeho a severoindického budhizmu Zmiešal sa s domácim prírodným náboženstvom a rozvinul sa v náboženský systém svojského charakteru s početnými sektami. Jednej z nich sa podarilo naviesť chána (hlavu Mongolov), aby prestúpil na budhizmus. Chán udelil hlave sekty titul dalajláma, čo značí Oceán múdrosti. "Veľký" piaty dalajláma sa stal vládcom Tibetu. V tibetskom budhizme sa následníctvo riadi reinkarnáciou. Keď niektorý dalajláma zomrie, hľadá sa dieťa, v ktorom sa údajne znovu narodil. Niekedy starý dalajláma zanechá nejaký pokyn, kde ho treba hľadať. Dieťa sa nájde s pomocou proroctiev a znamení. Niektoré deti dokážu oznamovať
spomienky na minulé životy a označovaním predmetov z minulých životov podať dôkaz, že sú tým znovunarodeným. Tak sa to udialo aj pri súčasnom dalajlámovi, narodenom roku 1935. Za následníka ho vyhlásili ako štvorročného. Keď nového dalajlámu nájdu, privedú ho do Lhasy na východu. Tam vo veku 18 rokov preberie svoje povinnosti. Po dobu neplnoletosti vládne regent ako jeho zástupca. V skutočnosti však mnohí dalajlámovia sa nikdy nevymanili z regentského područia a niektorých, keď začali ohrozovať pozíciu regenta, zavraždili.





Verte/neverte II.: Záhada prevteleného vojaka

30. července 2009 v 8:20

Reinkarnáciu údajne zažilo veľa ľudí, mnohé národy v ňu veria, pretože je súčasťou ich náboženstva. Môže však byť reinkarnácia aj falošná? Existuje medzi nebom a zemou nejaká sila, ktorá dokáže ovládnuť ľudskú psychiku natoľko, že človek bude veriť, že je niekto úplne
iný, než za akého ho považuje blízka rodina? Rozpovieme vám jeden príbeh.


Návrat strateného syna

Píše sa rok 1944, kedy vo svete vládla druhá svetová vojna. Trpel ňou celý svet,
a teda aj obyčajní nemeckí obyvatelia, ktorí sa museli podriadiť fašistickému veleniu.
Patrili medzi nich aj manželia Helleroví žijúci v Drážďanoch,
ktorým sa ako tak darilo uniknúť pred chápadlami vojny.
Pán Heller pracoval ako policajt, takže nemusel bojovať na fronte, ako väčšina nemeckých mužov. Sám sa však bál toho, že jeho syna Jürgena povolávací rozkaz neminie. Nemýlil sa, pretože Jürgenovi sa vojna stala skutočnou, keď dovŕšil sedemnásť rokov.Odvelili ho k letectvu.

Rodičom Hellerovým však v januári roku 1945 prišiel telegram, že ich syn Jürgen bol zostrelený nad morom, a nikto z posádky neprežil. Akoby toho nebolo málo, druhá svetová vojna im ukázala svoju silu, keď bol ich dom pri anglo-americkom nálete zrovnaný so zemou, ako aj celé Drážďany.

Nešťastie netrvá večne, pretože pani Hellerovej sa už rok po skončení vojny podarilo otehotnieť, a potom aj porodila zdravého syna. Rodičia mu dali meno Hans, a videli v ňom svojho zosnulého syna Jürgena.
O pár rokov to však nebolo len zbožné želanie.

Ja nie som Hans, ale Jürgen!

Malý Hans rástol ako z vody, a keď sa naučil hovoriť, rodičov doslova šokoval svojimi rečami, vždy keď upadol do akéhosi tranzu. Zo začiatku si Helleroví mysleli, že len napodobňuje Jürgena,
o ktorom v rodine veľmi často hovorili. No mýlili sa.

Hans začal o sebe tvrdiť, že sa volá Jürgen, a vôbec nechápe, prečo má také malé telo. Inokedy zase rozprával o spomienkach, keď bol ešte malý. Napríklad o tom, ako išiel na maliny, a v kroví bola susedova mačka. Veľmi sa jej vtedy naľakal, džbán s malinami mu spadol, a utiekol za rodičmi. Helleroví však nechápali ako to môže vedieť, keď o tom nikdy nehovorili.

Spomenul si aj na svoj medailón s mačkou, ktorý dostal od babičky. Keď totiž odchádzal na vojnu požiadal matku, aby mu ho strážila, kým bude na vojne. Hans medailón nikdy nemohol vidieť, pretože ho pani Hellerová mala ukrytý ako jedinú pamiatku na syna Jürgena.
Keď však medailón ukázala Hansovi, bol veľmi šťastný, že ho opäť vidí.

Rodičov malý Hans šokoval aj popisom ich domu, ktorý bol zbombardovaný pri nálete. Bol dokonca veľmi smutný z toho, že pri nálete prišiel o svoje dievča s ktorým dovtedy chodil. Helleroví začali skutočne vidieť v Hansovi mŕtveho syna Jürgena. Úplne tomu uverili, keď si Hans spomenul na "svoj" bombardér, ktorý bol zostrelený. Popisoval ako mu lietadlo horelo, ako padal dolu, a nakoniec všetko zahalila tma. Až potom sa prebudil ako malý chlapec u svojich rodičov, ktorí mu už hovorili Hans, čo nechápe.
Rodičia sa tak tešili "z návratu" svojho syna Jürgena.

Skutočný návrat syna Jürgena

Prekvapenie pre rodičov Hellerových však ešte len malo prísť. V roku 1954 sa manželom ozval cez Červený kríž priamo z Veľkej Británie ich syn Jürgen. Ich radosť sa vystupňovala o pár dní, keď mohli svojho syna skutočne objať. Šťastie sa miešalo so zmiešanými pocitmi, pretože tu bol ešte ich druhý syn, Jürgenov brat Hans. Hans si však ako šibnutím čarovného prútika už na nič z Jürgenovho života nespomenul, a žiadny jeho tranz sa už neopakoval.

Manželia Helleroví tak mali namiesto jedného syna, synov dvoch, a ich rodina bola
po dlhých rokoch kompletná.

Je príbeh o dvoch bratoch skutočnosť alebo fikcia?

Ak ste na otázku odpovedali, že celý príbeh o bratovi, ktorý tvrdil, že je niekto iný, je len vymyslený, nemali ste pravdu. Tento príbeh, aj keď sa zdá až neuveriteľný,
sa v Nemecku skutočne stal. Príbeh napísal sám život.

Čo sa stalo s Jürgenom?

Ako je možné, že Jürgena vyhlásili za mŕtveho? Po zostrelení jeho lietadla bol ťažko zranený. Z vody ho vytiahli britskí námorníci, ktorých loď sa plavila neďaleko od miesta, kde jeho lietadlo padlo do mora. Jürgen sa tak dostal do vojenskej nemocnice, kde bol viac ako rok.

Po uzdravení sa chcel vrátiť do rodného Nemecka, no dozvedel sa, že pri nálete boli Drážďany zrovnané so zemou, a ich dom tiež. Prišla mu správa, že zahynuli aj jeho rodičia.
Rozhodol sa preto zostať vo Veľkej Británii,
keďže v Nemecku už nikoho nemal.
Tu sa oženil s jednou z ošetrujúcich sestričiek.

Po deviatich rokoch sa pokúsil zistiť, kde sú pochovaní jeho rodičia, aby aj s manželkou mohli navštíviť ich hrob. Jeho pátranie po hrobe rodičov vystriedala radosť z toho, že jeho rodičia stále žijú.
Preto im hneď zavolal, a skontaktoval sa s nimi.

Aké je vysvetlenie parapsychológov?

Podľa nich tu o reinkarnáciu vôbec nešlo, pretože mŕtvy predsa žil. Všetko vraj spôsobila akási duchovná bytosť, ktorú poznali už babylonskí mágovia. Takéto bytosti volali maškimé, čo sú vlastne akýsi duchovia klamári. Podľa nich títo duchovia žijú tesne vedľa nás, a niekedy sa im podarí úplne ovládnuť ľudskú psychiku - najčastejšie však detskú. Snažia sa človeka presvedčiť o existencii posmrtného života,
a preto sa vydávajú za zomrelých.

Či naozaj takíto duchovia existujú, je otázne. Jedno je však isté - život vie v niektorých prípadoch
napísať až neuveriteľné príbehy. Toto bol jeden z mnohých.




Washington Capitol

29. července 2009 v 16:03 ARCHITEKTÚRA
Neoklasicistní budova z bílého pískovce a mramoru dominuje Washingtonu D.C.
Připomíná nejrůznější světové stavby. Něco má z baziliky svatého Petra ve Vatikánu,
trochu z katedrály svatého Pavla v Londýně a také z chrámu svatého Izáka v Petrohradě, někdo říká, že připomíná francouzské Versailles a také Pantheon.
Budova americké federální vlády a Kongresu. Kapitol.

Nejvýraznější dominantou Kapitolu je bílá kupole v centru stavby nad rotundou. Ta je symbolickým srdcem Kapitolu. Má průměr 29 metrů, výšku 55 metrů a vedou od ní dvě křídla budov. V severním sídlí americký Senát, v jižním Sněmovna reprezentantů. Budova se rozkládá na ploše 1,66 hektaru, má přes pět set místností a kromě toho, že je sídlem federální vlády a Kongresu, je i místem, kde je soustředěno obrovské množství uměleckých předmětů. Každý rok navštíví Kapitol několik milionů návštěvníků z USA i ze zahraničí.

HISTORIE

V roce 1791 si americký prezident George Washington vybral pro budoucí hlavní město pozemek o rozloze dvacet šest kilometrů čtverečních u řeky Potomac. Mělo vyrůst doslova na zeleném trávníku a náročným projektem byl pověřen francouzský architekt Pierre Charles L´Enfant. Naplánoval budovy, které se měly stavět okamžitě, i ty, s kterými počítal do budoucnosti. Rozsáhlé trávníky, zahrady a pěšiny připomínaly zámek francouzských králů Versailles. Před tím měla Amerika jiná hlavní města. V letech 1785 až 1790 to byl New York, kde se Kongres scházel v Městské hale, v letech 1790 až 1800 byla hlavním městem Filadelfie.

Francouzský architekt Pierre Charles L´Enfant, který plánoval celý Washington D.C., vybral pro stavbu Kapitolu pahorek Jenkins Hill nad řekou Potomac, zhruba kilometr a půl od Bílého domu, který se stal sídlem prezidenta. V roce 1792 byla na stavbu Kapitolu vypsána veřejná soutěž. Všechny došlé návrhy byly považovány za nedostatečné a byly odmítnuty. Nejnadějnější se zdál návrh architekta Stephana Halleta. V lednu 1793 ale vstoupil do hry William Thornton, architekt amatér, povoláním lékař. Navrhl dvě čtvercová křída propojená centrální rotundou. Jeho návrh, který připomínal římský Pantheon včetně sloupů a štítů, se líbil jak prezidentu Washingtonovi, tak tehdejšímu ministru zahraničí a pozdějšímu prezidentu Thomasi Jeffersonovi. V dubnu 1793 sám Washington osobním dopisem návrh schválil. Aby se Hallet necítil ublížen, měl na stavbu dohlížet. Využil toho a návrh zkritizoval jako amatérský se spoustou problémů a zbytečně vysokými náklady. Jefferson poté jmenoval zvláštní komisi, v níž byl i Hallet, a ta Thorntonův projekt velmi podstatně revidovala. Základní kámen Kapitolu položil prezident Washington během velkého zednářského obřadu 18. září 1793. Na základním kameni je symbol svobodných zednářů.

STŘÍDÁNÍ ARCHITEKTŮ

Hallet prosazoval nové pojetí Kapitolu, ale byl Jeffersonem odvolán. Na jeho místo nastoupil George Hadfield, který sám rezignoval o tři roky později, protože nesouhlasil s návrhem ani se špatnou kvalitou stavebních prací. Na stavbě se postupně vystřídalo osm architektů. Senátní křídlo bylo dokončeno v roce 1800, sídlo Sněmovny reprezentantů v roce 1811. Přestavby průběžně pokračovaly zejména v padesátých letech devatenáctého století. Na stavbě na tomto stánku americké demokracie pracovali tehdy i otroci.
Krátce po dokončení obou křídel část Kapitolu v roce 1814 shořela. Rekonstrukce začala okamžitě a pokračovala celá léta. Během ní byla vybudována centrální rotunda, která se stala srdcem Kapitolu, a její první kupole. Další podstatné rozšíření zažil Kapitol v padesátých letech devatenáctého století. Thomas U. Walter navrhl kupoli třikrát vyšší, než byla původní, o průměru nynějších 29 metrů. V roce 1863 byla na vrchol kupole za zvuků dělových salv umístěna socha Svobody. Už tehdy byl Kapitol větší, než se původně plánovalo.
Podstatnou změnu zažil Kapitol v polovině dvacátého století. V letech 1958 až 1962 bylo východní průčelí postaveno zhruba deset metrů před staré a místo pískovce byl na stavbu použit bílý mramor. Původní korintské sloupy byly odstraněny a umístěny venku, kde se odrážejí v bazénu a připomínají návštěvníkům starou Persepol.

SLOŽITÝ KOMPLEX

Jednotlivé budovy Kapitolu jsou propojeny sítí podzemních tunelů a také soukromým metrem. Všechny místnosti byly speciálně navrhovány pro určité použití. Severně od rotundy jsou místnosti Senátu, jižně prostory Sněmovny reprezentantů.
Letos v létě by mělo být v Kapitolu otevřeno nové návštěvnické centrum, které se začalo stavět v roce 2000. V podzemí vznikla pro návštěvníky velká vstupní hala, výstavní a přednášková místnost, restaurace, bufety a toalety.

OKOLÍ

Kapitolu patří zhruba 1,11 km2 plochy. Okolí včetně mramorových teras na severní, západní a jižní straně navrhl v roce 1875 krajinný architekt Frederick Law Olmsted, který zakládal i newyorský Central Park. Z jeho dílny vyšel také návrh letohrádku, otevřené šestiboké cihlové stavby severně od Kapitolu. Vedou do něj tři brány a uvnitř je fontána a dvaadvacet cihlových sedadel. Okno v jedné stěně nabízí pohled na umělou jeskyni. Letohrádek byl vybudován v letech 1879 až 1881 a byl odpovědí na stížnosti návštěvníků, že si nemají kde sednout a odpočinout a dostat vodu pro sebe a své koně. Místo původní fontány tam jsou dnes moderní fontány na pití a nejen v letohrádku.

FRESKY A MALBY

Velká část prostor Kapitolu je vyzdobena freskami, jejichž autorem je italsko-americký umělec Constantino Brumidi. Na stěnách chodeb jsou zobrazeny velké historické okamžiky a osobnosti Spojených států a také zvířata, hmyz a flóra, které jsou v Americe původní. Kupoli rotundy zdobí Brumidiho dílo nazvané Apoteóza Washingtona. George Washing­tona tam obklopuje třináct dívek a řečtí a římští bohové a bohyně. Základ kupole tvoří vlysy, na nichž je obrazová historie Ameriky od přistání Kryštofa Kolumba. Také v Rotundě samotné jsou obrazy z americké historie, například Křest Pocahontas, Vylodění Otců poutníků, Objevení Mississippi, Vyhlášení nezávislosti a další. Sněmovnu reprezentantů zdobí portréty světových zákonodárců počínaje Mojžíšem přes Chammurapiho, dále řecký Solon, Maimonides, Justinián I., Sulejman, papež Innocent III., Francouzi Colbert a svatý Ludvík, dále Alfons X., jako jediný Američan Thomas Jefferson a další osobnosti.
Celý Kapitol včetně výzdoby je důslednou oslavou americké historie, amerických osobností, amerického práva a pojetí svobody. Navzdory tomu, že se na jeho výstavbě podílelo tolik architektů, je to stavba podivuhodně ucelená a v každém případě velmi působivá, která si právem dělá nárok na místo mezi nejzajímavějšími stavbami světa.


http://www.oldstratforduponavon.com/images/usflag.gif

GALÉRIA OBRÁZKOV
http://bestpage.cz/oddelovace/oddelovac21454KGDF365.gif
/ZOOM/

Datei:Capitol under const 1860.jpg
1860

Fişier:LincolnInauguration1861a.jpg
1861

Datei:Washington DC view1.jpg

Soubor:Capitol Building Full View.jpg

File:United States Capitol - west front.jpg

Datei:IMG 2259 - Washington DC - US Capitol.JPG

File:Capitol Visitors Center by Matthew Bisanz.JPG

Bestand:WDCCapital 1.JPG

Fişier:US Capitol Building at night Jan 2006.jpg

Datei:Washington 05 183.jpg

File:Capitol dome lantern Washington.jpg

Interier
Datei:Capitol dome inside.jpg

File:Apotheosis of George Washington.jpg

File:USCapitolRotunda.JPG

File:Capitol Visitor Center opening ceremonies 2.jpg

File:Emancipation-Hall 1.jpg


Flatiron Building

29. července 2009 v 15:21 ARCHITEKTÚRA

Flatiron Building alebo Fuller Building je výšková budova na Manhattane v New Yorku. Jedna z najznámejších budov v meste, stojí na Piatej Avenue číslo 175 na trojuholníkovom ostrovčeku 23. ulici a Broadway oproti Madison Square.

Budova bola navrhnutá Danielom Burnhamom v ozdobnom Beaux-Arts štýle, dokončená v roku 1902. Architekt sa musel vysporiadať s netradičným tvarom pozemku, čím si trojuholníková veža vyslúžila svoj tvar pripomínajúci žehličku.

Fuller Building, omnoho viac známa svojou prezývkou Flatiron (žehlička) patrí medzi najobdivovanejšie a najznámejšie mrakodrapy New Yorku. Budova je často mylne považovaná za najstarší doteraz stojaci mrakodrap New Yorku a vo svojej dobe aj najvyšší. Ani jedno nie je pravda, v čase dokončenia v roku 1902 sa budova so svojou výškou 87 metrov nedostala už ani do prvej desiatky a starších mrakodrapov dnes v New Yorku tiež stojí stále dosť, napr. Park Row Building, American Surety Building, American Tract Society Building , Empire Building alebo Corbin Building. Flatiron Building je z nich však jednoznačne najpôsobivejšia a už viac ako sto rokov jedna z najľahšie rozoznateľných dominánt mesta.

Oceľový skelet stavby je obložený terakotou, jej bohato ozdobné prvky si človek najlepšie vychutná až z bezprostrednej blízkosti. Tvar budovy bol daný trojuholníkovým pôdorysom pozemku na križovatke ulíc Broadway a Piatej Avenue. Má tvar rovnoramenného trojuholníka so skoseným uhlom a zaobleným ostrým rohom s šírkou len necelé dva metre. V roku 1905 bola pristavená manzarda a tým posunutá výška na celkových 94 metrov. V tomto najvyššom 21. Poschodí bola jednu dobu reštaurácia, tá už je ale roky uzavretá. Budova prešla modernizáciou v rokoch 1991 a 2005 vrátane dôkladného vyčistenia terakotového obloženie, ktoré za tie roky značne stmavlo. Vždy slúžila len pre kancelárie a práve tie rohové, hoci veľmi malé, sú tie najžiadanejšie. Umiestniť do týchto kancelárií moderný nábytok je umenie, neopakovateľný výhľad však stojí za tú námahu. Za špecifické tejto stavby patrí umiestnenie pánskych toaliet len v párnych poschodiach a dámskych toaliet len v nepárnych.


http://www.oldstratforduponavon.com/images/usflag.gif
GALÉRIA OBRÁZKOV
http://bestpage.cz/oddelovace/oddelovac21454KGDF365.gif
/ZOOM/

Fitxategi:Downtown New York City from the Empire State Building June 2004.JPG

File:Flatiron Building NYC c1903.jpg
1903

Файл:Flatiron crop 20040522 114306 1.jpg

File:Edificio Fuller (Flatiron) en 2010 desde el Empire State crop.jpg

File:Flatiron Building 3618433845 5745ebc1b9.jpg

Fil:Flatiron building.jpg

Archivo:Flatiron Vista Aérea.JPG

Archivo:Edificio Fuller (Flatiron) Fachada Broadway.jpg

File:0375New York City Detail.JPG


Datei:Flatiron Building 252930243 a57b1b3f78.jpg





Najslávnejší chodník sveta

28. července 2009 v 17:14

Prejdú po nich tisíce nôh denne. Patria medzi najväčšie atrakcie Los Angeles. Hviezdy na Hollywood Walk of Fame pribúdajú každý mesiac už 50 rokov.


Hollywood Walk of Fame je chodník pozdĺž Hollywood Boulevard a Vine Street v Hollywoode, Los Angeles, Kalifornia. Slúži ako sieň slávy zábavného priemyslu. Za posledných 50 rokov na ňom osadili viac ako 2 300 hviezd. Ak by ste ich chceli vidieť na vlastné oči, neostáva vám nič iné, len prejsť náročných šesť kilometrov. Prvých osem hviezd položili na Chodník slávy v septembri 1958.Jeho oficiálna história sa začala písať presne 9. februára 1960. Majitelia obchodov na bulvári vyzbierali 1.25 milióna dolárov na prvých 1 558 hviezd. V roku 1978 sa chodník stal kultúrno-historickou pamiatkou mesta Los Angeles. Mená umelcov, filmových režisérov, hercov a herečiek ako Greta Garbo, Marilyn Mornoe, Tom Cruise či Kirk Dougles dopĺňajú sláve hudobné skupiny, speváci, speváčky ako Aretha Franklin, The Beatles či Louis Armstrong. Svoju hviezdu majú aj členovia posádky Apollo XI, ktorá ako prvá pristála na Mesiaci. Nedávno odhalili v poradí už 2 360- hviezdu slávy. V roku 2005 po prvý raz udelili hviezdu firme, stal sa ňou Disneyland, budúci rok ju získa aj cirkusová spoločnosť Cirque Du Soleil.

Slávny pád
V čase, keď na Hollywood Boulevard sídlili filmové štúdiá, turistické príručky odhovárali návštevníkov LA od výletov naň. Bulvár bol dlho miestom, ktoré priťahovalo najrozličnejších excentrikov a amatérskych hercov. Na živobytie si zarábali iba vďaka ochote turistov zaplatiť im za fotografiu. Pouliční Superman či Batman sa stali aj námetom pre dokumentárny film Confessions of a Superhero.

Drahá sláva
Špeciálna komisia Hollywoodskej obchodnej komory, ktorá chodník spravuje, vybrala 26 mien, ktoré na chodník pribudnú na budúci rok, z viac než 200 nominácií. Každá hviezda je vyrobené z ružového brúseného betónu, orámovaná bronzom a vložená do čierneho štvorca. Vo hviezde je z bronzu vyrobený nápis s menom honorovanej osobnosti. Pod menom je kruhový bronzový emblém, znázorňujúcu kategóriu, v ktorej osobnosť získala svoju hviezdu. Podmienkou osadenia hviezdy je aj osobná účasť na ceremónii (v prípade žijúcich osôb) a zaplatenie poplatku 25 000 dolárov, z ktorého komora financuje slávnostnú ceremóniu a údržbu hviezdy.

Návrat lesku
Žiaru filmových hviezd na bulvár vrátilo v roku 2002 veľkokapacitné Divadlo Kodak, ktoré odvtedy každoročne hostí odovzdávanie cien Americkej filmovej akadémie. Firma Kodak zaplatila za reklamné spojenie s divadlom údajne 75 miliónov dolárov. Dnes je bulvár počas dňa absolútne bezpečný a plný turistov, ale večer je ešte stále považovaný za mierne rizikové miesto. Jediným miestom, kde v súčastnosti môžete vidieť filmové hviezdy, je Hollywoodske múzeum voskových figurín. Rodiny dnes navštevujú najmä Múzeum Guinnessových rekordov.

CHODNÍKOVÉ FIKCIE

Starí známi
Prvou kreslenou postavičkou, ktorá dostala svoju hviezdu na Chodníku, bol 18. novemra 1978 vtedy 50-ročný Mickey Mouse. Okrem Myckeyho majú svoju hviezdu aj ďalšie fiktívne postavy - Káčer Donald, Bugs Benny, Snehulienka, Godzilla, žaba Kermit the Frog zo Sesame Street, Simpsonovci či roboti z Hviezdych vojen R2D2 a C3PO so zloduchom Darthom Vaderom. Prvým zvieraťom s hviezdou na Chodníku slávy bol pes Strongheart - hrdina filmov z 20.rokov minulého storočia, ďalšími sú tiež psi, Lassie a Rin Tin Tin.


Filmová kamera - zásluhy vo filmovom priemysle


Televízor - zásluhy o televíznu zábavu


Gramofónová platňa - zásluhy v hudobnom ptiemysle


Rozhlasový mikrofón - zásluhy o rozhlasovú zábavu


Dve masky - usmiata a nešťastná - zásluhy v divadelnej sfére



Fichier:Walk of fame.JPG

Datei:Walk-of-fame.jpg

Datei:Hollywood Walk of Fame.jpg

File:The Simpsons star.jpg

File:Michael Jackson Star.JPG
Hviezda Michaela Jacksona (2009)





Verte/neverte I.: Záhada Blair Witch

28. července 2009 v 8:55

Fascinujú vás veci medzi nebom a zemou? Potom si nenechajte ujsť nový seriál
Predstavíme vám v ňom príbehy, pri ktorých nebudete vedieť, či im veriť alebo nie.
Čo je fakt a čo fikcia? Hádajte spolu s nami. V prvej časti si pripomenieme legendárny
príbeh, ktorý vo sfilmovanej verzii určite poznáte aj vy. Projekt Blair Witch.


Americká dedinka Burkittsville v štáte Maryland je neslávne známa svojou legendou,
ktorú vďaka filmu Záhada Blair Witch pozná väčšina filmových fanúšikov a ľudí po celom svete.
Film vraj vznikol podľa skutočnej udalosti. Ako to teda všetko bolo?

Najznámejšie legendy o čarodejnici

Strašidelných legiend je viac, no najznámejšie sú dve. Prvá hovorí, že v lese pri Burkittsville žila veľmi dávno čarodejnica, ktorá pre svoje rituály používala krv miestnych detí. Druhá legenda zase hovorí, že v roku 1785 deti z dedinky Blair (predtým sa tak volala dedinka Burkittsville) povedali obyvateľom,
že Elly Kedwardová viaceré z nich volá do svojho domu, kde im berie krv.

Rodičom detí sa to samozrejme nepáčilo, a tak Kedwardovú uprostred zimy vyhnali z dediny. O tri roky sa však v dedine začali diať nevysvetliteľné veci. Všetky deti, ktoré boli v dome Kedwardovej záhadne zmizli, no k tomu ešte množstvo ďalších detí. Obyvatelia si mysleli, že dedinu prekliala práve Kedwardová,
a tak sa všetci z dedinky Blair zo strachu pred čarodejnicou odsťahovali.

Tajomné Burkittsville

Podľa dobových kroník bola nová dedinka Burkittsville založená v roku 1871 práve na mieste opustenej dedinky Blair, ktorú poslední obyvatelia opustili v roku 1789. Netrvalo však dlho a už v roku 1879 zmizlo prvé dievčatko Eillen Traceová. Podľa niekoľkých svedkov zmizlo dievčatko v potoku Tappy Creek,
kde ju stiahla akási neviditeľná ruka.Telo Eillen sa nikdy nenašlo.

Udalosti v dedinke Burkittsville nabrali rýchly spád, pretože opäť začali miznúť deti. Dokonca jeden zo záchrancov, ktorí pátrali po zmiznutom osemročnom chlapcovi Robinovi Weaverovi, sa nevysvetliteľne stratil. Jeho roztrhané telo sa však našlo o tri týždne pri skale Coffin Rock.
Nohy a ruky mal zviazané, takže išlo nepochybne o vraždu.

Obyvateľom Burkittsville však ostal rozum stáť v roku 1957, kedy prišiel do miestneho obchodu podivný pustovník Rustin Parr, ktorý žil v lesoch za dedinou, a povedal jednu vetu: "Som konečne hotový". Polícia našla po niekoľkých hodinách pátrania jeho dom, kde bolo v pivnici sedem stratených detských tiel. Všetky boli rituálne zavraždené a zohavené. Polícii pri vypočúvaní povedal, že
"musel počúvať ducha starej ženy, ktorý ovláda les okolo jeho domu."


Ako sa o Burkittsville dozvedel celý svet?

Vďaka trom študentom filmovej školy, ktorý v roku 1994 chceli natočiť dokumentárny film o záhadnej blairskej čarodejnici, ako svoju školskú prácu. Študentku Heather Donahueovu, a dvoch študentov Joshua Leonarda a Michaela Williamsa však už po vstúpení do lesa pri dedinke Blair nikto nikdy nevidel. Na jeseň roku 1995 sa však študentom z Marylandskej antropologickej univerzity podarilo nájsť zvláštne artefakty.

Pri vykopávkach v lese pri Burkittsville našli pod základmi starého domu batoh, a v ňom 16 milimetrovú kameru s jedenástimi škatuľami nakrúteného filmu, videokameru Hi-8 s desiatimi kazetami a denník Hetaher Donahueovej. Po dôkladnej analýze sa zistilo, že denník patrí stratenej trojice študentov.

Samotné nájdenie batohu s filmami a kamerami bolo šokujúce, no nikto nevedel vysvetliť, ako sa novodobé artefakty dostali do základov domu, ktorý mal viac ako sto rokov. Neboli totiž vôbec porušené základy, a neboli tam ani stopy po kopaní. Rodičom nezvestných študentov sa vyšetrovanie polície vôbec nepozdávalo, a prípad neukončil ani súd.

V apríli roku 1996 bolo vyšetrovanie ukončené. Rodičia študentov sa však rozhodli predať nakrútený materiál filmovej spoločnosti Haxan Films, aby sa o záhade blairskej čarodejnice, mestečku Burkittsville a ich stratených deťoch dozvedelo, čo najviac ľudí. A tak vznikol film Záhada Blair Witch, ktorí sa na konci 2. tisícročia stal podľa Guinnesovej knihy rekordov najziskovejším filmom všetkých čias. (Až do roku 2002, odkedy drží primát film Moja tučná grécka svadba). Film Záhada Blair Witch stál tvorcov
len 22 tisíc dolárov, no zarobili na ňom takmer neuveriteľných 241 miliónov dolárov.

Iste si spomeniete na americký seriál Verte- neverte, ktorý išiel aj v našich komerčných televíziách.
Tento seriál bude niečo podobné, ale v písanej forme.


Je teda záhada Blair Witch fikcia alebo skutočnosť?

Ak ste odpovedali na otázku, že film je nakrútený podľa autentických záberov
troch študentov, nemali ste pravdu. Celý príbeh o blairskej čarodejnici,
o troch študentoch, ktorí sa záhadne stratili, o náleze kaziet a videokamier,
ale aj o policajnom vyšetrovaní, či výpovediach rodičov,
je dokonale vymyslená a naplánovaná show.

Aká bola skutočnosť?

Pre niektorých fanúšikov tohto kultového hororu sa bude zdať pravda naozaj veľmi trpká. Tvorcovia filmu Daniel Myrick a Eduard Sanchéz sa totiž rozhodli nakrútiť neobvyklý film, ktorý diváka dokonale vystraší. Na začiatku filmu sa divák dozvie, že niekto našiel videokazety s poslednými hodinami života troch študentov, ktorý sa pokúsili natočiť dokument o blairskej čarodejnici. Keby tam táto banálna informácia nebola, film by zapadol do zabudnutia, a tvorcovia filmu by možno nezarobili ani tých 22 tisíc dolárov,
ktoré do projektu vložili.

Tvorcovia filmu držali pravdu o filme stále v tajnosti až dovtedy, kým projekt dostatočne nezarobil. No poďme ku skutočnej pravde. Sanchéz a Myrick vyšli s pravdou von, keď ich navštívil redaktor záhadologického časopisu Fortean Times Rickard. Redaktorovi sa priznali, že ešte v mladosti sa zaujímali o paranormálne javy a o záhady, ktoré v ľuďoch zanechávali len otázky. Rozhodli sa preto nakrútiť film, ktorý by bol "skutočnou" realitou, ale takou, že divákom na konci filmu budú po tele"chodiť"
zimomriavky, a otázok bude viac než dosť. To sa im aj podarilo.

Podľa nich bol film natočený bez scenára, bez nejakého jasného konca. Skontaktovali sa s trojicou mladých ľudí, ktorým povedali o strašidelnom dokumente, na ktorom sa môžu podieľať. Dali im prečítať materiál o čarodejnici z Blair, o všetkom čo sa tam udialo. Nepovedali im však, že celá legenda je fikcia. Dôvod bol jasný - ich herecké vystúpenie vo filme bolo totiž skutočné, nehrali ho.

Tvorcovia filmu poslali trojicu študentov s kamerou do lesa na osem dní, aby tam improvizovali. Neboli však v lese pri mestečku Burkittsville, ale v Seneca State Park v Rockville. Divákom sa síce zdá, že les je hustý a veľký, no opak je pravdou. Pri niektorých záberoch sú vidieť polia, ale aj asfaltová cesta.

Každý deň Sanchéz a Myrick hovorili trojici študentov polohu nového miesta, kde našli ďalšie inštrukcie k nakrúcaniu, ako aj potraviny. Sami tvorcovia počas nakrúcania filmu študentmi vymýšľali, čo do filmu ešte vložiť, a preto ich v noci sami strašili. Hádzali im kamene na stan, púšťali hlasy plačúcich detí z magnetofónu, stavali kôpky z kameňov, a v lese ich čakali ďalšie "strašidelné" výmysly.

Traja mladí herci dokonca vôbec netušili, že v lese narazia na opustený dom, kde celý film skončil tým, že Heather bežala dole do pivnice a spadla jej kamera. Jej krik však nebol herecký výkon, ale bol skutočný, veľmi sa bála. Tvorcovia filmu sa preto rozhodli film ukončiť práve v opustenom dome.

A ako sa hájili Sanchéz a Myrick tým, že oklamali všetkých divákov? "Je to ako pri vystúpení kúzelníka. I ten sa snaží, aby si diváci mysleli, že jeho šikovné triky sú skutočné kúzla. Ľudia chcú uveriť v nadprirodzené javy. Záhady a tajomstvá potrebujú".

Fakty

Ak sa medzi vami ešte nájdu takí, ktorí aj tak neveria, že to je všetko vymyslené, pozrite si ešte raz dôkladne film Záhada Blair Witch, kde nájdete veľa filmárskych chýb. Dom, v ktorom sa to všetko skončilo sa mal nachádzať v strede lesa - mal to byť dom Rustina Parra. Ten však bol vypálený.
Prečo je však dome vidieť vypínače, rozvody elektriny a v pivnici obyčajný bojler?
Kde bol dom napojený na elektrinu, keď bol v hlbokom lese?

Študenti sa vraj stratili v roku 1994, prečo však všetci traja počúvajú v aute album
skupiny Placebo, ktorý vznikol až v roku 1998? Dokonca niektoré potraviny v obchode,
kde nakupovali ešte neexistovali.

Film Záhada Blair Witch bola dokonalá mystifikácia. To čo sa podarilo ich tvorcom
sa už pravdepodobne nepodarí nikomu. Na úspechu filmu sa zarába aj ďalej, pretože
vznikla druhá a už aj tretia časť. Vo filmovom priemysle to tak chodí. Film sa aj
napriek všetkému stal kultovým, pretože má stále svojich divákov, ktorí neuverili.
Neuverili, že to bolo celé vymyslené.





Čo NASA tají o Marse?

17. července 2009 v 8:44

Niektorí si možno ešte spomeniete na americkú sondu Opportunity, ktorá na Marse pristála 25. januára 2004. Z úspešného pristátia boli všetci zamestnanci NASA veľmi nadšení, veď sonda potom na Zem posielala úžasné zábery červenej planéty. Niektoré snímky však uzreli svetlo sveta až o ďalších päť rokov. Prečo? Čo NASA nechcela zverejniť?


Objav, o ktorom NASA zaryto mlčí
Koncom minulého roku zaplavili zahraničné internetové stránky snímky sondy Opportunity, ktoré predtým neboli zverejnené, napriek tomu, že NASA ich mala od roku 2004. Na fotkách je totiž vidieť predmet, ktorý až neuveriteľne pripomína naplavený kus stromu, dokonca niektorí bádatelia hovoria, že sa jedná o kus opracovaného dreva!

NASA už na Mars vyslala niekoľko sond, ktoré mali na Zem poslať snímky, alebo informácie o tom, či bola alebo dokonca je na Marse voda. Tam, kde je voda, je aj život. Zarážajúce preto je, prečo NASA verejnosť neinformovala o takom úžasnom objave. Pokiaľ sa totiž skutočne jedná o kus dreva, či kmeň stromu, mohla ho sem zaniesť iba voda.

Predstavitelia NASA však tvrdia, že zábery záhadného telesa nikdy netajili (ukázali ho až po piatich rokoch). Čo môže byť síce pravda, ale pri pravidelných správach pre rôzne média na predmet v tvare dreva experti z NASA nikoho neupozornili.

Niektorí odborníci totiž zastávajú názor, že snímky sa po piatich rokoch zjavili na verejnosti len vďaka niektorým zamestnancom z vesmírnej agentúry, ktorým sa takéto utajovanie nepáčilo. Stačí si len spomenúť na zábery z roku 2001, ktoré urobila družica Mars Global Surveyvor na južnom póle Marsu, kde sú vidieť útvary pripomínajúce pozemské stromy. NASA však aj vtedy mlčala, a snímky sa dostali na verejnosť len vďaka americkému publicistovi Grahamovi Ormemu.

V tom čase, teraz už zosnulý, svetoznámy spisovateľ Arthur C. Clark na zábery povedal: "Vcelku verím tomu, že sme objavili život na Marse." Dokonca jeden z analytikov vesmírnej misie Phoenix (sonda Phoenix pristála na Marse v máji 2008) Sam Kounaves o snímkach s kusom dreva povedal: "Našli sme prvky, ktoré by mohli byť predpokladom pre život, buď v prítomnosti alebo v budúcnosti."

Ako NASA vysvetľuje snímky?

Ako už býva zvykom, to čo NASA oficiálne zverejní aj okomentuje, to čo unikne inými cestami, k tomu sa vyjadruje po svojom. Vesmírna agentúra preto nie je z fotografií príliš nadšená. Niektorí skeptici ako napríklad Jim Bell z Cornellovej univerzity opakujú známu vetu - je to len optický klam, súhra svetla a tieňov.

Skeptikom však nejako uniklo to, že sonda Opportunity cez záhadný predmet prešla, a dokonca na ňom zanechala aj stopy. Jim Bell sa preto vydal inou cestou a tvrdil, že predmet je kus horniny - plochej dosky bohatej na síru, a dajú sa vidieť všade tam kde sa sonda Opportunity pohybovala. Čo môže byť tiež pravda, ale vylúčiť sa nedá to, že môže ísť o skamenený kmeň nejakej dreviny z Marsu.

Dôkazov o možnom živote na Marse stále pribúda. Veď aj predstavitelia z NASA na začiatku tohto roka potvrdili, že v atmosfére Marsu sa vyskytuje najjednoduchší uhľovodík - metán. Ten vznikne buď syntézou anorganických zlúčenín, rozpadom organickej hmoty alebo môže ísť o produkt metabolizmu mikroorganizmov. Jedno je však isté - "planéta je doposiaľ živá, prinajmenšom v geologickom zmysle", čo povedal v oficiálnej správe aj Michael Mumma z NASA. Veď aj sonda Phoenix potvrdila, že na Marse sa nachádza voda.

Prestrelka medzi skeptikmi z NASA alebo tými, ktorí veria v marťanský život neprestane dovtedy, pokiaľ sa na Mars nevyšlú kozmonauti. Ak by misia, ktorá je naplánovaná na rok 2020 dopadla úspešne, kozmonauti by mohli na Zem priniesť nezvratné dôkazy buď o živej alebo mŕtvej červenej planéte.